Friday 20 July 2012

One more time? 7

Maruš, ďakujem za pomoc s touto časťou :)


NA DRUHÝ DEŇ

Pomaly sa blížilo osem hodín (ľudskou rečou povedané, bolo šesť) a ja som nerváčila, čo so sebou. Veď on mi ani nepovedal, kam pôjdeme a čo budeme robiť! Nevedala som, čo na seba a čo pri človeku ako on očakávať. Nakoniec som si vybrala gumáky, lebo nejaké opätky by boli zrejme riskantné (poďakovala som niekoľkokrát tomu hore za moju dostatočnú výšku) a sledujúc počasie, ktoré mi zrovna sympatické nebolo som vytiahla dlhé nohavice a na tričko si obliekla mikinu. Potom sa mi to prestalo páčiť, tak som si namiesto modrých riflí vzala zelené a fialovú mikinu vymenila za čiernu. Po pohľade do zrkadla som to zo seba zhodila a opäť bezradne pozerala do skrine. Tak ma našla Rachel a rovno nado mnou pokrútila hlavou. Vedela, čo je za problém, rovno zamierila do skrine a hodila mi nejaké veci. Pozrela som na ňu ako na blázna. „Rachel, vonku je zima a ja naozaj netuším, kam ma chce zobrať,“ povedala som jej a ona mi z rúk vzala krátke šaty, ktoré mi pred tým podala. „Máš naňho číslo?“ spýtala sa ma  a ja som prikývla, „tak mu zavolaj a spýtaj sa ho, čo má v pláne!“ pozrela som na ňu ako na idiota, pretože som mu naozaj nechcela volať a z časti som oľutovala, že som súhlasila ísť s ním. Ale teraz už necúvnem, prežijem to, dopadne to dobre.

Znova som za zahľadela do skrine a čakala na zázrak alebo pomoc od Rachel. Povzdychla si, vedela, že potrebujem jej pomoc a opäť niečo vytiahla zo skrine. Pozerala som na dlhé ružové legíny a farebné šaty, ktoré mi vybrala. Nezdalo sa mi to, ale sama nič lepšie nevymyslím, a ak to aspoň neskúsim, Rachel ma zabije. Navliekla som sa do toho a skôr, než som sa dostala k zrkadlu sa Rachel začala čudne škeriť a mne bolo jasné, že sa jej to, čo vymyslela veľmi páči. Aby ešte ona nebola spokojná sama so sebou. Aspoň som snažila tváriť nadšene, no v skutočnosti som už rýchlo chcela pozrieť do zrkadla, povedať jej, že je to úžasné, ale nemôžem si to vziať. A vymyslieť nejakú logicky znejúcu výhovorku. Pozrela som teda do zrkadla a už som ju išla poslať s jej výtvorom do teplých krajín, keď som si uvedomila zásadnú vec. Páčilo sa mi to. A ako! Rachel mi podala čierny svetrík, ktorý som si obliekla navrch a bola to jediná nefarebná vec na mne. Inak som bola celá tak ako vždy prevažne ružová. A farebná. Jednoducho – ja. Usmiala som sa a začala hľadať tašku mobil a iné potrebné veci. „Bowie, kedy má po teba prísť?“ spýtala sa Rachel a pozrela na hodinky. Tiež som na ne pozrela a vyletela von. „Ďakujem! Čau!“  zakričala som za ňou a už som utekala preč.

Pred budovou už stál Louis, a keď som vyšla, usmial sa. Už len kôli tomuto úsmevu sa oplatilo výjsť!
„Ahoj,“ zaštebotala som veselo, on mi podával ruku a venoval pusu na líce. Asi budem lietať. Radostne som sa usmiala a kráčali sme ruka v ruke pri sebe. „Konečne,“ povedal akoby mimochodom. Myslím, že viem, čo tým myslel, no nedalo mi nespýtať sa. „Čo si vravel?“ „Konečne spolu. Chýbala si mi.“ Mám sa mu priznať? Že nebol deň, kedy som naňho nemyslela? Asi nie. Predsa stále neviem, či to myslí skutočne vážne. Tak som len pokrčila plecami a usmiala sa. „Kam vlastne ideme?“ „Tam, kde to mám rád.“ „Je to nejaký sklad mrkiev?“ „Máš rada mrkvy?“ „Ani nie. Som na ne alergická.“ „Robíš si srandu?“ „Nie. Kašlem z nich.“ „Nie nejdeme do skladu mrkiev. Vlastne nemá to nič s mrkvami.“ „A čo to teda je?“ „Ešte minútu a uvidíš.“ Došli sme na kolotoče. Plno farebných kolotočov, stánkov a šašov. Veľké množstvo ľudí, predovšetkým detí. Pomedzi vravu a vreskot sa ozývala kolotočová hudba a voňali tu tie nezdravé jedlá. „Ty si vážne decko.“ „To hovorí tá, čo si obula gumáky a má osemnásť.“ „Gumáky sú moderné,“ vyplazila som naňho jazyk. Dobre, tak sme deti obaja.

„Kam ideme najprv?“ spýtala som sa ho s úsmevom. „Neviem, kde sa nebudeš príliš báť? Čo tak tamto?“ robil si zo mňa srandu a ukázal na malý vláčik, v ktorom sa vozili deti do piatich rokov. „Ja by som tam šla rada, ale ty by si to podľa mňa nezvládol,“ zasmiala som sa a šťuchla ho lakťom, načo ma on pošteklil. „Tak kam?“ spýtala som sa znova a dúfala, že už odpovie normálne. „Už som ti povedal, že chcem ísť na vláčik!“ pozrel na mňa pohľadom dieťaťa, ktoré nedostalo obľúbenú hračku a ja som ho potiahla za ruku. „Dva na vláčik!“ povedala som pokladníčke a Louis sa spokojne usmial. Kedy on nedostane, čo chce? „Vláčik je len do desať rokov, vážení! Myslíte si, že ste nejakí vtipní?! Mne to vtipné nepripadá!“ vyhodila nás nahnevane stará predavačka s bordovým rúžom v rovnakom odtieni ako vlasy.  Nezabral na ňu ani Louisov prosebný pohľad, ktorý každého iného (vrátane mňa)  dostával do kolien. „Fajn, kedže tvoj plán zlyhal, vyberám kolotoč ja!“ oznámila som mu pre prípad, že by vybral ďalšiu zaujímavú atrakciu. Začal frfla, že on chce vláčik a ja som vážne uvažovala, či som na rande s dvadsať alebo dvojročným.

Zaviedla som ho však k najnebezpečnejšie a najšialenejšie vyzerajúcej atrakcií. Pozrel na mňa pohľadom typu: si si istá,že chceš ísť sem? Ešte stále sa môžme vrátiť na skákací hrad alebo niečo podobné, no ja som ho odignorovala a ťahala ho k pokladni. „Určite?“ spýtal sa ma neveriacky a ja som namiesto odpovede vypýtala dva lístky, ktoré okamžite, napriek mojim námietkam zaplatil. Postavili sme sa pod kolotoč a sledovali, ako sa točí, hojdá, myká a stále dookola. Ľudia vrieskali a ja som sa usmievala v očakávaní na šialenú jazdu. Cítila som, ako Louis stále pozoruje moju tvár v očakávaní, že so strachom utečiem alebo ho začnem prehovárať, nech ideme inde, no to ma nepozná.

Dezorientovaní ľudia sa vytackali von, jeden chlapík sa dokonca rovno oprel o zábradlie a keby som sa včas neotočila, videla by som celý jeho obed hľadajúci cestu von. Namiesto tohto lákavého pohľadu som sa otočila na Louisa (pozerať naňho tiež nebolo na zahodenie) a ťahala ho k sedadlám úplne vpredu, ktoré zaručovali najšialenejšiu jazdu a najväčší príval adrenalínu. Znova si ma premeral pohľadom, akoby neveril, že to myslím vážne, no to som ja už sedela na prvom sedadle a pobavene ho sledovala. Kým si konečne sadol, už boli všetci na miestach. „Tak, a teraz budeš pišťať? Mám si zapchať uši?“ spýtal sa a tváril vystrašene. Pokrútila som hlavou a z úst mi ušiel nedočkavý chichot, keď sa sedadlá pod nami pohli. Louis sa na mňa zaškeril a potom zvreskol vysokým, skoro dievčenským piskotom. Neveriacky som naňho pozrela a on sa na mňa škeril. „To bola ona! To ona tu vrieska, lebo sa bojí!“ vykrikoval a ukazoval na mňa. Rukou som mu zakryla ústa a on spravil čudesnú grimasu, pri ktorej som sa musela smiať. Perami mi prešiel po dlani a ja som ho skúšobne pustila. V tej sekunde zapišťal opäť, ešte hlasnejšie. „Idiot!“ zasyčala som naňho a zasmiala sa pri neočakávanom trhnutí a niekoľko sekundovom voľnom páde. Louis znova zvreskol a ukázal na mňa, načo som mu strelila jemnú facku. Nemohlo to bolieť, no on si začal šúchať líce a pozrel na mňa ako na vraha. V duchu som si sľúbila, že toto je naša posledná jazda na kolotoči. Keď sme zišli dolu, už naňho pozerala väčšina ľudí v parku a tí, ktorí sa neotočili za ním kôli piskotu pozerali na moje ružové vlasy, videiteľné z 5oo-metrovej vzdialenosti. Bola som rada, keď neprotestoval po tom, čo som ho začala ťahať smerom od kolotočov do prázdnej časti parku. Smiali sme sa, rozprávali a stále vzďaľovali od kolotočov.

Spustili sa kvapky. Najprv len popŕchalo, ale dážď hustol, až nás premáčal. Louis sa rozbehol ani nesledoval, či ma má. Ja som len zaklonila hlavu a nechala bubnobať kvapky po mojej tváry. S ľahkosťou cupkali na moju pokožku, po ktorej sa potom spúšťali. Bolo mi horúco po tých kolotočoch a kvapky ma chladili. Zrazu som mala niečiu mokrú ruku na líci, tak som otvorila oči. Pohladil ma a naklonil sa ku mne. Že by sa dnes prvýkrát odhodlal? Park bol prázdny, v tme svietili len dve lampy. Milimetre medzi nami úplne odstránil a pobozkal ma. Spomedzi pier mi vykĺzol tichý chichot, ktorý utlmili jeho sladké mäkké pery. Dážď však zhustol tak, že som v ňom mala problém nájsť jeho pery a pochopili sme, že by sme asi mali odísť niekam do sucha. Chytil ma za ruku a bežal, noje nohy ho nasledovali, samy nevedeli, kam.

Po minúte behu som si uvedomila, že aj tak sme úplne mokrí a je to už jedno. Pustila som jeho ruku a so smiechom sa začala točiť na mieste a vychutnávala kvapky dopadajúce na moju tvár. Videla som jeho obrys a niečo mi hovorilo, že ma sleduje. Ako malé dieťa som začala preskakovať z kaluže do kaluže, vyberala som vždy tie najvodnatejšie. Jedna vyšplechla do  výšky môjho pása a ja som sa zasmiala nahlas. V tej sekunde som pocítila ruky zozadu na mojom páse a Louisove pery okamžite našli moje. Zasmiala som sa od radosti a otočila sa tvárou k nemu. Okamžite sa pohol aj on, naklonil nado mňa a skončili sme v spolu, neprerušujúc bozky, v najväčšej kaluži.

5 comments:

  1. krááása :) už pomaly nevidím, ale moje posledné sily (sily baterky v notebooku) som si ušetrila pre túto poviedku :) rozplývam sa celý čas, je to nádherné :) úplne si viem predstaviť Louího na tom kolotoči :D inak čo je s El? tam nie sú spolu, lebo viem, že si ju niekde spomínala, no už si to nepamätám :D
    ľúúúúbim ťa, veeeľmi♥ xx

    ReplyDelete
  2. :) juj :) prenádherné :* krásne je to napísané! :O Oni dvaja k sebe TAK strašne pasujú! Ako stvorenýpre seba :) kolotoče! Samozrejme, na Louiho to presne sedí, Perfektné <3 :*

    ReplyDelete
  3. PEPO! :D krásne zlatíčko ako oblaky pri západe :) šialene okuzlújúce, priťažlivo skrášľujúce a maškrtno fantastické :) KIKA nádhera :)
    *Daniels* :)

    ReplyDelete
  4. Ja úplne závidím Bownie ! Ona sama je dokonalá, chce ju dokonalý chlap a celý príbeh je dokonalý!!! Love you!!! :):*

    ReplyDelete
  5. takí skvelí sú...úplne sa k sebe hodia :D

    ReplyDelete