Friday 5 October 2012

Baile Mensual 5

taakže, toto je pre všetkých ľudí, ktorý čítajú túto poviedku; neskutočne vás ľúbim a moc moc moc vám ďakujem, že si nájdete čas, kliknete na túto, mimochodom briliantnú stránku a prečítate tú trapošinu ;D any neviete ako ma teší, keď vidím tie pozitívne komentáre ešte vám prezradím, že čoskoro sa dočkáte 'mini-zápletky', aby sa to trochu osviežilo ;D love ya :**
Anet

Pozorovala som scenériu mihotajúcej sa prírody, ktorá sa vytvárala za oknom vlaku. Bolo sedem hodín ráno a ja, plus celá tanečná skupina, sme cestovali na našu prvú súťaž do mestečka, o ktorom som doteraz nikdy v živote nepočula. Cesta mala trvať nejaké tri aj pol hodiny, takže to určite muselo byť niekde blízko Holmes Chapel, mesta, v ktorom som vyrastala.
Ako sme cestovali severne od Londýna, klíma sa zhoršovala - vonku sa ochladzovalo a dážď hustol. V ten moment som ľutovala, že som si nezobrala zo sebou dáždnik.
Keďže som spala dokopy asi tak dve hodiny, bola som dosť ustatá a ústa sa mi otvárali každých pár minút. Sedeli sme všetci poskladaný v dvoch kupé vlaku. Osadenstvo kupé, v ktorom som sedela ja, bolo nasledujúce: Sam, Lisa, Kevin, Priscilla, Austin a ja. V druhom sedeli ostatný.
„Bože, som taká unavená," zívla si Lisa. Ostatní spali. Nechápala som, prečo si nešli ľahnúť do iného kupé. Takto sa tlačili, poopieraný jeden o druhého, určite im muselo byť dosť nepohodlne. No očividne im to nerobilo žiadnu záťaž. Keď si všimla môj nechápavý pohľad, zasmiala sa. „Už sú zvyknutí. Takto totižto spávame skoro vždy, keď sa ide niekde na dlhé cesty vlakom."
„Aha. Hm." Na nič iné som sa nezmohla. Sledovala som stekajúce kvapky, ktoré narážali v rýchlosti do okien vlaku. Upokojovalo ma to. Nakoniec som boj s vlastným organizmom vzdala a zatvorila oči. V tú ranu som zaspala, lícom opretá o okno. Na pleci mi ležal Sam, jeho váha ma trochu ťažila, no po čase som to prestala vnímať a ponorila sa do ríše snov.
Zo spánku ma prudko vytrhlo hlasné zatrúbenie vodiča vlaku. Od skla som mala otlačené celé pravé líce a vyzerala som... no, úplne strašne. Samovi sa nejako podarilo zošuchnúť sa z môjho pleca a teraz mi pre istotu ležal na kolenách. Dôsledkom jeho dlhého opierania sa o mňa, sa mi na ramene vytvoril obrovský, červený fľak. Poobzerala som sa po kupé a všimla som si, že Kevin s Austinom odišli niekde preč, Lisa sa spokojne vyvaľovala na troch sedačkách Priscilla bola opretá o stenu (našťastie nie o Sama, inak by som tú váhu asi fakt nezniesla), Sam mi drichmal na kolenách a ja som musela vyzerať, ako po zimnom spánku. Pršať neprestávalo, ba ešte viac začínalo.
Chvíľu som pobavene sledovala Samove výrazy, ktoré sa mu komicky striedalo, počas spánku. Sem tam si spokojne zamľaskal a prevrátil hlavu na bok. To robiť nemal, vystihol akurát takú polohu, kde ma strašne tlačil na bedrovú kosť a ja som mala čo robiť, aby som od bolesti nezapišťala. Preto som mu jemne hlavu odsunula, postavila sa a uznala, že je čas nájsť si voľné kupé.
Ako som tam prechádzala po chodbách, zrazu vlak prudko zastavil a mňa silno hodilo o stenu. Vlastne to boli dvere kupé a ja som si narazila nos tak zle, že som o chvíľu pocítila krv, ako mi slabo steká z nosa až po pere.
„Do...pekla!" Zanadávala som nahlas a rukávom som si pritlačila koreň nosa, aby sa mi krv nehrnula ešte viac. Vo vačku som vyhrabala vreckovku a pritisla si ju na nos. Tackavo som sa pohybovala po chodbe a aj keď som mala pôvodne v pláne nájsť nejaké prázdne kupé, teraz som vyhľadávala spoločnosť. A o chvíľu som ju našla. Vo vnútri sedel Pedro, Austin a Kevin a spoločne hrali karty. Mala som tušenie, že ostatní ešte drichmali.
„Chachi! Poď ďalej, dievča." Mávol mi Austin, keď ma zbadal za dverami kupé. S ťažkosťou som ich odsunula a išla si sadnúť vedľa chalanov.
„Čo sa ti stalo?" Urobil smiešnu grimasu Kevin a hľadel na môj nos. Keď som si pomaly vreckovku odtiahla, bola celá zakrvavená. No z nosa mi už netieklo. A to bolo hlavné.
„Ten hlúpy vlak zastal práve v tej chvíli, keď som šla po chodbe." Vysvetlila som a navonok sa urazila, keď sa všetci začali nahlas rehotať. Všimla som si, že ešte stále stojíme.
„Dal by som si niečo," poobzeral sa Pedro po kupé, pričom si pošúchal brucho. „Tá tetka s vozíkom ma už fakt štve, okolo nášho kupé mala prejsť pred pol hodinou. Krucifix."
„Teta s vozíkom?" uškrnula som sa. „Myslela som si, že to je iba v Potterovkách."
„Ty si šľahnutá." Rehotal sa Kevin.
„Prečo?" Pousmial sa Pedro a žmurkol na mňa.
Moju odpoveď prerušil ženský hlas nejakej panej, ktorá práve prechádzala okolo nás s vozíkom plným jedla. Na rozdiel od Pottera tam však neboli čokoládové žabky a fazuľky každej chuti, ale bagety, vody, čokoládové tyčinky a rôzne hlúposti.
„Nedali by ste si niečo, páni? A dáma." Dodala, keď nakukla do nášho kupé. Austin s Kevinom sa na seba uškrnuli, pretože tá pani s vozíkom bola vážne atraktívna. Mala vystrčené prsia v hlbokom výstrihu, tmavohnedé vlasy v zapletenom vrkoči a silno namaľované oči.
„No hurá!" Nadšene zvolal Pedro a o chvíľu nasypal na vedľajšie sedadlo kopec jedla. Myslím, že vypredal celý vozík. Aspoň však urobil biznis.
„Ponúknite sa." Usmial sa, beztak už však Austin rozbaľoval bagetu a Kevin cukríky. Keď videli môj nedôverčivý pohľad, zaškerili sa.
„Neboj Chachi, žiadne fazuľky." Štuchol do mňa Kevin a to už som si zo sedadla brala šunkovú bagetu. Na môj hladný žalúdok, to padlo geniálne.
Ešte asi pol hodinu sme hrali karty a potom som sa rozhodla vrátiť sa do môjho kupé. Na počudovanie boli všetci a hore, dokonca ešte viac natlačený, keďže tam bola celá skupina v jednej miestnosti, okrem Pedra, Austina a Kevina, ktorí hrali karty hneď vedľa. Boli posadaný jeden na druhom, smiali sa a o niečom horlivo diskutovali.
„Je to nechutné. Veď sa pozrite na mňa. Hodí sa mi meno Priscilla?!" Rozhadzovalo rukami to malé, štrnásť ročné dievča.
„Je šialené a originálne, presne ako celá ty." Smiala sa Heather.
„Je otrasné." Naďalej frflala Priscilla.
„Poznám ten pocit.," pridala som sa k rozhovoru, pričom som obzerajúc sa hľadala voľné miesto. Keď som žiadne nenašla, hodila som sa na Sama. Aspoň aby videl, čím som si musela trpieť ja, keď na mne spal. „ Preto ma volajú Chachi."
„Chceš aj ty prezývku ?" Navrhol Ryan.
Mykla plecom akože by asi aj bola rada. Osobne sa mi meno Priscilla bohovsky páčilo ale keď jej nie, treba to zmeniť.
„Decká, vymýšľa sa prezývka pre Priscillu." Zvolal Josh.
„Je to malé, otravné a zelené. Je to proste Priscilla." Konštatoval Travis a ohromne sa bavil na svojom výroku. Ostatní sa rehotali s ním, až na Priscillu, ktorá sa navonok urazila.
„A čo keby si bola Baby?" navrhla po chvíli Lisa. Všetci na ňu ticho nechápavo hľadeli. „No tak decká! Baby predsa tancovala úžasne aj so Swaizim. Tuto Prisci je ako naše bábätko a tá hriva čo nosí je tiež taká milá, decká. A tá opica zbožňuje Biebera aj s tým jeho Baby."
„To si vystihla, Lisa. Budeš Baby ?" Zaškeril sa Sam a namáhavo otočil hlavu k Priscille, keďže som na ňom sedela.
„Mlčanie znamená súhlas," víťazoslávne sa uškrnul Mike a spolu s Lisou si tľapli. „Baby."
Vo vlaku sme sa tlačili ešte asi pol hodinu, až sme nakoniec konečne dorazili do cieľa. Pršať prestávalo, iba bolo zamračené a fúkal nepríjemný vietor.
„Tak. Kde teraz?" Všetci sme stáli na vlakovej stanici s batohmi a hľadeli sme na Travisa, čakajúc od neho odpoveď. Poškrabal sa na hlave a na tvári mal neistý výraz.
„Hm...," pozrel sa na hodinky. „Súťaž začína o hodinu, takže by sme sa mali najesť. Čo poviete?"
„Celkom dobrý nápad, Travis. Ale ja už som tak prejedený, až to pekné nie je." Ťažko si vzdychol Pedro a spolu s Kevinom a Austinom si s úľavou sadli na lavičku. Ani sa im nečudujem, museli toho po ceste toľko zjesť...
„Kto vám kázal tak sa prežrať?" Nechápal Travis.
„Nikto," zafunel Kevin. „Sorry brácho, že sme boli hladný."
„Fajn, tak títo traja nech nejedia a my poďme dakde na pizzu. Som už celkom hladný." Navrhol Josh a všetci sme sa následne na to presunuli do najbližšej reštaurácie, ktorá bola len kúsok obďaleč. Mali sme šťastie, pretože len pred chvíľou otvorili, takže tam nebolo ani tak plno a mohli sme si v pokoji objednať to, čo sme chceli.
O pol piatej sme už všetci spotení, vyčerpaní a vyšťavení, čakali na odznenie záverečného verdiktu poroty. Vydali sme zo seba maximum, snažila som sa čo najviac, ako to šlo. Našťastie, vyšla nám celá choreografia, bez žiadnych ťažkostí. Skupine, proti ktorej sme súťažili, sa pošmykla jednému tanečníkovi noha, čo pokazilo celý vizuálny efekt choreografie. Takže, aspoň o niečo väčšia šanca, že to vyhráme.
„A víťazom dnešného stretnutia sa stáva..." prehlásil moderátor a keď mu pekná hosteska doniesla papier s výsledkami, pousmial sa. Srdce mi bilo ako šialené, stavím sa, že mi tep vybehol na nejakých stošesťdesiat. „The Pastels!" Vykríkol víťazne do mikrofónu. Nejako mi nechcelo dôjsť, že sme vyhrali. Až keď ku mne pribehol Sam a riadne ma vystískal, až keď som uvidela smútok, hnev a sklamanie, miešajúci sa v tvárach súperov, a až keď som započula nadšené kriky členov našej skupiny a burácajúci potlesk publika, až vtedy som si uvedomila, že sme naozaj vyhrali.
Vyobjímala som sa hádam so všetkými, výskala som od radosti a napĺňal ma úžasný pocit šťastia.
Keď sme sedeli vo vlaku domov, všetci sme boli úplne vyčerpaní, no stálo to za to. A po príchode domov sme ešte celú noc oslavovali v pár vychytených londýnskych kluboch.

3 comments: