Monday 15 October 2012

Baile Mensual 6

Druhé dve súťaže, ktoré sme tiež vyhrali, prebehli s ľahkosťou. Súperi neboli až tak strašní, ako sme očakávali. No teraz sme cestovali do Španielska. A už to nebola žiadna zábava, až teraz sa začala vážna súťaž. A až teraz som začínala byť dosť nervózna.

Samozrejme, obe výhry sme dostatočne oslávili. Tak prevetraný žalúdok som nemala, ani nepamätám. Dokonca, ani moje sedemnáste narodeniny som neoslávila tak bujaro.
Získavali sme dosť dobrých sponzorov, ktorí nás štedro obdarovávali. Práve teraz sme totižto po prvý krát leteli lietadlom a zabezpečený sme mali jeden z najluxusnejších hotelov v Barcelone s výhľadom na more. Pobyt bol predĺžený na týždeň a Travis nás chlácholil, že aj keby sme nevyhrali, môžeme si aspoň užiť dovolenku. A to ma trochu odradilo od nervozity, ktorá vo mne pretrvávala posledné dva dni vkuse.
Lietadlo nebolo až také úžasné, bolo vidieť, že sponzori si dali záležať hlavne na hoteli. Keď som totižto uvidela moju izbu, ktorú som zdieľala spoločne s Baby, skoro mi oči vypadli.
„Páni!" Vykríkla a hodila sa na obrovskú, manželskú posteľ, uprostred izby. Nič tak luxusného som v živote nevidela. Keďže sme prileteli o dva dni skôr, mali sme čas poobzerať si pamiatky Barcelony, ochutnať miestne jedlá a navštíviť zopár dobrých klubov, kde sme to roztočili. Nervozita zo mňa opadla hneď pri prvom večeri a už som na to proste nemyslela. Nejde o víťazstvo, ale o tú zábavu, čo spolu strávime.

„Bré ránko, spachtoš." Pozdravila ma ráno Baby, keď sa obliekala. Naťahovala si tyrkysové nohavice, biele tričko a čiernu vestičku.
„Koľko je hodín?" So zlepenými očami som sa natiahla po hodinkách a zistila som, že je iba pol šiestej.
„Ešte je skoro, spi." Zaškerila sa, pričom si do misky naliala mlieko a čokoládové sušienky, posadila sa na gauč a raňajkovala.
Široko som si zívla, posadila som sa na posteľ, ponaťahovala si ruky a šla odostrieť záves, ktorý sa tiahol pozdĺž celej šírky okenice. V tom momente mi do očí udreli slnečné lúče a osvietilo celú izbu. Naskytol sa mi nádherný výhľad na hotelový bazén. Bolo tam aj pár novinárov, čo som moc nechápala, ale bolo ráno a zamýšľať sa mi nad tým vážne nechcelo.
„Kávu?" Ponúkla som mojej spolubývajúcej, ktorá iba so smiechom pokrútila hlavou.
„Nie, ďakujem."
Po celé doobedie sme trénovali v jednej miestnosti, ktorú nám hotelová recepcia s radosťou ponúkla. Na obed sme sa šli najesť do reštaurácie a dohodli sme sa, že si už po nastávajúcu časť dňa môžeme robiť, čo len chceme. Ja som sa teda rozhodla zájsť do jedného klubu, ktorý som si tu tak veľmi obľúbila, spolu s Heather a Lisou. Baby zostala na izbe.
„Sú vážne dokonalé." Obdivovala som, spolu s dievčatami nové šaty, ktoré som si kúpila. Boli jednoduché, slabunko ružové, obtiahnuté, krátko nad kolená. Bez ramienok.
Keď sa mi do nich konečne podarilo nasúkať, ešte pred odchodom som si zobrala malú kabelku, do ktorej som strčila mobil a vyšla von. Heather s Lisou šli napred, pretože som si ešte musela natočiť vlasy a ja som im povedala, aby ma počkali v klube. Vedela som totiž, že mi to bude trvať dlho.
Po pätnásť minútovej práci s vlasmi som bola konečne hotová a pripravená to roztočiť. Ako som tak schádzala po schodoch, keďže výťahov som sa bála, šmykla sa mi noha a ja som div že nezletela dolu. Rýchlo som sa chytila zábradlia a zhlboka som dýchala. Odrazu som započula hlasy troch chalanov, ako sa rozprávajú a prekrikujú so smiechom jeden druhého, hneď na poschodí, kde som sa práve držala zábradlia, pokiaľ sa mi nepodarilo zísť na tých opätkoch opäť dolu po schodoch.
„Potom za nami príď."
„Jasné." Zasmial sa hlas, ktorý som veľmi dobre poznala. Tí druhý dvaja odišli a na tej chodbe zostal ten chalan, ktorý sa skoro každú noc objavoval ako hlavná postava mojich snov. Jeho kučeravá hriva nešla prehliadnuť, šmátral po vreckách a niečo si šomral. Keď zdvihol zrak, aby zistil, ktorá osoba ho tak neustále pozoruje a znovu ma prebodol tými zelenými očami, na tvári sa mu zračilo prekvapenie, ktoré následne na to vystriedal široký úsmev. V očiach sa mu zaligotali iskričky, ktoré mi tak chýbali.
„Chachi!" Zvolal a to už som sa mu hojdala v náručí. Nevydržala som sa naňho pozerať, musela som ho cítiť a mať pri sebe...Poznáte to, keď stretnete nejakého človeka a máte pocit, akoby ste ho poznali už roky? To isté som zažívala, keď som uvidela prvý krát toho neznámeho chlapca v kapucni a s nezbedným úsmevom. Silno ma držal okolo pása a ja som mala tvár pritisnutú na jeho hrudi. Hrdelne sa smial, počula som každé buchnutie jeho srdca. Sako mu voňalo tak nádherne, ako tá bunda, ktorú mi požičal.


7 comments:

  1. D.o.k.o.n.a.l.o.s.t!:)) Krasna cast, zacina sa to zaujimavo rozbiehat, cim skor si prosim dalsiuuu:)

    ReplyDelete
  2. proste WAOW.. :)

    ReplyDelete
  3. woooooooooooooooooooooo:)) usmievam sa jak nafetovaná veverička .. :D je to dokonaléé :)) hneď píš ´dalšiu :!!! :DD
    proste užas ;)

    ReplyDelete
  4. jedna z nejlepších co jsem kdy četla, miluji to! <3

    ReplyDelete
  5. omg, píšeš čarovne! to meno, teda chachi sa mi tak strašne páči♥ aj ten dej, nápad, štýl písania, hazza♥ prepáč, že ťa ponáhľam, ale rýýchlo ďalšiu, prosím! ;))

    ReplyDelete
  6. bude dalsia ? lebo tento pribeh je naozaj nadherny daj prosiiim dalsiu :)

    ReplyDelete
  7. Dalšiuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuu :P

    ReplyDelete