Thursday 19 July 2012

She is mine ! 5.

Čaute ženské ;) Ako šiel deň ? :) ...dnes sme boli s mamčou samé dve v Metre a úplne sme sa zabavili :D sestra bola doma s kamoškami, oco kdesi v nejakej firme tak sme išli my dve...strieľali sme si zo všetkého, zo srandy sme sa hádali a proste...smiali sa :) Tak som sa s mamčou už dlho nezasmiala. :D a bolo nám fajn...ale Metro ma sklamalo. :D Všetko tam majú ! Vždy tam všetko majú, ale keď ja hľadám Pedro žuvačky nie sú. A ja ich tak milujem <3 ...pO ceste sme boli pre zmenu s ocom na zmrzke (dnes bol jeden z tých výnimočne rodinných dní keď sme neboli každý inde :)) a zmrzlinárka mala radosť. :D Ocino 8 kopčekov, ja 4...pýtam sa ho: "Antistresová zmrzlina ?" ...a on že..."Uhm." ...My dvaja jeme zmrzlinu vždy, keď okolo nej ideme, keď sme chorí a potrebujeme sa vyliečitť (verte či neverte pomáha to) a aj na náladu. :) ...Dnes som to tu dosť často kontrolovala a ...žiadne nové komentáre :/ :) Ženy čo ste kde ste ? :) ...chápem asi sa Vám nechce ale každý komentár neuveriteľne teší (aj kritický) a vtedy stúpa chuť písať. :) Tak Vás mmoc, moc prosíme píšte ich. :) ...Ak sa mi podarí napíšem dnes aj Fuck ! I am Josh. ale neviem či stíham :) Prepáčte :/ :) Tak budú dve časti She is mine ! :) Ok ? ...už nekecám, užite si časť :)



"Významná osobnosť Londýna Nicolas Ülbe bol nájdený včera večer v jeho vile v Londýne mŕtvy. Príčiny smrti zatiaľ nie sú známe. Nevylučuje sa cudzie zavinenie."

 Otočila som sa za televízorom a neverila vlastným ušiam. Zayn prišiel ku mne a nechal ma padnúť na kolená až potom ma objal. Pustila sa mi slza. Dve. Milióny. Plakala som Zaynovi na ramene s hlasnými vzlikmi. 

"Nenúť ma sťahovať sa samú Zayn prosím. Budem dobrá. Nenechaj ma samu. Poď tam so mnou."

Kričala som a plakala na tej zemi. Aj jemu sa pustili slzy, hladkal ma po vlasoch.

"Pššš. Nikam ťa nepustím."

"Prečo takto ? Ešte mi mal toho veľa povedať" -vzlikala som hlasno-"ešte sa mal ospravedlniť."

 Mal mi povedať "dcérka ľúbim ťa". Mal ma chytiť za ruku. Zobrať ma na miesta kde boli s mamou. Prečo ma opustil ? Prečo som ostala sama ? Hnevala som sa naňho. Áno. Nenávidela som ho. Ale nikdy som ho nemohla prestať ľúbiť ako dcéra. Ostala mi len bolesť a výčitky. Nemám rodinu. Nemám nikoho.  "Zayn ostaň so mnou."  Prosila som a stále tak hlasno plakala. "Navždy, moja." "Nikto mi nezavolal. Nikto mi nenapísal. Nikto mi nič neobjasnil." "Plač Adrianka. Ostatné teraz nerieš."  Dal mi pusu do vlasov a ja som mu stále premáčala tričko. Ostatný hľadeli ako tam padám na dno. Strašne hlboké. Sama. So smútkom. Kričala som. Nemohla som potichúčky plakať, až také hrozné to bolo. Keby ma opustil ako milujúci otec s ktorým som toho veľa prežila a  bola s ním možno. Ale ako rozhádaný  dvaja ľudia, ktorý sa k sebe nepriznávali a nič nemali vyjasnené nie. Ledva som dýchala. Bolesť mi brala kyslík. A ja sa to dozviem z novín. Nicolas Ülbe už nie je. A ani neviem ako a prečo. No a ja, Adriana Ülbe, jeho pravá a manželská dcéra nič nevie. Zrazilo ma to s kolien, zo sveta, zo života. Silno som stískala Zayna a on plakal so mnou aj keď iba potichúčky. Kričala som, plakala som a triasla sa. Zayn ma celý čas držal v náručí. Hladkal ma po vlasoch a ja som bola bohu vďačná zaňho. Dlho sme tam na zemi sedeli v objatí. Ja som ho držala najsilnejšie ako som vedela, pre istotu. Potrebovala som ho ako nikdy. Keď mi došiel hlas, až vtedy som mohla ticho plakať. Slzy tiekli potokmi, bolela ma hlava, bolelo ma srdce, bolel ma život. Keď už mi aj oči vyschli, a len som smrkala a vzlykala, si ma Zayn preložil v rukách a odniesol do izby. Ľahol si pri mňa, chytil ma za ruky, pobozkal na čelo a ja som zaspala.


  Kráčala som v čiernych saténových šatách po tmavej kamienkovej ceste plnej stromov. Fúkal strašný vietor, šlahal mi vlasy do tváre a zdvíhal šaty. Bola mi zima, mala som zimomriavky. Sama som kráčala v tenkých šatách a bosá. Nemala som sa mam otočiť. Všade boli stromy. Na ľavo, na pravo a keď som sa chcela vrátiť, zistila som že cestu mi zatarasujú ďaľšie stromy. Tak som sa len s veľkou nevôlou pohýnala ďalej. Po strašne dlhej ceste, keď už som nevládala a na obzore sa stále nič nerozprestieralo som si sadla že si odýchnem. Vtedy ma vietor zobral do svojich rúk a unášal ma ako pierko. Nechala som sa unášať a roztiahla som ruky. Cítila som sa ľahká a prázdna. Vietor ma zosadil na verande akéhosi domu. Bolo to tu všetko biele, zapadané listami a chladné. Nohy sa mi vtedy pohýnali samé a až keď som vošla do domu spoznala som v nej vilu svojho otca. Akurát, že tu bola zmenená atmosféra, ktorá zmenila všetko. Bolo to tu zatuchnuté. A strašidelné. Obzerala som sa do okola a ostražito trhala hlavou pri každom zvuku. Nohy ma doviedli do hnusne zarastenej pracovne môjho otca a on tam sedel. S bielými deduškovskými vlasami a vráskavou tvárov. Najprv som si nevšimla, že s ním niečo nie je v poriadku. Predsa som ho dlho nevidela. Ale ako som postupovala ucítila som pach a videla som že môj otec má machmi porastenú tvár.

 "Otec, čo to...?"

Neodpovedal.

 "Oci, počuješ ma ?"

 Nič. "Otec čo sa to deje ?"

Nič. Skúsila som niečo, načo by mohol reagovť. "

Oci, prepáč mi to. Ľúbim ťa..."

"Mlč."

"Há ?"

Naozaj mi povedal mlč ? Keď sa mu chcem ospravedlniť.

"Mlč."

 Začínala som sa báť. Otec vstával z kresla a veľmi nepekne a zhrbene kráčal. Pach sa šíril. Bolo to až nezmesiteľné. Ale je to otec...vydržím to.

"Mlč Adriana. Mlč. Mlč. Mlč."

Ozývalo sa a on sa blížil.

 "Nenávidel som ťa. Nikdy som deti nechcel."

"Čo to ? Čo mi to ...?"

"Mlč vravím !"

 Už bol pri mne a ten hnusný smrad mi dýchal rovno do tváre. Naťahoval ruky a ja som sa nevedela hýbať. 

"Nenávidim ťa."

 Povedal znova a začal ma škrtiť. Dusil ma, stláčal mi hrdlo a ja som myslela, že už už padnem keď zrazu... Znova ma ovládalo to čosi čudné. Odniekiaľ sa mi v ruke zjavila dýka. Pozerala som na ňu. Roztriasla som sa a rozplakala. A to čosi ma prinútilo bodnúť. Bodnúť môjho orca do srdca. Vtedy sa scéna zmenila a on bol normály ako vždy. A milým hlasom kričal

"Adriankaaaaaa" a kamsi letel...

Vtedy som prudko otvorila oči a vrieskala. Pomaly som si uvedomovala veci. Mám studený zábal na čele. Pot a slzy ma štípu v očiach. Trasiem sa. Niekto ma drží za ruku. Včera mi zomrel otec. Dezorientovaná som sa poobzerala. Zayn ležal pri mne a držal mi ruku. O stenu pri posteli boli opretý Harry a Niall. Liam sedel na stoličke pri mojej posteli a plnil funkcie sestričky. Louis tu pochopiteľe nebol. To, že sa nenávidíme sa nemení. Aj keď on bol teraz ten posledný, ktorý ma trápil.

 "Choď...hm....choďte prosím."

 Povedala som zachrípnutým hlasom. Všetci na mňa prekvapene pozreli.

"Prosím. Chcem byť sama."

 Vravela som pomaly a ticho. Stálo ma to strašne veľa námahy vôbec vydať hláska. Dvaja ľudia sa pobrali od steny a odišli. Liam nedôverčivo pozeral ale Zayn mu naznačil, že má ísť. Iba on ostal. Jemu som to dovolila. Vravela som, že chcem byť sama ale pritom som bytostne potrebovala oporu. Čo mám teraz robiť ? 

"Čo pohreb ?"

"Pochovali ho. Mysleli si, že nemá nikoho. Urobili to jeho známy."

 "Nemôžem si ani pochovať otca. Zayn zober ma tam. Chcem ísť na jeho hrob."

 "Si strašne slabá."

 "Budem slabšia ak tam nepôjdem. Prosím."

Vtedy som otočila hlavu od okna a prosila som ho aj očami.

  "Čakaj."

Hlesol a odišiel. Myslela som si, že stratil nervy a nehá ma tu. Ale po chvíli sa vrátil s podnosom. Čaj a jedlo.

"Nedovolím ti to ak niečo nezješ a nevypiješ toto."

 Bola som naozaj slabá. S ťažkosťami som sa posunula na posteli. Zayn mi podnos položil na kolená. Zjavne mi to chcel uľahčiť pretože tam boli na kúsky nakrájané lievance, ktoré milujem, s kúskom jahody a poliate čokoládov. A toto všetko prepichnuté špáratkom aby som si to len mohla dať do úst.

"Ďakujem."

 "Ďakuj Niallovi. On ti to takto pripravil."

"Pomôž mi s tým. Je toho veľa."

Posunul sa bližšie a spoločne sme jedli. Brali sme si kúsky na špáratkách a dávali ich do úst. Zayn tak normálne, ja strašne spomalene. S pohľadom upretým do prázdna.  Dojedli sme a ešte ma donútil vypiť zelený čaj s medom a citrónom.  "A aby som nezabudol. Ide s nami Louis a ty nebudeš protestovať. Ostatný nemôžu a musíme tam byť aspom dvaja. Keby niečo."

Tak to viete :) Bol to jej otec. A vlastne môžem aj ísť písať. :) Začalo pršať takže nejdem von a mám čas. :) Zatiaľ...ľúbim Vás.


11 comments:

  1. skvelá časť honey :) ja ti to okomentujem, neboj sa :* dokonalé to je, love ya ♥

    ReplyDelete
    Replies
    1. Ďakujem pusa :)) haha, ty mi vždy okomentuješ a aj to ma tešíí :):D

      Delete
  2. ten sen ma vieš jak vystrašil? ale je to krásne, kokoos :) bude so Zaynom, že bude so Zaynom?! musíí! teším sa na ďalšiu, moja a aj na Fuck!, ktorú práve idem schvalujem a slincem najviac jak sa dá :DD bjúútifl, lááf jú :)xx

    ReplyDelete
    Replies
    1. Vieš aké to bolo strašidelné vôbec ho písať ? :D nepoviem s kým bude a či vôbec s niekým bude :) prepačte :D ďakujééém ^_^ lááf jú tú *-*

      Delete
  3. Ja toho Zaynera taaak milujem !! :) To ako sa o ňu stará je úplne kráásne!! všeobecne celé to je dokonalé ! :*

    ReplyDelete
    Replies
    1. Aj ja sa nad nimi dvoma rozplívam a to to len píšem ;D :D ďakujem zlato :)

      Delete
  4. Zayn je tak sladký ;D A úplne mi behali zimomriavky po tele, strašne PáNOVSKY píšeš proste úúúú pecká :) Navštevujem asi 6 blogov ale tento je najobľúbenejší :) Kik, Maruš sláva vám ;D
    *Daniels* :)

    ReplyDelete
    Replies
    1. Pánovsky...super slovo ;D to teší keď čitateľ povie, že mal zimomriavky :)) a STRAŠNE MOC ĎAKUJEME <3 =** ...sláva tebe za takéto komentáre ;D

      Delete
    2. zaslúžené :) :D a pánovsky je fakt dobré slovo :D
      *Daniels* :)

      Delete
    3. Daniels a móžem sa ťa spýtať čo vravíš na Fuck ! I am Josh ?? :D

      Delete
    4. no tažé :D že tažé :D Mám sa znova opakovať že tu vyrastajú kurevsky dobré spisovateľky? :D no MáM? :D genialita sama o sebe :) zamilovala som sa :) do VAšICH POVIEDOK! :)
      *Daniels* :)

      Delete