Laws of Chaos 6

Nope. Žiadna výhovorka neexistuje

Klamári

„Slečna Reine Marielourt?“ spýtala sa nízka blondínka, ktorá sa vedľa mňa postavila pod strechu činžiaku a prehrabla si vlhkú ofinu.

„Stačí Reine,“ povedala som jej a otriasla si dáždnik.

„Som Tora,“ predstavila sa aj ona len menom, nemohla byť odo mňa staršia a vyzerala milo, nebyť toho otrasného sivého pracovného obleku a prísne zopnutých vlasov. Z koženého kufríka, ktorý mohol rovnako tak patriť mužovi vylovila kľúče a podržala mi otvorené dvere. Obe sme sa rozhliadli po vstupnej miestnosti, ja zvedavo ona akoby hľadala, čo kde nie je rovno a treba to napraviť. Miestnosť však vyzerala úplne normálne, rohožka na zemi, vysoká rastlina v kvetináči v jednom rohu, výťah a schody.

„Byt, ktorý tu ponúkame je na najvyššom, šiestom poschodí. Ak s tým nemáte problém, šli by sme výťahom,“ odrapkala jednu z naučených fráz a po mojom prikývnutí privolala výťah, ktorý sa vtichosti otvoril. Vo vnútri sme si obe naraz upravili vlasy v zrkadle, ktoré tvorilo jednu jeho stenu a zotreli rozmazaný make up. Len v zrkadle som jej venovala sprisahanecký úškrn a ona sa len v zrkadle usmiala späť. V realite sme boli obe obchodne vážne.

„Reine?“ oslovila ma keď videla, ako na chodbe kráčam opačným smerom, „tuto, prosím,“ povedala a ukázala na dvere na pravej strane, „oproti býva jeden mladý pán, je veľmi slušný, nerobí hluk, iste s ním nebudete mať problémy,“ povedala presvedčivo a nakonci sa mierne začervenala, na čo v snahe skryť to sklopila pohľad a hľadala správny kľúč. Zaujímalo ma, kto mohol byť ten mladý pán, aký asi medzi nimi bol vzťah a zároveň som ňou pohŕdala, že bola tak slabá a kvôli nejakému chlapovi sa takto správala. Napokon kľúč zaštrngotal v zámke a Tora mi pokynula dnu. Nedočkavo som sa obzrela a čakala na nacvičenú prednášku.

V prvom okamihu som zostala príjemne prekvapená stáť a prezerala som si vstupnú miestnosť. Hoci bola prázdna, učarovala mi svetlá abstraktná tapeta na jednej stene ako aj množstvo svetla, ktoré napĺňalo byt. Torinu prednášku som akosi nevnímala, len sa podľa svojej chuti prechádzala po byte a ona mi poskakovala v pätách a neustále čosi rozpávala.

„...vynikajúca lokalita...“

„...milí susedia...“

„...skvelom stave....“

Občas som len zachytila slovné spojenia, inak som ju nevnímala. Byt sa mi však páčil, tak neskutočne! Miestnosti boli veľké, nie však tie obrovské, prázdne miestnosti so stenami nasiaknutými samotou ako v mojom starom dome. Samota a prázdnota tohto bytu bola očarujúca, vyžarujúca pokoj a pohodlie, bezpečie pred svetom, ktorý mi zatiaľ veľa dôvodov na úsmev nedal. Tento byt voňal novotou, ako nový začiatok.

„Koľko?“ spýtala som sa rovno s úsmevom na perách. Tora, uprostred svojej prednášky o kvalitách tohto bytu sa naokamih zasekla.

„Koľko za tento byt?“ spýtala som sa znova a ona začala loviť narýchlo v pamäti, zdalo sa, že informácie, ktoré nemá naučené naspamäť jej unikli.

„Och, ja... určite to bolo uvedené v ponuke...“ vykoktala a rýchlo sa hrabala v kufíku, pričom niekoľko papierov vypadlo na zem. Zohla som sa po ne a našla medzi nimi práve ten, ktorý Tora hľadala.

„Beriem ho,“ povedala som a papiere jej podala.

„O... naozaj?“ oči sa jej rozžiarili, akoby nemohla uveriť, že sa jej podarilo predať byt.

„Isteže,“ prikývla som, plne si vedomá, že teraz príde tá najťahšia časť a to presvedčiť ju, aby mi ten byt dala.

„V tom prípade, zmluvy mám tu, ak nevadí, že ich podpíšeme na dlážke...“ vravela stále nadšená, zatiaľ čo sme vyšli na chodbu a ona zamkla za nami dvere, „budem potrebovať minimálne jeden doklad s fotografiou...“

„Tora, brzdite prosím. Ide o to, že mám menší problém. Preto aj tak narýchlo zháňam tento byt. Môj predchádzajúci byt vykradli. V noci, keď som spala, sa ku mne vlámali. Zmizli mi všetky cennosti vátane peňaženky, v ktorej boli všetky doklady. Nemám nič, všetko mi vzali! A ja sa do toho bytu vrátiť nemôžem! Nemôžem tam spávať, bojím sa tam čo i len vkročiť, musíte mi pomôcť! Ja ten byt potrebujem,“ uistila som ju, so slzami v očiach. Tora zostala stáť ako obarená.

„Ja.. ja nemôžem... veľmi ma to mrzí... musíte pochopiť... môj šéf...“

„Tora?“ oslovil ju sympatický mužský hlas a ona sa s prekvapeným výraz otočila.

„Á-áno?“ vyjachtala, červená v tvári.

„Nedalo by sa to naozaj zariadiť? Reine poznám a ona ten byt naozaj potrebuje,“ povedal, jeho pohľad jej nedovolil sklopiť zrak. Sladko hnedé oči je priam hypnotizovali.

„Urobím, čo bude v mojich silách,“ prisľúbila, podala mi vizitku s číslom a v momente zmizla. Neznámy chalan ju úplne rozhádzal.

„Ja... ďakujem,“ otočila som sa k nemu, zvedavá, prečo mi pomohol a utrela si falošnú slzu, „poznáme sa?“

„Nie. Môžem ťa pozvať na kávu?“ opýtal sa, ignorujúc moje poďakovanie „rád by som si vypočul, prečo si jej tak srdcervúco klamala.“