The two losers

nečakala som, že si to vážne niekto prečíta, celkom to bol šok...

Jahody. A príliš kyslé víno. Tá chuť mi zostala na jazyku ešte dlhý čas po tom večeri, hoci som si nebola istá, či ako chuť tej noci, Mikeovych pier alebo vína a jahôd v tom pravom, najnemetaforickejšom zmysle. Vždy mi jej trpkosť privodila na pery podvedomý, zasnený úsmev. Ak je to takéto dychvyrážajúce s nikym ako Mike, aké by to mohlo byť s človekom, ktorý sa mi páči? Do ktorého by som bola zamilovaná?

V ten deň, keď sme so spolužiačkami sedeli na obede, lebo na obede dievčatá sedia vždy s dievčatami, to je jednoducho pravidlo, som sa donútila počúvať, dokonca aj keď prišlo na módu a kozmetiku, čo ma zvyčajne desilo. Možno som už mala 15, a hoci v tomto veku sa všetky spolužiačky len vrteli okolo chalanov, ja som bola stále šialené srdcom decko túžiace po zábave a dobrodružstve, divoch ktorý radšej hral futbal s chalanmi, než si o nich šepkal a chichotal sa. Ale po tej noci s Mikeom som po takom čosi túžila aj ja. A tak som počúvala, keď Alicia nadšene opisovala, nové šaty, ktoré si kúpila a ktoré budú všetci chalani na nej milovať  a snažila sa vybaviť si, ako asi mohli vyzerať.

„Ako keby si ty na to potrebovala nejaké šaty,“ poznamenala som, plne si vedomá, rovnako ako samotná Alicia, že za ňou sa každý otočí, nech má na sebe čokoľvek.

„Prestaň,“ zachichotala sa, no úsmev jej pery neopustil, „akoby ty nie.“

„Ja?“ tentokrát som sa ja zasmiala, „mňa by si ľudia všimli, len ak by som si na seba rozvešala vianočné svetielka!“ Všetci sa rozosmiali, len Alicia si ma premerala.

„Skúšala si niekedy červený rúž? A vysoké opätky?“ spýtala sa s prižmúrenými očami, akoby už hľadala ten správny oddtieň rúžu.

„Vyzerala by som smiešne.“

„Vyzerala by si skvelo!“ naliehala, „raz to na tebe vyskúšam! Čo tak tento piatok? Ideš s nami osláviť moje narodeniny, však? Pokiaľ viem, aj ty si mala nedávno, môžme oslavovať spolu! Prídem k tebe a uvidíš, že keď pôjdeme von, všetci sa budú obzerať,“žmurkla na mňa a tak bolo všetko zrazu dohodnuté. A tak som čoskoro zistila, ako funguje červený rúž, že opätky nie sú len mučiarenský nástroj a že pojmy tričko a šaty nie sú presne definované, a teda sa môžu u rôznych ľudí kategorizácie rôznych odevov líšiť.

„Dnes som si asi prvýkrát všimol, že si dievča,“ podpichol ma Mike, keď ma tak videl. Chcela som ho vysmiať a spýtať sa, ako často sa teda bozkáva s niekym, koho považuje za chalana, no bolo okolo nás priveľa ľudí. A tak som bola ticho a snažila sa od svojho okolia odpozorovať, ako sa správať. Zasmiať sa, keď si niekto myslel, že bol práve vtipný, uškrnúť sa na chalana, ktorý sa mojim smerom pozeral pridlho a nadvihnúť obočie, ak pohľadom ani tak neuhol. Pobozkať chalana na líce, ak mi práve doniesol drink a je pekný. Čosi pošepkať s úsmevom Mikeovi, ak chcem, aby nejaký chalan žiarlil. A hlavne, nedovoliť nikomu vytiahnuť ma z klubu von, pokiaľ za to nestojí.

Boli dve hodiny ráno, keď sa komusi, ktorého meno si dnes už ani nepamätám podarilo vytiahnuť ma von. Mikeovi sa to očividne nepáčilo, pozeral na mňa pohľadom ako nahnevaná mama, čo ak na mňa malo efekt, tak jedine opačný. Rozprávali sme sa, ponúkol mi cigaretu, sledovali sme dym a o chvíľu už cigaretu medzi mojimi perami nahradili tie jeho. Znova som v žalúdku pocítila ten šialený pocit, ktorý bol lepší než akákoľvek droga, zatiaľ čo som sa poddávala jeho perám a ochutnávala ich. A zrazu, keď pominul ten prchavý pocit, krátky ako úder prvých bubliniek šampanského do nosa, uvedomila som si, že sa mi to vôbec nepáčilo. Z jeho pier som mala pocit, akoby ma chcel zjesť, jeho ruky si akoby chceli zo mňa kúsky odtrhnúť, akoby sa hral s modelovacou hmotou. Jeho prsty sa mi zabárali nepríjemne hlboko do kože a hoci som sa vážne chcela donútiť užívať si to, nešlo to. Z celej sily som ho odtlačila, a kým mi venoval vražedný pohľad, odkráčala som preč.

Nechápala som to celé, no zvedavosť mi nedala a o pol hodiny som už bola zasa na skoro tom istom mieste, v skoro tej istej pozícií, hoci tentokrát s nikym iným, tentokrát len čisto predmetom experimentu podporujúceho môj výskum. Po dvadsiatich sekundách dostal pokusný králik facku a ja som sa znova našla pri bare, s novým pohárom v ruke.

„Čo to stváraš?“ prísne sa ma spýtal Mike, ktorý sa posadil okamžite vedľa mňa, „úplne ti preskakuje? Spamätaj sa, Lacey, od kedy si ty takáto?“ Jeho slová prišli ako facka. On mi bude čosi vyčítať? On, ktorý vystriedal v poslednej dobe viac priateliek, ako som dokázala spočítať mi bude vyčítať dva bozky, ktoré som v živote dostala, ak nerátam ten od neho?

„Neviem, čo je teba do toho,“ zazrela som naňho, urazená a vyhýbala sa mu pozvyšok večera.

„Žiarli?“ spýtala sa ma s chichotom kamarátka, ktorá to videla, no ja som vedela, že to nebolo vôbec tým. Ako som ju míňala, potiahla ma na tanečný parket, no na tú noc ma chuť baviť sa úplne prešla.

                Keď som sa prebudila, deň už dávno prešiel tú fázu, ktorá sa vošla ešte do tolerancie okolo slova ráno. Na okno mi ktosi klopkal, akoby sa chcel hánkami prstov prebiť dnu cez tvrdé sklo. Postavila som sa z postele v snahe prebehnuť k oknu a takmer sa mi podlomili nohy, bolelo ma čudesne celé telo. Došuchtala som sa teda akosi k oknu a bez toho, aby som sa pozrela, kto naň klope som ho otvorila a pokúsila sa vyskočiť, hoci napokon som sa z neho skôr vysypala. Mike sa na mňa ľútostivo pozrel a zmierlivo mi podal plastovú fľašu priehľadnej tekutiny, ktorá dosť vydesila môj žalúdok.

                „Voda s citrónovou šťavou,“ odpovedal na môj zdesený výraz, „pomôže ti, uvidíš.“ Podozrievavo som najprv ochutnala, nemala som síce pocit, že pomáha, no zároveň sa ani nepýtala von, čo som brala ako dobré znamenie a odpila si.

                „Ťažké ráno?“ spýtal sa súcitne, hoci si udržoval nejaký odstup.

                „Ráno som prespala, ale teraz to celkom ťažké je...“ priznala som a odpila si ešte raz citrónovej vody, na čo ma už zastavil.

                „Zasa to neprežeň, aby ti predsa len zle neprišlo,“ napomenul ma láskavo a sám si odpil.

                „Meníme čas našich stretnutí? Z polnočných na poludňové?“ podpichla som ho s úškrnom v snahe nemusieť sa priamo spýtať, prečo prišiel.

                „Vyháňaš ma?“ zatváril sa urazene, „vieš nebodaj, čo som ti prišiel povedať?“

                „Nič pekné,“ skúsila som, vedomá si, že mám pravdu.

                „Koľko si toho včera vypila?“ spýtal sa priamo, „a čo sa s tebou porobilo? Akoby som ťa ani nespoznával,“ povedal mi vážne, na čo som sa len rozosmiala, z čoho mi začalo hučať v hlave. Odporný, zúfalý, šialený smiech, keď sú veci tak zúfalé, že aj plač sa proti tomu zdá slabá reakcia a tak sa človek smeje ako šialenec, lebo vlastne iná dostatočne silná reakcia nie je. A tak som sa smiala, vôbec nie šťastne a so slzami v očiach. Chcela som to všetko Mikeovi vysvetliť, každú myšlienku, každý čo i len zlomkový pocit. A zároveň to s akýmikoľvek slovami znelo hlúpo, nesprávne, trapne, detsky...

                „Alkohol s tým nič nemal spoločné, alkohol človeka nemení, len jeho skutočnú podstatu robí zreteľnejšou. A hoci u niekoho prevezme úplne kontrolu, mne sa to nestane, u mňa vždy rozum zvíťazí, veď to vieš. Ten prvý... páčil sa mi. Bol milý, očarujúci... Ten druhý bol predmetom experimentu. Či to, ako to dopadlo s tým prvým bola moja chyba alebo jeho.“ Mike sa len rozosmial.

                „A že prečo muži nikdy nepochopia ženy, teba je aj škoda trápiť,“ postrapatil mi veselo vlasy a tým bola celá debata v suchu. Radšej sme oknom preliezli naspäť dnu a zvyšk dňa strávili pozeraním filmov. Skvelý pocit, že aspoň v ten deň nemusel utekať na rande. Že aspoň na jeden deň bol ešte stále môj.

                Toto obdobie nášho života našťastie netrvalo dlho. Keď už Mike vystriedal trištvrtinu dievčat na škole, akosi ho to omrzelo a ja som predsa len tiež našla pár exemplárov ochotných risknúť to so mnou, s ktorými som napokon aj ja bola spokojná a nemala som pochybnosti o tom, či to čo prebieha je bozk alebo si do hrdla pchám dva prsty. A nech sa dialo čokoľvek, to podstatné sa nezmenilo a Mike bol stále súčasťou môjho života, čo bolo vlastne jediné, na čom záležalo. Náš vzťah v tomto čase sa mi páčil. Okolie nás neustále podpichovalo, nikto neveril, že po toľkých rokoch medzi nami nič nie je ani nebolo a my sme sa na tom vynikajúco bavili. Všetko bolo uvoľnené, náš vzťah a to, čo sme si mohli voči druhému dovoliť nemalo hraníc. Vrámci doťahovačiek, či sme spolu alebo nie sme obaja obdržali od toho druhého nemálo úderov po zadku, pri ktorých sme sa vždy snažili čo najlepšie príležitosť využiť a dať do toho čo najviac sily. Bitky boli na dennom poriadku, ktorých súčasťou boli uhryznutia na rôzne časti tela, čo nám pripadalo normálne, no viacerí sa nás spýtali, či si to radšej nechceme do postele nechať. A hoci je pravda, že sme spolu v jednej posteli spali neustále, vždy sa tam nachádzalo aj nejaké to oblečenie, aby sa nepovedalo. Nemyslím, že počas našich čias na strednej nám vôbec niekto veril, že nie sme spolu. A nemyslím, že by nás to vôbec niekedy trápilo.

Mike bol ako môj starší brat a najlepší kamarát v jednom. A hoci som musela uznať, že vyzerá veľmi dobre a príťažlivo, bolo to, ako uznať, že nejaký obraz je pekný. Bol to jednoducho fakt, ktorý bol pravdivý, no so mnou vôbec nič nerobil. A vedela som, že opačne to môže byť tak podobne, hoci som si prehnané ilúzie nerobila, keďže som poznala vynález menom zrkadlo. Hoci Mike si ako môj najlepší kamarát prešiel otázkami typu, či nie som tučná, či si myslí, že som pekná, či sa mu ako chalanovi páčim, čo sa mu na mne páči, čo mám zmeniť... a aj keď (po pár minútach povzdychov a prevracania očí) povedal len tie najlepšie sa počúvajúce veci, bolo mi jasné, že ako najlepší kamrát na plný úväzok by mi nič iné ani nepovedal.

                V tomto období našich nevšedne všedných životov neexistovalo nič, o čom by sme sa navzájom nemohli rozprávať, jediný detail zo života toho druhého, ktorý by sme nevedeli a nebolo ani veľa veselých (prípadne alkoholických) príhod, v ktorých by sme v hlavných úlohách nefigurovali obaja. Jedna z najlepších sa viazala na chatu, ktorú Mike tajne vybavil na moju osemnástku.