She is mine ! 16

Ahojte kočky :) Po dlhej dobre pridávam časť osobne. Mala by som s tym niečo robiť. Ale už som zistila, že Blogger ma lepšie poslúcha na ocovom notebooku. :) Dnes idem konečne písať Fuck ! I am Josh. Iva, ktorá ma s tým deň čo deň otravovala ma k tomu dokopala. Ani som sa včera nezmohla na to poslať Kike nejaký úvod a poďakovať jej za pomoc. Kika, ďakujem moc. Že si sem pridávala časti a pomáhala mi s nimi. :) Včera som totižto písala niečo, čo mnou otriaslo. A nič ďalšie nepripadalo do úvahy. Tep 500 som mala do rána. Uf. Povedať Vám to, či nie ? :D Tak či tak, musela som to vymazať a uschovať u Kiki aby som sa z toho lepšie otriasla. Pochopíte ma, keď si to niekedy potom prečítate.

 ...kecy ešte nižšie, enjoy <3 xxx

„Čo je, Dokonalý, žiarlime?“ spýtala sa drzo, pozrela tými obrovskými očami priamo do mojich a rukou mi prešla po líci, zastavujúc sa pri kútiku mojich úst. Na tvári sa jej roztiahol úsmev, keď sledovala moju reakciu, ktorú si nedokážem predstaviť. Prižmúril som oči, chytil jej ruku do svojej a ťahal ju za sebou. Bol som tomu blonďákovi neuveriteľne vďačný, keď sa rozhodol ísť za nami, pretože som mal celý večer neuveriteľnú chuť vraziť mu a týmto mi dal dôvod aj príležitosť. Spokojne som sledoval, ako po mojom údere cúva niekoľko metrov dozadu, až sa ocitá na zemi. Adriana ma sledovala najprv zdesene, potom sa jej na tvári objavil nebezpečný zvodný úsmev, a hneď ako otvorila ústa som jej ich prikryl uvedomujúc si, čo všetko by z noch mohlo výjsť a ako by to mohlo skončiť, kedže sme stáli sami v tmavej uličke. Ťahal som ju dopredu a po pár metroch si uvedomil, aká jej musí byť v tomu kúsku látky, ktorý nazvala šatami zima. Prehodil som jej cez plecia svoju bundu, strčil jej ruky do rukávov a skôr, než si stihla spodok zaviazať na uzol alebo si ju inak upraviť podľa jej šialených výstrelkov som chytil jej ruky do svojich. Chvíľku sme bez slova kráčali, bolo počuť len klopkanie jej opätkov a šmýkavé zvuky, keď jej zas ušla noha a to, že bola na mne zavesená bola jej jediná záchrana. Po dvadsiatom takom šmyknutí sa zachichotala a topánky si vyzula, vzala do jednej ruky a hodila ďaleko pred seba. „Teraz ma budeš musieť odniesť,“ povedala mi úplne vážne a niečo v jej pohľade mi napovedalo, že mal byť zvodný. „Adriana upokoj sa! To nie je môj problém, že si si odhodila topánky! To, že pôjdeš bosá mi neprekáža,“ povedal som jej a sledoval sklamanie na jej tvári, ktoré okamžite vystriedal úškrn. „Fajn. Pôjdem bosá! Ale potom sa zašpiním a budem sa musieť osprchovať. A kedže som opitá, budeš musieť do tej sprchy vliesť so mnou!“ povedala mi a nahodila psie oči. Prevrátil som tými svojimi a po tom, čo urobila dva kroky, samozrejme, cez najväčšie blato, som ju chytil a vzal na ruky. Sledovala ma a nič nevravela, ja som nehovoril tiež, len som kráčal a sústredil sa, aby sme nespadli. „Vieš o tom Tomlinson, že zblíska nie si až taký škaredý?“ spýtala sa a ja som z jej výrazu usúdil, že už dlho nad tým vážne uvažovala. Nenapadla ma jediná rozumná odpoveď, tak som len kráčal ďalej. „A keď si ticho dá sa s tebou aj vydržať,“ pokračovala a ja som stále na to nemal jediné slovo. Tretíkrát otvárala ústa, že ma opäť obdarí nejakým komplimentom, no zavrela ich, keď si uvedomila, to čo som ja vedel už asi minútu. Začína pršať. Po ďalšej minúte už bol dážď naozaj hustý a ja som nevidel na krok pred seba. Adriana na rukách sa mi začala mykať a skôr, než som pochopil, o čo jej ide už zoskočila a utekala preč. „Chyť si ma Tomlinson!“ zakričala a bežala niekam vľavo. Prevrátil som oči a bežal za ňou uvedomujúc si, čoho je v takomto stave schopná. Čoho je v akomkoľvek stave schopná. Našiel som ju stáť pod nejakou strieškou pri veľkom dome, skrývala sa za stĺpom, ktorý bol o polovicu užší ako ona a pozorovala ma. Chytil som ju rýchlo okolo pása, aby mi neušla. No ona sa nesnažila utiecť, namiesto toho akosi prestala ovládať nohy a v rukách sa mi zošuchla nižšie, nestarajúc sa, či padne, len visela v mojom objatí. Položil som ju teda na zem, prisadol si k nej a sledoval ju, ako pozerá na dážď. Čo jej asi behá v hlave? Čo urobí, čo od nej môžem čakať? Nespúšťal som z nej oči a pri každom pohľade k nej vystrel ruky, naozaj som nevedel, čo od nej môžem očakávať a čo asi chce urobiť. No ona sledovala dážď. A nič nevravela. Tiež som sa zapozeral do dažďa. A zrazu, ani neviem ako, jej hlava ležala na mojom pleci. Zaspala? Čo robí? O čo jej ide? „Louis?“ začala potichu a ja som sa čudoval, čo ju donútilo vysloviť moje meno a nie nejakú lichotivú prezývku. „Louis, prečo mi nič nevychádza? Prečo som taká hlúpa a nič nedokážem poriadne robiť?“ spýtala sa potichu a ja som v jej hlase cítil smútok. Čo tá náhla zmena nálady? No potom som si uvedomil, aká je normálne a začal byť vďačný. „Určite ti to nabudúce výjde. Nájdeš si nejakú dobrú prácu alebo lepšieho obchodného partnera, ktorý ti nevyje všetok tovar,“ povedal som jej v snahe ju upokojiť. „Viem o jednom adeptovi,“ zatiahla nevinne, „s tebou by bolo podnikanie zaujímavé.“ „Ja by som s tebou nepodnikal, nech by sa čo stalo,“ povedal som jej okamžite. Skôr, než som stihol prehodnotiť svoje slová a povedať niečo milšie. „Už by som si mala zvyknúť, že ma nemá nikto rád,“ povzdychla si a cítil som, ako sa mi na plece skotúľala jej slza. „Adriana?“ spýtal som sa nechápavo a ona ma ignorovala. „Nie je ten dážď úžasný?“ spýtala sa len tak a ja som pochopil, že chce rýchlo zmeniť tému, „podľa mňa je takýto dážď nádherný. Akoby chcel zmyť všetku špinu a všetko zlé zo zeme. Lenže to by mal zmyť aj mňa!“ zrazu povedala oveľa silnejším hlasom a ja som vedel, že prišla dalšia zmena nálady. Z ničoho nič vyskočila a vbehla rovno do dažďa. „Adriana, čo to stváraš?!“ vybehol som rovno za ňou. „Nevidíš? Prišiel zmyť zo zeme všetku špinu a očistiť ju od zlého! Ja idem dobrovoľne!“ povedala odhodlane a zdvihla hlavu k oblohe. „ADRIANA! Ty nie si žiadne špina. Možno si občas protivná. No dobre, stále,“ dodal som, keď pri slove občas nadvihla obočie, „a aj keď si hrozne sebecká, určite si v skutočnosti dobrý človek! Len sa to musíš naučiť ukazovať okoliu.“ Sledovala ma a mal som pocit, že jedna z kvapôčiek kotúľajúcich sa po jej tvári nie je od dažďa, ale že ona plače. Bez slova sme pozerali na seba, kým na nás pršalo a ona sa takmer nečujne spýtala: „Naozaj si myslíš, že som dobrý človek?“ a skôr, než som jej stihol odpovedať, spravila dva kroky dopredu, postavila sa hneď predo mňa a perami sa pritlačila na moje, jazykom skúmajúc ich tvar. Zostal som stáť v nemom úžase, Adriana mi poslednýkrát prešla po spodnej pere jazykom a akoby sa nič nestalo, odišla. Keď som sa otočil, ležala pod strieškou a spala.

Viete čo som predvčerom kôli tejto časti dovádzala ? :D Objímala som moju malú Adrianu, ktorú poznam od jej narodenia v nádeji, že ma kopne ako to opísať. Pridávam fotku.

To je ona. :) Myslím, že jej výraz tváre túto časť vystihuje. :D Nie je zlatá ? :)

Kľudne mi nechajte komentár. Budem len rada za každý názor a kritiku. Ak máte nejaké nápady sem s nimi.

Ľúbim Vás.

Maruš xx