She is mine! 43

 

 

 

Potom, čo kopa strašne nesympatických chlapíkov, čo mali veľké bruchá a zapáchali všeličím, odniesla všetky krabice a plastové nádoby do chodby môjho nového bývania, s úľavou som si vydýchla. Podarilo sa mi utiecť, napríklad aj od samej seba, ale to je oproti mužovi žijúcom v tom dome, malá obeta. Louis bol až priveľké pokušenie na to, aby som sa tvárila, že nič nebolo. Pretože bolo, a bolo toho veľa, medzi nami dvoma.
Vysoké sandále som si odložila na drevenú komodu v obývačke, do ktorej stredu som sa postavila, iba v tenúčkych silónkach. Poobzerala som sa dokola, a keďže celý byt bol v podstate jeden obrovský otvorený priestor, dovidela som všade. Aj na obrovskú posteľ, ktorá sídlila naľavo od presklenej steny. Studené krémové farby v rôznych odtieňoch priestor zväčšovali ešte väčšmi a zároveň drevo, ktoré pokrývalo celú podlahu a všetok nábytok tu tomu dodávalo teplo. Čo sa mi však páčilo najviac, bola obrovská kuchyňa a masívny gauč, na ktorom som mimovoľne spočinula očami akurát keď sa môj mobil šiel zblázniť od vibrácií.

"Kde si?"
"Doma?"
"Nevidím ťa tu."
 "U mňa doma, trdlo."
 "No výborne, ibaže teraz musíš prísť sem, kde mimochodom ešte stále oficiálne bývaš." "Horí?"
 "Ako v pekle."
"Len aby ti nezhorel ten pestovaný zadok."
 "Skôr mám obavy o ten tvoj, žiadaný."

Započula som útržok smiechu pred tým, ako zložil a šla si obuť topánky, pri ktorých ležali aj kľúče s príveskom od Tomma.
Vzhľadom na to, že slnko nad celým Anglickom už zapadalo, cesty boli pomerne prázdne a tak som tridsať minútovú cestu skrátila na polovicu, ani nie úmyselne, len som proste zbožňovala rýchle jazdy, zvlášť, keď som šoférom bola ja. Ovládač od obrovskej brány som mala stále v priehradke pod palubnou doskou, kde aj ostane, pretože im nehodlám vrátiť žiadne z kľúčov, ktoré som dostala, aby som sa sem mohla kedykoľvek a pre čokoľvek vrátiť. Brána sa zasunula a ja som prudko zabrzdila vedľa Harryho auta, ktoré bolo podobne veľké, ako to moje.

„Čau láska.“ Vyškriabala som sa na barovú stoličku vedľa Zayna, ktorý držal plechovku sódy a na pulte pred nami mal pripravenú cigaretu. Oblizla som si pery, v snahe rýchlo zahnať chuť na čiernu marlborku a z misky si vzala ovocný cukrík.

„Ahoj moja. Tešíš sa čo si pre teba peklo pripravilo?“ Pozrel sa na mňa z jeho úškrnom lámača sŕdc a provokačne pomykal obočím. Do pusy som si napchala ešte jeden malý cukrík, z pliec stiahla rifľovú bundu a v členkoch si prekrížila nohy, zatiaľ čo Zayn kĺzal pohľadom po mojom nahom chrbte. Zamrmlal niečo ako „nečudujem sa im“, čím som si však nebola istá, kým sa spamätal.
„Nezdá sa ti, že si nejako rapídne schudla?“ Spýtal so starosťami v tvári a ja som sa zošuchla zo stoličky, aby som si tiež mohla vybrať jednu sódu.
„Vôbec nie a teraz vysyp tie ohromné správy, kým si nerozmyslím moju prítomnosť v tomto dome.“ Tak, chlapče, klin sa klinom vybíja. Keby si aspoň nemal pravdu... mala by som priberať, nie chudnúť, práve teraz. Zatriasol hlavou, kým ja som si sypala ľad do pohára a následne otvárala plechovku.
„Dnes sme boli s chalanmi na nejakom interview v jednom z tých lifestyle magazínov, čo číta celý svet. Pýtali sa nás asi milión otázok, zatiaľ čo sme sedeli na takom gauči s mätúcim vzorom a ja som myslel na to, nech už to skončí, pretože to robenie fotografií potom je oveľa väčšia sranda...“
„Malik, k pointe.“
„Už som pri nej bol, keby si ma neprerušila. No skrátka, myslel som si, že asi zle počujem, keď sa ma spýtali na teba, nie na ten blud so sestrou, len skrátka na Adrianu, čo by nebolo až také divné, keby ti potom neposlali toto.“ Váhu preniesol iba na časť svojho tela, kým sa rukou načiahol do zadného vrecka čiernych džínsov a vytiahol z tade trošku prehnutú obálku z hrubého lesklého papiera. Na chvíľu sa mi zastavil dych, pri myšlienkach na to, čo všetko by mohli vedieť, no potom som sa upokojila. Keby to naozaj vedeli, už by to vedel aj svet a obálku by nebolo treba. Zvedavo som sa po ňu natiahla, no Zayn ju stiahol za seba.
„Najprv si poďme zapáliť.“ Za takýto návrh by som ho bola najradšej zabila, také lákavé to bolo, iba sa oprieť o stĺp na terase a poťahovať si z ťažkých marlboriek a pri tom sa rozprávať a potom fúkať ten dym v čo najväčších oblakoch. Občas sme sa v tom pretekali.
„Zayn, ja už nefajčím.“ Keď vypleštil tie veľké očiská, skoro som sa rozplakala, pretože môj najlepší kamarát vždy vedel, že sa nezaujímam o to, čo si spoločnosť myslí o cigaretách, čo si chalani myslia o fajčiacich dievčatách, ani o to, ako škodia zdraviu, preto vedel, že by som sa ich dobrovoľne a z vlastného rozhodnutia nikdy nevzdala.
„Nežartuj a poď.“ Uhla som pred jeho uhrančivými čokoládovými očami pohľadom do ľava a zahryzla si do spodnej pery.
„Len mi daj tú obálku, potom ti to vysvetlím.“ Nedôverčivo si ma premeral odhora až po palce na nohách no podal mi ju a ja som sa zadkom oprela o kuchynský ostrov za mnou. Vrchná strana už bola odlepená a ja som pred nazretím dnu vrhla na toho chalana predo mnou rýchly vyčítavý pohľad, ktorý vravel, že nemá byť zvedavý. Z ružovkastého, mierne trblietajúceho sa papiera sa vznášala sladká vôňa, nad ktorou som zvraštila nos, čierne logo s elegantným písmom sa skvelo na celej prednej strane. Keď som dnu vsunula dva prsty, vytiahla som dva tenučké predmety. Ten prvý z nich, ktorý ležal na vrchu, bola fotka a ja som sa nechápavo poobzerala po miestnosti.
„Prezri si ju.“
Pekný záber plný ostrých farieb mi nebol ničím známy, dievča na ňom malo vlasy čierne ako uhoľ, ledabolo rozpustené vo veľkých lokniach a červené šaty, na hrudi vystavovalo na obdiv provokačne malé množstvo čiernej krajkovanej podprsenky, holé nohy malo pekne opálené a tie čierne topánky priam kričali, koľko stáli. Toto dievča, okolo ktorého vietor rozfúkal sukňu až ku bedrám, pričom odhaľoval kúsok čisto čiernych nohavičiek sa práve chystalo prejsť cez cestu. Keď som upriamila pohľad na jej tvár, do očí mi bili výrazné lícne kosti, pretreté broskyňovou lícenkou, precízne namaľované riasy a tenká linka, čo však bolo na tom až príliš bezchybnom dievčati najzrejmejšie, bolo sebavedomie, ktoré ukazovalo svetu, keď sa pozeralo na pravo a pri tom ľahko prižmurovalo viečka, za ktorými skrývalo pichľavý pohľad takmer čiernych očí. Fotograf zaostril práve na ňu takým spôsobom, že svet okolo nej bol na fotke rozmazaný a ja som si pomyslela, že to dievča je naozaj krásne, a ani nemusí na svet žmurkať milými očami, aby to bola pravda. Jediné, čo som však nechápala bol dôvod, prečo by mi to posielali.
„Kto to je?“ Zodvihla som hlavu a sledovala, ako si Zayn oblieka koženú bundu s cigaretou pripravenou medzi perami a mimovoľne som pred fotku položila lístok k nej priložený.

„Ty predsa.“

 

 

She is mine! 42

„Čo robíš?“ Hlas od dverí ma prinútil podskočiť na mieste a na moment sa zastaviť pred tým, ako som sa znova pustila do ukladania miliónov vecí do krabice, alebo dvadsiatich. Potrebovala som to pobaliť rýchlo, čo najviac prehľadne a prakticky, lebo sťahovacie auto bolo dostupné iba na dnes večer, potom až o mesiac, čo bolo príliš neskoro. Kde som nabrala toľko bludov, sošiek, vankúšikov, obrazov, obrázkov a rámikov s fotkami, zrkadiel a dekorácií? Chvalabohu, nostalgia po mne nedriapala nepríjemnými pazúrmi a tak som mohla bez akýchkoľvek emócií každú jednu vec chytiť, čo bolo treba starostlivo zabaliť do pukacej fólie a nemohla som si pomôcť, už som sa tešila na vybaľovanie, kedy ju budem môcť pukať do nemoty.

„Nemyslíš, že viac na mieste by bola otázka: S čím ti mám pomôcť Adrianka?“ Na sekundu som sa k nemu otočila aj keď mi bolo stopercentne jasné, že sa ma zľakne. Na očiach sa mi skvela trojdňová linka, špirála na tom nebola inak, kruhy pod očami ma strašili na diaľku niekoľkých metrov a z líc sa mi vytratila všetka farba. A dnes ráno som vracala, už o piatej a potom ešte o pol šiestej a spánku som mohla na zvyšok tohto týždňa zamávať.

„Nie, trvám na tej prvej.“ Neisto sa porozhliadal po izbe, po jedinom outfite úhľadne preloženom cez kompletne povyzliekanú posteľ, pretože obliečky aj prehozy už dávno ležali na vrchu jednej z krabíc. Z čela som si utrela kropaje potu a rukou si prešla až do niekoľko dní neumytých vlasov, ktoré už od pondelka držali v jednom viac ako rozcuchanom drdole, pripnutom ešte ohavným hnedým štipcom.

„Sťahujem sa do môjho nového bytu, zjavne. Keďže sa stále nikto nemal k podnájmu, trošku som si prelistovala vlastnícke listy. Asi by som ockovi mala ísť zapáliť sviečku, za tieto možnosti, čo myslíš?“ Môj sarkastický úškrn ho znechutil ešte viac, no potom ma už držal za obe zápästia a ja som sa vzpierala, pretože šatník bol ešte plný a čas ubiehal.

„Sadni si, inak ťa nikam nepustím.“ Rezignovane som sa posadila na koberec s tým, že viac ako tri minúty mu nedám a začala som sa pohrávať so šnúrkami od teplákov.

„Tak? Čo sa stalo a prečo odchádzaš? Kam vlastne a prečo sa to dozvedám takto?“  Prisunula som sa k nemu bližšie a oblizla si pery, kým som sa mu pozrela do očí.

„Je to tak polhodinka autom odtiaľto, v pohode sa tam dostanete po diaľnici. Tí z vás, ktorí sú vítaný, vlastne. Je to niečo ako časť Regentu, ibaže nie tá v centre ale za mestom. Páči sa mi tam.“ Dva krát sa zhlboka nadýchol a ja som pod jeho chladnými výdychmi na mojej tvári privrela viečka, preto aké to bolo to príjemné. Vždy tá známa sladká vôňa. Prisunula som sa ešte bližšie, keď už sa mi spodná pera triasla a zaborila si tvár do jeho krku, ramená okolo jeho pliec. Pocítila som jeho jemné bozky na mojom líci a konečne som sa usmiala.

„Si to jediné čo mi ostalo, vieš to? Ty a... ešte niekto.“  Ustrnul uprostred hladenia môjho spoteného chrbta a ja som sa v tej chvíli rozplakala, zase.

„Louis to asi nebude.“ Pokrútila som hlavou. „Kto potom?“ Dvomi prstami mi nadvihol bradu a ja som krútenie hlavy jednoducho zopakovala.

„Počkaj, dobre? Darček na Vianoce.“ Pohľad mal všelijaký, ale zostal potichu. Iba ma pobozkal, keď odchádzal, pretože oni tu teraz neboli vôbec. Album bol hotový a oni sa chystali na ich najväčšie turné vôbec. V kuchyni im viseli smiešny kalendár z ich tvárami a odškrtávali si posledné dni z dvoch zostávajúcich týždňov, pretože sa tešili ako blázni. Bolo ľahké nepotkýnať sa tu o nich jednotne, pretože si vychutnávali domov ibaže nie tu, ale u rodičov, na neskutočných množstvách podujatí a kopu času strávili v zasadačke alebo nadbiehali prichádzajúci spánkový deficit, čo mi vyhovovalo. Proste to tu utíchlo a ja som tak mala šancu rozmýšľať o veľa veciach, aj keď som nikdy na nič neprišla. Iba na to, že som vyčerpaná, že ma nebaví neustále dávenie pravidelne skoro ráno, že nespím a poriadne nejem, že pijem minimum vody a stáva sa zo mňa duch a potom sa mi ešte niekde vzadu v hlave objavil hlások, že to niečo vo mne musím predsa nejako živiť, inak prídu väčšie problémy a vtedy som sa vždy rozplakala a dostala do seba nejaké jedlo a grepový džús. Musela som to robiť, adoptívnej rodine sa do rúk musí dostať zdravé dieťa...

 

 

Not in time 3

Mrzí ma, že je tu až teraz, ona bola napísaná už včera, len akosi počítač sa rozhodol a už nebola, tak dnes znova :/ fuuuuu.... videli ste, kam zasa google nadrbal reklamy? akosi už zmizli (našťastie) ale teda som myslela že celý pc rozbijem, čo je moc, to je moc :) inak celkom fajný, deň, dnes sme si na klasike skúšali špičky :3 (viete, tie baletkovské, ružové...) a naša tanečná škola nám také kúpi :3 každému kúpi špičky (teda v našej skupine :3) neviem sa ich dočkať, aj keď normálne balet neznášam a viem, že na špičky budem nadávať, ale aj tak, júúú :) akosi sa rozhodli, že čo sa týka baletu majú len deti v podstate, starší majú hlavne zamerania na jazz (normálny aj commercial, čiže akoby moderný tanec) a hiphop, pár ešte latina/orient... a balet nikto, čiže sa my ako najlepšia jazzová skupina máme učiť balet a budeme vraj nakonci roka tancovať labutie jazero :D vuej :3 ale teším sa, uvidíme, treba vyskúšať, tak s vami reku zdielam svoju radosť :3

Not in time 2

Mrzí ma ta dĺžka čakania... Enjoy at least ;)

She is mine! 41

1. Po tejto časti, už to bude až do absolútneho konca písané iba z Adrianinho pohľadu.

2. Prepáčte za tú dlhočížnu odmlku, ale patrične na mieste, kde sa to odhoráva, v Londýne, mi došlo ako presne chcem, aby sa to vyvinulo

3. Vôbec neviem, čo by ste si k tomu mali pustiť ale viem, že toto je posledná časť radiaca sa k starému She is mine!

4. Zvažujem preklad niečoho, čo som si zamilovala na Wattpade a taktiež zvažujem, čím začať po tomto.

5. Tak si to prečítajte a posúďte sami, či to stojí za to.

I keď sa vraví, že mladí ľudia majú všetok čas sveta, občas im toto privilégium ubzikne pomedzi prsty. Občas si narobia problémy a občas ich treba riešiť s horúcou hlavou. Tuším je to paralela, že železo sa kuje za horúca no problémy sa riešia s chladnou hlavou. Alebo je to iba paradox, nad ktorým som sa na dlhšie pozastaviť nemohla, pretože mne zmizol ten všetok čas sveta, ktorý som mala mať a ja, aj moje najhlbšie podvedomie vieme, ako trpko ľutujem, že proste zmizol. Najmä preto, že som sa radila, ako jedna z mála k tým, ktorý vedeli čo s ním, ako sa ním nadýchnuť a nedostala som sa do štádia, aby ma to unavilo.

A tak som nemala tú výhodu proste sa zastaviť a vydýchať sa. Kým som stihla celú situáciu hlbšie zanalyzovať, potrebovala som spraviť to, čo som mala spraviť už dávno, dávno pred  tým. Naštartovala som auto po tom, čo som doslova utiekla z miestnosti ružovej farby, bez pozdravu a s drzosťou, aby som sa mohla zaradiť na diaľnicu a presunúť sa domov.

Pred tým, než som sa spýtala samej seba, či môžem byť patetickejšia sa mi spustili slzy hnevu a tak som aj vošla vchodovými dverami, ktoré boli odomknuté. Jarné topánky na podpätku s tenučkými šnúrkami sa ocitli na kope mužskej obuvi, kým som vyštartovala hore schodmi, s červenými lícami od sĺz, celá usoplená a mokrá a zanechala za sebou mnoho párov vyvalených očí. Posledné, čo som periférne videla bol Louis, zatláčajúci Zayna jednou pažou späť do gauča. Zamkla som sa v kúpeľni, pokojne si sadla na studené dlaždičky a počkala, kým príde, opretá chrbtom o dvere.

„Adriana?“ Nežný hlas nesúci sa z opačnej strany steny a nechty pomaly škrabúce na dvere ma donútili rozvzlykať sa ešte silnejšie. „Deje sa niečo?“ Počula som, ako sa kolenami jemne šúchal po dreve, takže naše tváre hlavy mohli byť v jednej úrovni.

„Deje sa toho strašne veľa.“ Pokrútim hlavou, keď si pomyslím, že toto nie je jediná cesta a vzápätí mu poviem, čo si naozaj myslím. „Okrátil si ma o strašne veľa.“

„Nerozumiem ti. Môžeš mi prosím otvoriť?“ Jeho slová nasleduje ustarostený vzdych a ja zaťato mlčím.

„Láska?“ Skúsi to opäť a ja si dlaňou prekryjem ústa, aby sa z nich nevydral ten nechutne hlasný vzdych zatiaľ čo cítim ďalšie hektolitre sĺz na ulepenej pokožke líc. Ďalšie jemné škriabanie na dvere ma mučivé účinky a ja viem, že potrebujem zmiznúť čo najskôr, čo najďalej. Zvážim, že sa mu nedokážem pozrieť do očí a tak len zakloním hlavu o čosi viac.

„Skončime to než obetujeme obaja viac, ako sme schopní zniesť, dobre?“ Ticho sa miestnosťou nieslo dlho. Dlhšie, akoby sa mi páčilo a tak som sa s ťažkosťami nadvihla a otvorila dvere. Mylné predstavy o jeho odchode zmazal hneď, ako ma pobozkal tak tuho akoby od toho záviseli tisíce životov a predsa to boli len tie naše dva. Vediac, že tento bozk je to posledné čo mu môžem dať som sa ponorila do jeho pier ignorujúc všetky pocity, ktoré sa vo mne búrili. A potom som sa odtiahla ešte pred tým, ako sa dotkol môjho pása.

„Dobre.“ Šepol takmer rovnako zlomene a o pár sekúnd som počula, ako škrípu pneumatiky na ceste, potom čo vycúval a zmizol.



Not in time 1

Zvláštny a tak krásny pocit čosi sem pridať znova, znova písať príbehy pre vás. Verím, že väčšina pochopí, čo je toto zač. Čo celé Not in time znamená, čo sa za tým názvom skrýva... Dúfam, že sa bude páčiť. Ja som so svojím výtvorom po dlhej dobe spokojná. :)

Ľúbim vás :*

Volajte ma kráľovná výhovoriek

Zasa sa len vyhováram, no nie som ja úžasná? Prepáčte, mrzí ma to. Verte mi, za tento týždeň som sa učila viac, ako minulý a tento školský rok dokopy. Projekt, referát, prezentácia, práca... od kedy prídem zo školy do večera sedím za počítačom a učím sa, úplne vážne. Okrem toho máme v škole ešte aj inšpekciu, čiže sa musíme správať slušne a nemôžme (vlastne to bolo povedané priamo mne) si kresliť na hodinách ani sa hrať na mobile. Shame :( Takže stále mám niečo vedieť...
Samozrejme, čo by to bolo za výhovorky, keby sa nepridali ešte tréningy, v sobotu súťaž v Žiline...
Zajtra mimochodom asi zabijem francúzštinárku, len aby ste vedeli. Tak potom mi dajte niekto alibi... Prosím. (naša francúzštinárka nevie po francúzsky, dnes zistila (odo mňa, keď som jej skoro prijebala) že existuje predmet... problém je ten, že to som ju skoro zabila, ani som ja neprezentovala projekt, len som videla, čo trepe spolužiakom k tomu... keď také niečo spustí k môjmu, je možné, že pôjde oknom)
Dosť nervov... nad tým projektom som strávila asi päť hodín, to je k tomu, prečo sa tu stále toho nejak veľa nedeje.
Ďalej, k tomu čo vás čaká na tomto blogu.
PREKVAPENIE :P
nič sa nebude prezrádzať, iba toľko, že bude tvorba od Maruš, tvorba odo mňa a možno, možno aj niečo extra ;) (ale len, ak budete poslúchať :P)
K svojej tvorbe dodám len toľko, že si dám pomyselný krok späť a pôjde o ff-ky, aj keď samozrejme, nie až tak jednoduché... veď ma poznáte :)
A inak otázka, čítali by ste aj ff-ky mimo 1D? tie by boli vždy len krátke, jednodielky, len také čosi mini (Destiel napríklad, taký nápad padol... ešte niekto za?) never mind, ale ak áno, ozvite sa, ona bude, napísať ju napíšem, len či by ju niekto aj chcel čítať :)
Neff-ková tvorba sa zatvára do veľkého hrubého denníka (poznámka: kúpiť denník) kde sa budú pridávať poznámky k dielam až do dňa, keď raz ich uvidí svet, v brožovanej, voňavej väzbe :3 (sny mi neberte!!)
Čo ešte? huh... máte sa na čo tešiť, čo sa týka Maruš, nebudem vám klamať, dievča to znova odštartuje vo veľkom ;)


Teším sa na to
Xxx

Perfect time to...

Milujem túto časť roka, neskorú, novembrovú časť jesene, keď sme sa definitívne rozlúčili s nádejou na teplé dni a neplytváme časom na dúfanie, že bude na druhý deň pekne. Najkrajšia časť jesene, ktorá je o mrazivom vetre, škaredej zamračenej oblohe vonku, no o teplých ponožkách, dekách, šálkach, z ktorých sa ešte parí, dobrých knihách... neznie to krásne? Je to časť roka, kedy sa neoplatí vychádzať z domu, no vo vnútri, v teplúčku je tak dokonale, že si to človek neželá. Pre mňa časť roka, kedy naozaj okrem periny a knihy viac nepotrebujem. A najlepší čas na písanie, blogovanie... najlepší čas na nostalgiu, ktorá je príčinou týchto teplých slov, ktoré tu už nikto nečakal. 

WE'RE BACK, BITCHES! (potrebovala som to napísať)

Je teraz len otázne, či to aj niekoho trápi...

Začíname odznova.

Nielen od nuly, ale aj s novým nadšením, nápadmi a chuťou do všetkého.

A spolu s nami prídu zmeny... ;)

Veci sa rozhýbu :)

Babiky, viem, že som sa tu opäť strašne dlho neozvala ale nebola som doma :) Ale chytám druhý dych, prídu reformy :D Len mi dajte chvilinku :) 

Maruš