Happily Never After 6

The Metal Castle

„Nemám na vás celý večer, pohnite si!“ frflal starý dozorca, keď sa snažil ženy zo štyroch ciel presunúť do jednej. Nechápal, čo si tí v smenách pred ním mysleli, keď ich porozdelovali. Veď do ciel sa zmestí dosť ľudí a čo čakajú, že už nikoho ďalšieho nezatknú? Konečne za poslednou zabuchol ťažké mrežované dvere cely predbežného zadržania a počul zapadnúť všetky zámky. Potiahol dvere, aby sa uistil, že sa nedajú otvoriť až potom sa posadil na koženú stoličku a rozbalil si v papierovom vrecúšku bagetu.

V cele to zatiaľ vyzeralo zaujímavo. Štyri mladé ženy, ktoré sa v nej nazbierali boli najrozdielnejším zoskupením, aké sa tam mohlo nabrať. Prvá, ktorá na ich premiestnenie nejak zareágovala bola Cindy. Znaleckým pohľadom si svoje spoluväzeňkyne prehliadla, hľadajúc pre každú využitie. Stačilo jej pár okamihov na to, aby odhadla ľudí. Pohľad jej zablúdil na hnedovlásku s pyšným výrazom tváre aj držaním tela. Napohľad drahý kabát jej padal po kolená, takmer do tej istej výšky mala aj čižmy, rozhodne kožené, len na krátkej časti nôh, ktorú kabát ani čižmy nezakrývali bolo vidieť sieťkované silónky. Zvláštna kombinácia, ktorej sa však Cindy nevenovala, skôr sa z výrazu tváre snažila hnedovlásku odhadnúť. Rozhodne pôsobila pyšne, suverénne. Človek, ktorý nepočúva druhých a nenechá o sebe rozhodovať. Takisto odhodlanie v jej tvári, akoby už dávno vedela, ako sa odtiaľ dostane a pravdepodobne aj vedela.

Cindy si povzdychla. Aj keď je rozhodne schopná, bude to s ňou mať ťažké, ak ju bude chcieť k niečomu donútiť. S ďalšou spoluväzeňkyňou to mala ľahšie, no ťahšie zároveň. Dievča s fialovými vlasmi, množstvom piercingov, o ktorom zrejme čítala v novinách sa pomaly skĺzavalo z lavičky, viditeľne intoxikované. Na jednej strane na nej bolo vidieť, že by donútiť ju k niečomu by bolo ľahké, na druhej strane si nevedela predstaviť, na čo by sa dievča ako ona dalo využiť.

Posledné dievča v cele pre ňu bolo najväčším otáznikom. Zo všetkého, čo vedela o ľuďoch, toto dievča nedávalo zmysel. Bola krásna, to si všimla ako prvé. Tmavá pleť, takmer čierne oči, čierne rovné vlasy. Make up skoro dokonalý, zničený len časom za mrežami. Perfeknté oblečenie. Pôsobila akoby mohla byť kráľovnou školy, najobľúenejším dievčaťom. A predsa keď sa blišie prizrela jej tvári, jej výraz bol neistý, vystrašený. Pôsobila, akoby sa necítila dobre vo vlastnej koži, akoby najradšej zaliezla kamsi do kúta a skryla sa pred svetom. Cindy ju nedokázala odhadnúť a to ju štvalo. Tak neuveriteľne kontrastná. V cele sa ozval buchot, keď sa fialovovlasé dievča prehralo svoj boj s drogami, alkoholom a najmä gravitáciou. Nikto jej však nevenoval druhý pohľad.

„A-ako dlho si myslíte, že nás tu nechajú?“ spýtala sa nesmelo Constance a oči jej dvoch spoluväzeňkýň schopných vnímať okolie sa na ňu upreli.

„Ja tu dlho nebudem,“ odfrkla si Isabelle a Cindy sa na nej zasmiala.

„Záleží na tom, čo si spravila,“povedala Constance mierne, pričom celý čas sledovala každý jej pohyb v snahe konečne ju odhadnúť, „ja tu však dlho nezostanem tiež.“

„Nespravila som nič!“ ohradila sa Constance urazene, nič iné nepočúvala, odkedy ju sem priviedli. Nikto na jej malý výbuch nereágoval, tak pokračovala, obávajúc sa, aby ich krátky rozhovor neskončil tak rýchlo ako aj začal.

„Ako môžte vedieť, že tu budete krátko?“ spýtala sa, naozaj zvedavo. Isabelle už otvárala ústa, jej výraz povýšenecký, no Cindy ju zámerne predbehla.

„Mňa sa budú chcieť čím skôr zbaviť, tým som si istá, dúfajúc, že sa na mňa a celú túto nepríjemnosť, ako by to určite nazvali, čím skôr zabudne. Pravdepodobne už vybavujú papiere na moju deportáciu, kde ma už bude na letisku čakať polovica armády a čoskoro sa moja rodina dozvie, že som pri nejakej nehode tragicky zomrela. Ja pôjdem preč veľmi rýchlo. Otázne je len to, ako. Či ma odtiaľto dostanú skôr, než ma pošlú preč z krajiny. Či pôjdem pekne k moru na juh alebo na chladný sever,“ povedala jej Cindy bez emócií, spôsobom, ktorý dokáže vzbudiť v ľuďoch súcit či istú formu túžby pomôcť, „a čo sa týka tuto paničky,“ pokračovala, pričom mikla plecom smerom k Isabelle, „tej sa už kdesi schádzajú právnici z celého sveta, ktorý ju z toho vytiahnu za pár miliónov na ruku a krátku návštevu v spálni, kým je manžel v práci.“

„Čo si to dovoľuješ?!“ zasyčala na ňu Isabelle, no ona jej nevenovala pozornosť. Skôr ju zaujala reakcia Constance, ktorá sa pri poslednej vete začervenala. Že by bola ešte nesmelšia, než vyzerala doteraz?

„Ako to vieš?“ spýtala sa jej Constance podozrievavo.

„Poznám ľudí,“ znela jej krátka odpoveď.

„Už nikdy sa takto o mne neopováž hovoriť,“ chladne na Cindy zazrela Isabelle, no ona sa len zasmiala.

„Povedz mi, že za chrbtom svojho manžela nemáš ďalších desať,“ vyzvala ju Cindy s prižmúrenými očami.

„Takto o mne ani mojom manželovi nehovor! Máš tušenia, kto som?! Kto bol on?! Môj manžel je mŕtvy! Maj trochu úcty!“

Cindy sa len rozosmiala, naozaj od srdca.

„Tak toto som nečakala,“ pokrútila hlavou, ako si utierala slzu, ktorá jej vždy pri smiechu vybehne.

„Čakala som od teba nejakú spreneveru, bohatým nikdy nie je dosť, však? Ale vražda, prekvapuješ ma,“ povedala jej a zasmiala sa.

„Prečo si myslíš, že ho zabila?“ prerušila ju zvedavo Constance. Cindy si začínala myslieť, že sa jej to dievča možno aj páči. Zvedavé, nie hlúpe, ovplyvniteľné. Možno by z nej niečo bolo.

„Čítam medzi riadkami, to by si sa mala aj ty naučiť,“ povedala jej takmer milo, „a poznám ľudí.“

„Ale...“

„Nehľadaj ale. Sleduj ľudí a pochopíš,“ umlčala ju slovami aj pohľadom. Po pár sekundách si to rozmyslela a dodala: „som Cindy.“

„Constance,“ predstavila sa aj ona a obe sa intuitívne pozreli na Isabelle, ktorá na ne pozerala povýšenecky.

„A teraz sa obímeme a budeme najlepšie kamarátky?“ zatiahla ironicky.

„So štetkami sa neobímam,“ odbila ju Cindy a nevenovala jej ďalší pohľad, „len som mala pocit, že na prežitie vo väzení by sa ti hodilo poznať niekoho, kto vie, ako to v ňom chodí.“

Asi päť minút bolo ticho. Občas ho prerušila Alicia, mrmlajúc nezmysly na dlážke alebo zavŕzganie lavičky, na ktorej sedeli.

„Som Isabelle,“ ozvala sa napokon, rovnako povýšenecky ako predtým.

„Cindy.“

„Constance.“

Všetky zazreli, ako oknom dnu vkĺzol striebristý tieň. Skôr, než však stihli prekvapene čosi povedať, pocítili ohromný pokoj. A niekoľko sekúnd na to už spali poskladané na lavičke.

  

časť mohla (mala) byť aj skôr, ale to by sa Kika nemohla hrať ešte s úpravami obrázka...

 (ešte si domyslite, že blondínka má krátke vlasy, to sa spraviť nedalo)
xxx