Happily Never After 7

Escape

Isabelle sa prebrala prvá na buchot ťažkých kovových dverí a uvidela v nich stáť tri postavy. Žena okolo štyridsiatky, ďalšiu asi dvadsaťročnú a muža v rovnakom veku. Bolo očividné, že ani jeden z nich nie je od polície.

„Čo tu chcete?“ zasyčala na nich, no oni ju všetci ignorovali. Muž prešiel dnu do cely a vzal Cindy na ruky, dve ženy zatriasli Aliciou a Constance, aby sa prebrali a podopierajúc ich ťahali von.

„Nasleduj nás,“ povedal muž Isabelle a kráčal preč. Isabelle sa ani nepohla, neplánovala s nikým cudzím odísť ani poslúchať týchto čudákov.

„Povedal, aby si nás nasledovala,“ zavrčala staršia zo žien a rýchlym pohybom na ňu namierila zbraň, „a ani na okamih neuvažuj o tom, že nie som schopná streliť.“

Niečo v jej pohľade Isabelle napovedalo, že neklame. Neochotne vstala, na čo ju okríkli, aby sa ponáhľala. Prechádzajúc chodbou videla starého policajta ležať na stole, pramienok krvi mu stekal po čele. Nevedela, či je mŕtvy alebo len omráčený a nemala čas to zisťovať. Nasledovala svojich únoscov, ktorí sa neobzerali, či ide s nimi. Rovnako ako ona vedeli, že malá policajná stanica má len jeden východ a jednu chodbu, na ktorej sa pred nimi neskryje.

Isabelle sledovala, ako jej trom spoluväzeňkyniam nasadili na hlavy vrecia a zľakla sa. Cindy jediná nejak nereágovala, nechala sa oslepiť a posadiť do auta, hneď za ňou nasledovali Constance s Aliciou, aj napriek tomu, ako sa bránili. Muž sa začal približovať k nej a ona sa rozohnala, aby mu vylepila facku, no jedna zo žien bola rýchlejšia a chytila jej ruku.

„Bije sa ako dievča,“ zasmiala sa, kým jej na hlavu natiahla vrece a Isabelle už nič nevidela. Cítila, ako ju zaviedli do auta a to sa pohlo. Pokúsila sa dať si dolu vrece a nikto jej v tom nezabránil. Pokojne sa rozhliadla okolo seba, kde ostatné robili to isté, len Cindy si upravovala vlasy. Zdalo sa, že teraz už nikomu neprekáža, či niečo vidia, keď nemajú čo. Priestranný kufor auta, v ktorom sedeli mal tmavé okná, cez ktoré nebolo vidieť von a pravdepodobne ani dnu.

Constance s Aliciou začali panikáriť. Cindy to nevnímala, Isabelle len prevrátila oči. Bolo to také hlúpe, zbytočné. Čo akože vyskočia z idúceho auta? Nie, že by neboli dvere zamknuté alebo čo...

„Sklapnite,“potichu no prísne im povedala Cindy a ony zmĺkli.

„Nič s tým aj tak neurobíte. Buďte rady, ste vonku z basy.“

„A kto sa ti o to prosil?“ zasyčala naštvane Isabelle.

„Prekáža ti to?“ zasmiala sa.

„Samozrejme, že mi to prekáža! Moji právnici by ma z toho dostali! Namiesto toho tu tvrdnem s vami tromi a čoskoro ma bude hľadať polícia!“

„Už hľadajú,“ ozvalo sa pokojne spredu.

„Pozri zlato, nemala som inú možnosť. A ty takisto nie, ani jedna z vás. V okamihu, keď ste skončili v jednej cele so mnou vám zostali len dve možnosti. Odísť so mnou alebo tam zomrieť. Nepozerajte tak na mňa, ja za sebou stopy ani svedkov nezanechávam. Aby ste im na mňa ktoviečo porozprávali?“

„Radšej by som tam zomrela, ako odišla s tebou,“ prižmúrila oči Isabelle, čo Cindy rozosmialo.

„Naozaj? Keby som ti povedala, že máš na výber, či pôjdeš so mnou kamsi k španielskému pobrežiu alebo pod zem na najbližší cintorín, vybrala by si si druhú možnosť? Tak prosím, výber je pred tebou,“ povedala jej veselo, pričom spoza opasku vytiahla zbraň, zdvihla jej bradu a zbraň priložila k sánke.

„Nech sa páči, vyberaj si. Vieš, čo chceš? Ideš s nami? Alebo si to necháš prejsť hlavou?“

Zasmiala sa a pri poslednej vete odistila zbraň. Odpoveď neprišla a Cindy sa zasmiala znova, odkladajúc zbraň.

„S dotykom zbrane idú všetky tie silné reči preč. Účinnejšia než detektor lží. Ešte niekto ľutuje, že nedostal na výber a chcel by ochutnať trochu ocele?“ spýtala sa, no okolo bolo ticho.

„Myslela som si.“

V aute sa viac než polhodinu nikto neozval. Isabelle príliš bolela urazená pýcha, Cindy nechcela rozprávať a ostatné sa prehovoriť báli.

„Kam to vlastne ideme?“ spýtala sa napokon Alicia a bolo to asi prvýkrát, čo ju počuli hovoriť. Na výraze jej tváre bolo vidieť, že jej vytriezvenie vôbec nebolo príjemné.

„Neviem,“ povedala Cindy a všetky jej venovali šokovaný pohľad, na čom sa pobavila.

„Nič nechápete, však?“ zasmiala sa, „všetci nemôžu vedieť všetko, tak to tu funguje. Každý vie len to, čo potrebuje vedieť, svoj maličký kúsok informácie. O nič viac, než je nutné. Preto, ak dostanú jedného z nás, nič nezistia. Nič z neho nedostanú, lebo nič nevie.“

„A ty im dôveruješ? Necháš sa kamkoľvek odviesť?!“

„Práve nás títo ľudia dostali z väzenia,“ podotkla Cindy, „nie je to dôvod na to, aby som im verila, ak už nič iné?“

„Možno pre teba, pre mňa nie,“ zazrela na ňu Isabelle.

„Koľké šťastie, že tvoj názor nikoho nezaujíma,“ odbila ju a chcela ešte niečo dodať, no auto prudko zastalo. Alicia zanadávala, Isabelle venovala Cindy vražedný pohľad. Dvere sa otvorili a objavila sa v nich hlava muža. Chytil Isabelle za ruku a bezcitne ju vytiahol von, dvere za ňou zatvoril.

„Čo s ňou spraví?“ histericky zapišťala Constance a Alicia sa stiahla do kúta, akoby sa chcela skryť.

„Nič hrozné,“ prevrátila Cindy oči, „títo ľudia sa nám snažia pomôcť.“

„Si si tým úplne istá?“ Constance sa vypytovala ďalej s očami rozšírenými od strachu, no odpoveď už nedostala. Dvere sa znova otvorili, Isabelle bola sotená dnu a Constance muž vytiahol von namiesto nej.

„Tvár sa vážne,“ prikázal jej, zatiaľ čo jedna zo žien za ňou podržali kus bieleho lesklého papiera a muž ju odfotil. Úplne obyčajná fotka, po ktorej ju sotil späť do auta a von vytiahol Aliciu. Keď sa aj ona vrátila do auta, hodil za ňou dnu aj dve igelitky s jedlom a niečim na pitie.

„O hodinu sme pri hraniciach a nové pasy budete mať dovtedy hotové,“ povedal im, kým dvere zavrel a zamkol. O chvíľu sa už auto znova pohlo.

Už dávno som takto často nepridala, čo? :DD Sama som prekvapená a mám aj nápad na nový príbeh, čo ma štve, lebo nebudem na tento sústredená, ale to nevadí, už sa viem tomu vyhnúť, len toľko k tomu, že bude veľmi zaujímavý a názov bude Game. Viac neprezrádzam, sama sa snažím nevedieť, ale raz o pár mesiacov možno tu bude :)