One more time? 2

Druhá časť :) Here u r :)

Kto je to? pýtala som sa samej seba, sledujúc chalana spiaceho kúsok odo mňa, otočeného chrbtom, s perinou vytiahnutou po tvár. Pomaly začínali prichádzať spomienky, sprevádzané ďalšiou dávkou bolesti hlavy. Udalosti predchádzajúceho večera, ktoré kôli všetkému vypitému alkoholu boli doteraz ukryté za hmlistou vrstvou čohosi v mojej hlave. Včera bol piatok. Čiže dnes je sobota. Keby som nebola v takejto situácií a na takomto mieste, asi by som sa zasmiala nad svojou neuveriteľnou logikou a prekvapivým zistením. Je sobota. Sobota. But what the hell that means? Asi len toľko, že zajtra bude nedeľa a včera bol piatok. Zažmúrila som oči a sústredila sa, musím si spomenúť! Začala som postupne. Vecami, ktoré som si pamätala. Včera. Ráno bola škola. Niečo dôležité. Viem, že v škole bolo niečo dôležité. Ale čo? Ja... mám pocit, že... že som sa toho bála. Ale čo to bolo? Matne som si vybavila cestu do školy, rozhovory s Rachel, učenie sa cez prestávky... Moment, ja som sa učila? To vážne? Musela som mať asi nejakú skúšku. Cítila som sa ako v hre na detektíva. Práve som odhalila stopu a postúpila do ďalšieho levela. Skúška. Stopa číslo jeden. Čo ďalej? Spavila som ju alebo nie? Matne sa mi vybavila spomienka, ako vybieham z triedy a obímam Rachel. Takže spravila. Išli sme to, ako vždy, osláviť do baru. Do nášho obľúbeného baru Cheryl's.

Zjavil sa mi ďalší obraz, ja a Rachel na ceste do baru, ona v krátkych červených, neuveriteľne sexy šatách, každý chalan sa za ňou obzerá. Ja v čiernej sukni a fialovom tričku bez ramienok s flitrami. V tom, ktoré práve teraz visí zo skrine. Pomaly mi začalo dochádzať, ako sa tam asi mohlo dostať, po nemalej dávke alkoholu som bola poriadne spomalená a v duchu som sa začala modliť, nech to tak nieje. No všetko naznačovalo, že tak to je. Zvyšok večera sa mi už premietol v hlave neuveriteľne rýchlo. Barové stoličky .... jeden drink .... druhý .... tretí .... tanečný parket ... pekný chalan ... ďalší drink .... alkohol, alkohol, alkohol .... bozk .... niekoľko ďalších .... jeho byt .... jeho posteľ... Táto posteľ! Každá z udalostí sa zjavila ako krátky záblesk v mojej hlave. Čo som to urobila?! Bože môj, čo som to spravila?! Som obyčajná štetka! Chudera! Pozrela som na chalana (dokonca ani jeho meno som nevedela) dúfam, že ešte spí a nezobudí sa, kým odídem. Spal, no už bol otočený tvárou ku mne. Hneď som ho spoznala. Bože, prečo ma takto trestáš? Prečo on? Veď na svete sú milióny chalanov, prečo práve on?! Prečo?! Prečo som taká štetka? Neodpovedal mi. Samozrejme, to by musel najprv existovať. Opatrne som sa vyšuchtala z postele, držiac sa za hlavu a začala hľadať svoje oblečenie. Musím odtiaľto čím skôr vypadnúť!

Do minúty som bola kompletne oblečená, chýbala mi len jedna topánka a kabelka. Kde sú?! No ták, kde do riti sú? Prehľadala som celú spálňu, no nič. Musia byť niekde v tomto byte! pomyslela som si a vošla do prvých dverí. Kúpeľňa. To nebude ono. Zbežne som ju prebehla pohľadom a nič. Samozrejme. Vrátila som sa do spálne a odtiaľ prešla do ďalších dverí. On stále spal. Chodba, to by mohlo byť ono. Topánka v jednom kúte izby, taška v ďalšom, zdá sa, že sme mali s vyzliekaním naponáhlo, jeho tričko bolo na stojacej lampe pri stene. Rýchlo som zahnala predstavu, ako ho z neho strhávam kým ma bozkáva, obula si topánku a začala otvárať dvere, hľadajúc cestu odtiaľto von.

Konečne som sa ocitla na ulici, kde mi  chladný vzduch pripomenul, že včera večer som mala sveter, ktorý určite zostal uňho v byte. Bol to môj obľúbený sveter, no nič na svete by ma nedonútilo zazvoniť mu a vypýtať si ho. Namiesto toho som sa rozbehla preč, slzy som už dlhšie nemohla zadržiavať, nenávidela som samú seba, ako som mohla, prečo som to urobila? Prečo som taká štetka? Pocítila som kvapku na mojom líci, no nebola to slza. Za ňou sa spustili ďalšie. Rozbehla som sa rýchlejšie. Dážď sa zhusťoval, nevidela som preň ani pre slzy v mojich očiach. Nevidela som nič. Ani vytŕčajúci kameň priamo pred mojou topánkou. Skončila som na zemi, bez najmenšej chuti vstať a žiť. Toto miesto je dokonalé. Zostanem tu ležať. A možno, ak budem mať trochu šťastia, aj tu umriem.