Laws of Chaos 1

Dúfam, že sa vám táto poviedka bude páčiť. Ja osobne sa na ňu veľmi teším. Len pár základných vecí.
1. Dej sa odohráva v Paríži, preto aj francúzske mená (môžem poskytnúť výslovnosť, ak by bol záujem :DDDD)
2. Pokračujeme v trende 1Dffs, aj keď nebudú zohrávať zo začiatku najdôležitejšiu úlohu, budú tam a možno neskôr, kto vie... 

Nechcené dievčatko

Keby sa niekto pred rokmi spýtal Trestana a Élianne Brulart, dokonalej prominentnej dvojice, či by chceli dieťa a ako by si to predstavovali, zasmiali by sa. Trestan by sa zasmial od srdca, až by mu slza vyhŕkla v kútiku oka. Élianne by sa pousmiala a prikryla by si ústa dlaňou. Rozhodne nie, odpovedali by razantne. A Trestan by sa zasmial znova. Odpovedali by, že sa teraz obaja chcú venovať práci, stráviť čas v spoločnosti. Na dieťa je ešte času dosť. No predsa, ak by už dieťa mali mať, iste by chceli syna, zhodli sa. Určite by to bol slušný chlapec, veľmi dobre vychovaný. Elegantný, so znalosťou etikety. V škole by sa iste učil zo všetkých najlepšie, bol by inteligentný, vo všetkom najlepší. A vo voľnom čase by chodieval k otcovi do firmy. Pomáhal by mu a zaúčal sa tam všetko. Trestan by vo firme všetkým významným ľuďom chlapca s pýchou ukazoval. Toto je môj syn, vravel by, to on prišiel s tým vynikajúcim nápadom, ako vyriešiť problém posledných dní a všetci by uznanlivo prikyvovali. Jedného dňa to tu prevezme, dodal by hrdo a chalpec by sa nesmelo pousmial, preto že to by odjakživa bolo jeho najväčším snom. Po večeroch by chlapec iste chodil s rodičmi do spoločnosti, kde by dámy ochkali, keď by im ten chlapec, pravý gentleman pobozkal ruku v rukavici. Iste by vyštudoval najlepšiu vysokú školu a po nej ešte jednu. Rozprával by nespočetnými jazykmi a ohuroval celú vysokú spoločnosť, ktorú Trestan s Élianne milovali. K rodičom by vždy bol slušný, nepatril by k tým nevychovaným deckám, ktoré sa flákajú po baroch, on by nimi opovrhoval a svoj čas by venoval štúdiu. Nežiadali by sa mu žiadne priateľky, len jedného dňa by vytvoril dokonalý pár s dievčaťom, ktoré by mu zvolila Élianne.

No Trestan s Élianne sa svojho dokonalého syna nikdy nedočkali. Vlastne pochybujem, že v čase, keď sa ich sny rozpadli na kúsky vôbec nejaké dieťa mať chceli. Boli dokonalým mladým párom, ktorému sa nikto viac nežiadal. Mnohí ľudia si mysleli, že im na tom druhom vôbec nezáleží, že ich manželstvo bolo prepočítané z každého pohľadu obomi. Sama by som to tvrdila, podľa toho ako ich pozám, ako sa k sebe správajú. No nemôže to tak byť, vravím si. Nie preto, že by som tomu veriť nechcela, no ak by ich manželstvo bolo len obchodom, ako by som sa tu ocitla ja? Keby medzi nimi nebolo aspoň trochu lásky, akoby sa mohol tak racionálne zmýšľajúcim ľuďom stať takýto omyl?

Ak by ste našli správnu klebetnicu, žijúcu v Paríži už aspoň takých devätnásť rokov, iste by vám porozprávala príhodu, keď istý prestížny lekár potom, čo vyšetril Élianne skončil na pohotovosti. Šesť štichov to bolo, šepkala by vzrušene, pre jedno slovo.

„Chcete to vedieť?“ spýtal sa doktor s úsmevom na tvári a Élianne, s prísnym výrazom prikývla, vraj s doktorom ani nerozprávala, kým nemusela.

„Dievčatko,“ povedal a úsmev mu zmizol z tváre, keď po ňom Élianne hodila vázu zo stola. Veľmi drahá váza to bola, starožitná. Rozbila sa a ako sa doktor pošmykol, celou dlaňu pristál na črepine. Iste že, Trestan sa postaral, že doktor všade roprával o čine ako o nehode, no ľudia sa dozvedia všetko.

Akokoľvek Élianne protestovala, čo lekár povedal zmeniť nemohla. Slová lekára boli jasné. Dievčatko. A to dievčatko jej zničilo život.

Akoby pre Élianne nebolo dosť, zlé, že vôbec existovalo. Deň za dňom bolo pre ňu stále väčším sklamaním. Postupne si uvedomovala, že jej dcéra sa v ničom nepodobá dokonalému chlapcovi z predstáv. Dievčatko trávilo všetok svoj čas s rôznymi vychovávateľkami a pestúnkami, nemalo ešte ani rok a tie už do nej hustili slová, ktorými nerozumelo vo všemožných jazykoch a aplikovali naň všemožné výučbové metódy. Keď malo dievčatko šesť rokov, Élianne ho prihlásila do tanečnej školy, pretože dáma musí vedieť tancovať spoločenské tance. Nikto by sa nechcel pozerať na večierku na dievča, ktoré sa potkýňa o vlastné nohy. Élianne, samozrejme, vopred vybavila v tanečnej škole, aby dievčatko malo tanečné hodiny len s inými dievčatami, žiadni chlapci určite nie, a aby ju učila najlepšia učiteľka. Dievčatko malo vtedy šesť rokov a v tanečnej škole prvýkrát stretlo iné deti. A hoci dievčatko tanec úprimne nenávidelo, tie isté kroky, ktoré okamžite pochopilo a potom ich muselo stále dookola prechádzať, hoci ho nudili, na hodinách tanečnej bolo šťastné. Hoci len na minútku netancovali, rozprávala sa s ostatnými dievčatami a bola naozaj veselá. Vtedy ešte slovo osamelosť nepoznala, no kdesi vo vnútri bolo jej starým známym.

Keď malo dievčatko osem rokov, vydupalo si, že začne chodiť do školy. Nenávidelo všetkých súkromných učiteľov a to, že bola večne sama. Élianne už vtedy takmer žiadne nádeje o svojej dcére neživila. Iste sa jej uľavilo, keď nemusela celý deň počúvať krik dcéry rozliehajúci sa domom. A tak trochu, trošičku sa cítila aj pyšne, no dôvodom jej pýchy nebolo malé dievčatko, nadšene cupkajúce s veľkou taškou do školy, plné predstáv o nových kamarátoch. Élianne sa cítila pyšne, len keď sledovala pohľady ostatných mamičiek, ktoré občas hodili nechápavý, závistlivý pohľad na malé dievčatko. Élianne si vedela presne predstaviť, kam smeroval tok ich myšlienok a svojim pyšným výrazom ich akoby odsúhlasovala. Presne tak, moja dcéra ide do školy v šatách, na ktoré by ste vy nezarobili za rok. A cena jej tašky, ktorá je, mimochodom z najnovšej kolekcie Prady rozhodne presahuje hodnotu vášho domu.  

Dievčatko si všetci všimli hneď v prvý deň, keď si posadali do lavíc. Kým všetci ostatní sa tlačili do predných lavíc, ono sa posadilo do úplne poslednej a ešte aj vedľa chlapca! Pravda bola, že dievčatku učarovala krásna nástenka, pod ktorú sa posadilo, ostatné deti sa však čudovali. Už odjakživa chlapci sedeli spolu a dievčatá spolu. No dievčatko, ktoré nikdy medzi deti nechodilo to nepoznalo. Zasnene sa pozeralo celý deň po triede a deťoch, detské oči sa leskli od vzrušenia. Vôbec netušilo, že nástenka, ktorá jej tak učarovala zrejme ovplyvnila celý jej život.

Dnes má dievčatko už sedemnásť rokov. Stále chodí do školy a stále sedáva medzi chlapcami, s ktorými sa cíti najlepšie. Stále zaberajú posledné lavice, kde sa neustále zabávajú. Už dávno je jasné, že je úplnym opakom Tristenovho a Élianninho dokonalého chlapca. O tom, že by bola poslušná, že by sa vhodne správa nikto ani neuvažuje. Na škole jej nezáleží, známky ju netrápia ani najmenej. Otcovu firmu neznáša, raz sa zapojila do štrajku, ktorý pred ňou zorganizovali ochrancovia životného prostredia. A noci trávi so svojimi priateľmi, medzi ktorými je jediným dievčaťom. Noci plné šialenej zábavy a barov, hlasného smiechu a známostí, ktoré si nik na druhý deň nepamätá. Od svojich sedemnástych narodenín býva sama, čo sa ľuďom zdá na prvý pohľad nevhodné, no v skutočnosti to nie je veľký rozdiel oproti tomu, keď bývala s rodičmi. Plus, oni takto môžu tvrdiť, že ich dcéra študuje na nejak prestížnej škole, najlepšie na opačnom konci sveta.

Ak to dievča chcete ľutovať, nerobte to. Ono je so svojim životom spokojné. Volá sa Roselyn Mina Brulart. A som to ja.