She's mine! 11

Zdravím holky ...predsa som zo seba niečo dostala a dokázala napísať toto...s pomocou strašne veľa ľudí. Teda ďakujem Ive, Kikuš a Katie Včera som bola akási zablokovaná, nedalo sa mi písať a bola som z toho nervózna. Až tak, že som si upratala izbu. Zrazu si uvedomujem, že sa mi vymykajú pôvodné plány a rútim sa trošku iným smerom. Ale nevadí ...tu máte PIESONKU a užite si čítanie

Ospalá som sa po hodine hodila do postele. Upratal to. Hurá. Konečne. S dobrým pocitom zo svojho majstrovského výkonu som aj zaspávala. Zase sa mi snívala totálna konina ale otriasla mnou. Tentokrát s mamou. Prišiel ďalší nával tej hnusnej úzkosti a ja som s tým niečo musela robiť. Zayn nebol doma. Nikto nebol doma keď som sa o piatej zobudila. Dala som si studenú sprchu, oholila som si nohy, dala zábal na vlasy, nalakovala nechty... Nič me nezabavilo dostatočne. Tak som ten zábal aj odbalila, prešampónovala vlasy ešte raz a išla sa obliecť. Dnes to neskončilo tak tragicky. Dala som si iba čierne legíny, biele tielko a tmavomodrý dlhý svetrík. Ale zase...čiernu podprsenku som si neodpustila. Vlasy som si vyfénovala ale nijak zvláštne ich nečesala. Ešte som schmatla kabát, topánky, kabelku, cigarety a rútila sa dole. Sadla som si na koberec a s nezapálenou cigaretou medzi perami šklbala zipsom na čižmách. Cestou som si obliekala kabát a zamkýňala dvere. Som žena. Stíham niekoľko vecí naraz. Zamkýňať som však nemusela, zastavil ma Zayn a zvyšok, ktorý sa vracali domov.

"Adriana kam ideš ? Dva dni som ťa nevidel."

"Bohužiaľ. Letím..."

"Nie neletíš. Musíme sa porozprávať. "

Bože prečo si vybíjam zlosť na Zaynovi ? On si to nezaslúži. Ale teraz naozaj nemôžem...

"Zayn prepáč. Nešlo by to zajtra ?"

"Zajtra ťa nikam nepustím. Ahoj."

Ešte som si vytiahla zapaľovač, usmiala sa naňho a rýchlo kráčala. Kam vlastne idem ? Na tie ohučané bary nemám náladu. Veľmi sa mi nepáči ani predstava byť sama. Prechádzala som sa pomalým krokom po Londýne. Uvedomila som si, že ani neviem kam som predtým tak letela. Kládla som nohu pred nohu, počúvala Londýn a rozmýšľala. Najprv som veci skúšala riešiť ako normálny človek. Išla som na Oxford Street, že po dlhej dobe niečo doplním do mojej nevlastnej už aj tak dosť zásobenej skrine. Nakupovanie som kedysi milovala. Prečo som vlastne prestala chodiť do mesta na nákupy ? ...No tie mi dlho nevydržali. Už po piatich obchodoch som mala plné ruky a plné zuby toho všetkého. Skúsila som si sadnúť na kávu a vychutnať si ju vonku pri cigarete. Ale ani to som sama nedokázala. Dívať sa na šťastné rodiny, páry a proste tých ľudí s pokojnými tvárami. Tak som odkráčala do parku, pri jazero. Cestou som si kúpila flašu rúžoveho vína, sadla si na operadlo lavičky, pri nohy poskladala tašky a hádzala kamene do vody. Dúfam, že som netrafila nijaké živé stvorenie, cez slzy v očiach som totiž nevidela. Horúce a slané slzy mi stekali po zamrznutých lícach. Nechávali na nich mokrú stopu, cestičku, ktorá sa ligotala. Včera všetko vyzeralo tak fajn. A dnes znova sedím sama na lavičke a pijem víno. Je mi zima, smrkám, kašlem... Čo vlastne čakám od života ? Nemám žiadne priority, ciele. Nemám nič a nikoho. Žila som zábavou zo dňa na deň. Ani som nerozmýšľala nad tým čo bude. Znova som sa sama seba spýtala. Čo čakám od života ? Vzdelanie som dávno vzdala, pracovať nepotrebujem. Nenapĺňa ma to. Rodinu ? Čo budem ja za partnerku ? Dokážem byť manželkou či matkou keď som sa nemala od koho učiť ? Nemala som to kde vidieť. Neviem si predstaviť budúcnosť. Mňa v tomto svete a samú. Takže môj život ani nemá zmysel. Ako sa to vraví ? Kto nesníva akoby ani nežil ? O čom snívam ja ? O ničom. V noci o rodičoch, ktorých mi nikto nevráti. Ale inak o ničom. Utrela som si oči aj nos a sedela tam ďalej. S triaškou a fľašou vína. S novým cieľom. Zistiť, čo čakám od života. Čo chcem. Vybrala som z jednej tašky nový šál a aj s vysačkami som si ho obmotala okolo krku. Nech som akokoľvek rozmýšľala, nič ma nenapadalo. Ani po hodinach myslenia a výrenia myšlienok v mojej hlave som nenašla nič, čo by ma uspokojilo. A to by si človek myslel, že obyčajná drevená lavička, krásny výhľad na zamrznuté jazero a snehom zapadnutá cestička, je to najlepšie miesto na premýšľanie, na získavanie nových nápadov. Bola som zúfala, so seba, so situácia, do ktorej som sa dostala zo všetkého. Zrazu som nevládala dýchať, nemyslela som. Všetko mi prišlo, čierne. Bola som úplne sama. Všetko sa stratilo. Svet pre mňa prestal existovať. Bola som len ja. Ľudia, čo prechádzali okolo sa náhle vyparili, zmenili na duchov, nečujne plachtili okolo mňa. Zdalo sa, že neexistuje nič, čo by ma mohlo znovu vrátiť. Ale ono to prišlo a nič lepšie ma v ten deň nemohlo stretnúť. Zrazu mi slzy utreli zodraté dlane, vráskavé ale stašne jemné.

"Neplač srdiečko. Verím, že aj tvoje problémy sa môžu vyriešiť."

Pozrela som sa na babičku so šedivými vlasami a pevnou trvalou. Hľadela na mňa tmavými očami okolo ktorých mala malé vrásky. Bola to krehá žienka ale zároveň vyzerala, že ju nič nezlomí. Automaticky som zosadla a dala preč tašky.

"Sadnite si. Asi ste unavená."

Prisadla si za mnou na lavičku. Svoj vozík na koliečka si oprela vedľa seba a za ruku ma ťahala k nej.

"Povec mi čo ťa trápi zlatko."

"Ste milá ale...ja vás nechcem zaťažovať."

"Si inteligentné dievča srdiečko. Ponúkla si starene miesto na sedenie a prekazuješ jej úctu. Len ma trápi, že tu sama v zime sedíš a smútiš."

Prinútilo ma to hovoriť. Možno aj viacej akoby som chcela. Hľadela som na jezero a celé jej to povedala...o otcovi, mame, rodine, Zaynovi, ako pre mňa nič nemá zmysel...

"...nie je vám zima teta ? Už dlho rozprávam."

"Stará žena vie ako sa obliecť. Nemaj starosti. Vieš, zažila som toho v mojom živote už veľa. A o tom to je. Zažívať. Nie vždy len to dobré. Keď zažiješ niečo zlé, získavaš skúsenosť. No ak si splníš sen, alebo zažívaš niečo pozitívne získavaš zážitok. Ak nevieš čo robiť...hľadaj to. A na hladaní zase iba získaš. Ak sa ti nepodarí nájsť niečo, hľadaj niekoho... Nepremrhaj svoj život dcérenka. Vidím, že určite dokážeš ešte veľa vecí..."

Pohladila ma po líci tou dlaňou, ktorá naznačovala, že vraví pravdu. Že zbierala zážitky a skúsenosti. A pracovala.

"Čo ste robili vy ? Ako ste to dokázali ?"

"Nebolo to vždy tak. Keď som mala štyridsať rokov odišla som od môjho násilníckého manžela. A bola som zúfalá ako ty teraz. Nemala som peniaze, priateľou ani domov. Išla som za starým otcom. Pracovala u neho a keď odišiel, nech mu je zem ľahká, firmu mi zanechal. Začala som podnikať a občas aj riskovať. Až na staré kolená som začala cestovať, dokázala som niečo a ako vravím zažívala. Teraz môžem v pokoji oddychovať lebo viem, že to stálo za to. Zastavila som sa pri tebe, lebo z teba niečo ide. A ešte si mladá, máš čas niečo s tým spraviť."

"Ďakujem babi. ...prepáčte."

"Och zlatko pokojne ma tak volaj. Nemala som to šťastie mať deti a vnúčatá. A teraz ma prosím odprevadíš domov ? Som s tebou rada."

"Rada, babi. Pomohli ste mi."

Zdvihli sme sa. Chytila som starenku pod pazuchu a pomaly s ňou kráčala. Ona so svojim vozíkom, ja s mojimi taškami. Boli sme väčšinou ticho ale ukludňovalo ma to. Nebývala odtiaľ ďaleko. Pár minút cesty a uvideli ste veľký dom bielej farby. Mala som strach, že sa tam tá babička sama môže stratiť a čo tam robí celý čas.

"Hocikedy príď za mnou dcérka. Budem len rada ak si spolu dáme čaj. Som väčšinou sama doma. Rada som ťa stretla."

"Veľmi rada vás navštívim. Potešenie je na mojej strane."

Dala mi pusu na obe líčka a išla si odomikať bránu. Keby som ju nestretla neviem čo by som robila. Kráčala som za nosom, zabočila kde sa mi páčilo a počkala si na noc. Takú tmavú, zimnú, mrazivú. A mohla som rozmýšľať o tom čo som počula. V hlave sa mi trhavo striedali útržky rozhovoru a obrazy. Rodila sa tam predstava. Nič konkrétne, nič svetové ale bude to pokus. Domov (to slovo mi znelo čudne, cudzo) som sa vrátila až keď som precitla do reality, so zamrznutými palcami, skrehnutými pratami na rukách a bez vreckoviek, ktoré mi časom. Bola pól noc. Lampy svietili, ulice šumeli ale boli prázdne. Ledva som sa zmohla na odzipsovanie topánok. Ale usmievala som sa. Sedem ľudí znova sedelo na gauči no prekvapivo nebežal televízor ale reči.

"Dobrý večer."

Pozdravili sa prví a ja som im nadšene odpovedala. Nie z nich som bola nadšená. Bola som nadšená z toho čo im idem povedať.

"Adriana si v poriadku ?"

Spustila som diabolský rehot, oči mi išli vyskočiť z jamôk. Nevydržala som kludná, čudne som poskakovala.

"Stretla som niekoho. Zayn ten človek mi pomohol už len tým, že je. A ešte čo vravel. Bože ako mi to pomohlooo."

Takmer som lietala, spievala od radosti.

"Tak teda ten zajtrajší rozhovor môžeme zrealizovať dnes. Bál som sa ako to zoberieš ale...mám priateľku Adriana. Máme sa radi, ľúbime sa. A keďže aj ty si niekoho stretla asi sa nebudeš hnevať. Tak ako sa volá ?"

Najprv som horlivo prikyvovala aký bol nadšený no potom to prechádzalo do neveriackej tváre. Nezmyselne sa mi hrnuli slzy do očí a bola som sklamaná. A tiež naštvaná na tú kravu, ktorá si Zayna určite nezaslúži. Veď bol môj. A teraz budem odsunutá na druhú koľaj.

"Stretla som babičku Priscillu Zayn. Žiadneho chalana. A mám právo sa hnevať..."

Pozerala som sa do jeho mojich očí, obom sa nam leskli. Zvláštne ma to bolelo, že tá, ako ju mám vlastne nazvať ?, jeho frajerka bude mať všetok čas čo doteraz venoval mne.

"Prepáč. Ja...myslel som..."

"Nemyslel si. Vidím, že babičku budem navštevovať viac ako som si myslela, keď už teraz nebudeš mať čas..."