Sunday 15 July 2012

Dopísané

One more time?
























Pomaly som otvárala oči, no keď som pocítila dotieravé slnečné lúče, opäť som ich zavrela. Ruku som si ťahavým pohybom položila pred oči, všetko bolo ako v spomalenom filme. Cítila som trieštivú bolesť v hlave a slabosť v každom  kúsku tela. Ničomu som nerozumela. Čo sa deje? Opatrne, s veľkou námahou som zas rolepila oči a snažila sa spomenúť si, kde som, prečo som tu a ako som sa sem dostala. Ale žiadna odpoveď neprichádzala. Nič. Prázdno. Jediná vec v tejto miestnosti mi nebola povedomá. Veľká drevená posteľ, v ktorej som ležala, s modro-bielymi prikrývkami, modré a biele steny, drevený nábytok, lampa, okno s jednoduchou záclonou, určite mäkký koberec na zemi, obraz, zobrazujúci akési abstraktné motívy či tričko visiace na skrini....
už som ho videla, prečo visí na skrini? Mala som ho oblečené? Alebo sa mi to len zdá? Pretočila som sa na druhý bok, so zámerom  vidieť miestnosť aj z iného uhla, a konečne pochopiť, kde to vlastne som. Nemotorne som sa pretočila, načo moja hlava zaprotestovala otočkami o tristošesťdesiat stupňov. Pomaly som ustálila divoké pohyby hlavy a uvedomila si jednu vec. V posteli som neležala sama. 


























Po chvíľke ma už neuveriteľne boleli nohy, vystrela som si ich pred seba a výdatne si zívla. Nevšimla som si tmavovlasého chalana, ktorý sa rútil po chodbe smerom. Priam ukážkovo zavadil o moje nohy a s hlasným plesknutím sa rozvalil na zemi. Nemohla som sa ubrániť tomu, aby som sa z chuti zasmiala. Ako to počul, zdvihol hlavu natoľko, aby ma mohol prebodnúť vražedným pohľadom a nespúšťajúc ho zo mňa vstal. Rozosmialo ma to, čo jeho ešte viac nahnevalo, prižmúril oči a v celej svojej (pôsobivej) výške sa predo mňa postavil.



„Máš nejaký problém?!“ spýtal sa a jeho orieškovohnedé oči ma pohľadom vraždili. Nedokázala som mu odpovedať inak, než smiechom a kývaním hlavy, ktoré ho nepresvedčilo, len naštvalo ešte viac. „Pozri, bola ho to hlúpa nehoda, takže sa jednoducho zasmej a kráčaj ďalej, ako normálny človek. Naozaj nemám náladu zaoberať sa nejakým idiotom,“ povedala som mu ľahostajne. Nezdalo sa, že by ho nazvanie idiotom potešilo. Čo mi bolo maximálne jedno. Nie som tu pre potešenie nejakého magora bez náznaku dobrej nálady či rovnováhy, ktorý už začínal peniť. Baz záujmu som sa opäť začítala do časopisu a čakala, kým vybuchne.





Our last song

















„Ocenenie za najlepšiu hudobnú skupinu získavajú... ONE DIRECTION!“ Chalani hneď vyskočili, začali sa objímať a kričať. Niečo podobné robili aj všetci naokolo aj fanúšikovia vzadu. Nakoniec sa postupne prirútili na pódium a skupinovo ma objali, až som sa skoro udusila. Nemohla som si pomôcť, musela som sa rozosmiať. Tá predstava tváre Violet, keď teraz sleduje, ako mi krčia šaty...

Skôr, než som im podala sošku, s každým sme sa pobozkali na líca a ja som im povedala každému, že gratulujem. Niall. Zayn. Liam. Louis. Posledný ku mne prišiel Harry. Postavila som sa na špičky a priblížila sa k nemu, že ho tiež pobozkám na líca. No on ma jednoducho pobozkal na pery. Krátko, no poriadne, žiadna ľahká pusinka. Odtiahol sa odo mňa a mne od šoku chvíľu trvalo, kým som sa zorientovala.




The Huntresses
















„Fajn. Spýtam sa na rovinu. Čo chceš?“ ani sa nesnažila predstierať milotu v hlase. Tak ako Louis aj ona vedela, že si nemajú čo povedať.

„Vrátiš sa k Harrymu,“ povedal jej bez zbytočných omáčok a ona vydala v telefóne zvuk, akoby sa dusila.

„Preskočilo ti, Tomlinson?! Najprv ste ma donútili odísť, zabudnúť naňho a nikdy sa mu neozvať! Len tak, bez rozlúčky! Bez vysvetlenia! A teraz odo mňa chceš, aby som sa k nemu vrátila? ! Šibe ti?! A čo je vôbec teba do toho?! Nemôžeš mi len tak prikázať, aby som sa k nemu vrátila!“

„Sierra, upokoj sa,“ schladil ju a nerobil si vôbec nič z jej kriku a výčitok, „vieš dobre, prečo si musela od Harryho odísť. Ty si dodržala dohodu, my tiež. Nepovedali sme mu to. Ale podmienky sa občas menia. Ako napríklad teraz. Máš dva dni na to, aby si sa tu ukázala, inak sa Harry dozvie, prečo si vtedy odišla.“

„Čo ak viac Harryho nechcem?“ spýtala sa a Louis zaváhal. Nechápal, kam tým mieri.

„Čo ak už chcem niekoho iného?“ dodala po chvíľke.

„Koho?“ spýtal sa jej skôr, než si to premyslel.


„Teba,“ povedala bez zaváhania.




Lonely













V miestnosti nebolo žiadne okno, len jednoduchá kovová posteľ, stolička, stôl a malá drevená skriňa. Steny boli prázdne, no na zemi ležalo množstvo papierov a ceruziek, na každom papieri tá istá tvár. Uprostred toho všetkého sedelo stratene pôsobiace čiernovlasé dievča, rukami si objímalo kolená a vyzeralo tak ešte menšie.

„Ahoj Leslie,“ prihovorila som sa jej pevným hlasom, „som doktorka Steenová, ale môžeš mi hovoriť Vivian.“

Dievča na mňa pomaly prenieslo neprítomný pohľad. Na chvíľku som mala pocit, že niečo povie, no ona pozerala cezo mňa, akoby som tam ani nestála.

„Leslie, môžme sa porozprávať?“ prihovorila som sa znovu dievčaťu sediacemu predo mnou. Jej pohľad nebol o nič prítomnejši, no pomaly začala pohybovať perami, z ktorých však žiaden zvuk nevyšiel.

„Leslie, môžeš to zopakovať? Nič som nepočula.“

Leslie neskutočnou rýchlosťou otočila hlavu a pozrela mi priamo do očí. Jej pohľad bol neskutočne upriamený, no aj tak askosi nevnímavý.

„I am not Leslie,“ zašepkala, pričom sa absolútne nehýbala, nepohla žiadnym svalom na tvári, žiadna emócia, pohybovala len perami, „I am lonely.“

6 comments:

  1. ahoj mohla by som point in time zverejniť na svojom blogu?? už som sa pytala ale nikto mi neodpovedal tak neviem či hej alebo ne. http://poviedkyodcetky.blogspot.sk/

    ReplyDelete
    Replies
    1. mrzí ma, že som ti predtým neodpovedala, úplne som na to zabudla a prosím ťa nehnevaj sa, ale nechcem, aby ten príbeh bol niekde inde, prepáč

      Delete
  2. Ale i tak som point in time videla na inom blogu už

    ReplyDelete
  3. Tu sú zverejnené tvoje príbehy, neviem či o tom vieš. :)
    ----> http://best-story-1d-jb.blog.cz/rubrika/point-in-time
    ----> http://best-story-1d-jb.blog.cz/rubrika/our-last-song

    ReplyDelete