Monday 13 May 2013

Hádam ma názov dodatočne napadne

Pfuuuu.... ťažko emotívny deň plný zbytočných myšlienok, ktorých sa nedá zbaviť.
Stále si neuvedomujem, že zajtra o polnoci sadám do autobusu smer Chorvátsko. Ako sa to dá uvedomiť si? K baleniu som sa asi dostala tak, že som zložila z najvyššej police kufor (ktorý na mňa samozrejme padol s ďalšími dvomi taškami a kufrom), no stále je prázdny a ja vážne neviem, ako sa donútiť baliť a hlavne kedy. Zajtra sedem hodín... Je divné, keď poviem, že chcem ísť do tej školy? Keď ja tam týždeň nebudem, chcem sa rozlúčiť s pár ľuďmi...

Ale k tomu dnešku, s ktorým som už začala. Lúčili sme sa s Luckou. Aj slzy boli. Ja si naozaj neviem predstaviť, že by som z tejto skupiny našej mala odísť. A pre ňu toto bol v podstate jeden z posledných tréningov. Alebo už posledný? Skončila strednú, odchádza na výšku, ani do Chorvátska s nami ísť nemôže... Dokonalé načasovanie, príchod deň pred maturitami, nie všetci si tam trúfli ísť. Neskutočné objímačky, slzy, sľuby, že na seba nezabudneme... nedokážem si to bez Pucky našej predstaviť, bude to také... smutné.
Ešte viac si nedokážem predstaviť, ako to bude na konci roka, keď nás čaká ďalšie, väčšie lúčenie... Ešte štyroch ľudí som narátala... Neviem si to na budúci rok predstaviť, taký ten základ, "starý" Rebels, to jadro, už sa to rozpadá...

A potom prišli tie depresívne myšlienky, keď už taká náladička, už je všetko depresívne. Nejako som si začala uvedomovať, ako to tu flákam (veď to vidíte), no ono to proste nejde. Je toho veľa, aj keď mám čas, som neskutočne unavená, pustím seriál a taký ten polospánok, jedno očko otvorené... Asi takto momentálne existujem. Aj si otvorím word, prečítam, čo mám, skonštatujem, že nie som spokojná, zmením dve slová, pridám dve vety a po dlhom čumení na nič konkrétne to zavriem. Nemám nápady, chuť, nemá to šťavu. Proste som momentálne nanič. Posrala som si v škole deják (k chémií sa nevyjadrujem -_-), čo boli dva predmety, pri ktorých som naozaj chcela tú jednotku. Aspoň tá angličtina hádam vidá. Inak celkom vtipné, keď s väčšinou tanečnej skupiny chodíte do rovnakej školy a len tak na tréningu padne meno triedneho. To len pomimo. Pekné veci sa ale o ňom nehovorili.

V každom prípade, je to so mnou biedne, tento blog tiež, minimálne z mojej strany, nejak sa to nehýbe... 
A ani sa to v blízkej dobe nepohne. Celkom ale dúfam, že mi toto Chorvátsko pomôže, nejak si prečistiť hlavu, od všetkého si oddýchnuť a vrátiť sa s novou energiou. Notebook beriem, možno sa ozvem (aj keď nesľubujem, svine, wifi je platená), časť určite nečakajte, akurát tak fotečky, odkaz že vás ľúbim a pár kecov čo je nové. A že či sme náhodou nevyhrali. 

Verím, že sa všetko potom zlepší. Musí. Inak som zúfalá. Asi len nejak vydržať do konca školského roka a všetko začať odznova, tentokrát v tom mať poriadok (ktorý nevydrží). Pretože už ma tie multifunkčné zošity v škole naozaj nebavia, každá strana iný predmet. Chaos. Všade samý chaos.
Hodím vám ešte dneska časť, chcela som s ňou počkať, že si niečo napíšem do zásoby, ale to asi nehrozí, zajtra sa asi ťažko stihnem ozvať, takže sa na vás teším budúci pondelok. 

Neskutočne vás všetky ľúbim.
Maruš, je to tu na tebe ;)
Budete mi chýbať, budem na vás myslieť.
(Pošlem pohľadnicu?)
a ten názov... nenapadol ani dodatočne

1 comment:

  1. Keď potrebuješ prestávku, kludne ;) ja tiez teraz kvoli nedostatku času zanedbavam blog a je mi to luto, takže ti rozumiem :)

    ReplyDelete