Bitch against will 14

Hey! Konečne som aj niečo z tohto napísala. Kecy pak.

„a bozkáva sa ako.... ako.... ako starý traktor!“ ukončila som svoje vysvetľovanie slovami, ktoré mi na jazyk priplávali s vlnou opileckého smiechu a spolu so svojimi veľmi veselými poslucháčmi som sa šialene rehotala. Pohárik v rukách sa mi nebezpečne triasol a po tom, čo padol som okolie obdarila ďalším rehotom aj spŕškou slín. Tackavými krokmi, ktorým vysoké opätky rozhodne nepomáhali som prešla k dverám toaliet. Zavrela som ich za sebou, dosmiala sa a tvár si niekoľkokrát opláchla ľadovou vodou.

Akoby zázračne mi vrátila aspoň sčasti kontrolu nad telom a mysľou. Trasúcimi rukami som sa opierala o umývadlo, zhlboka dýchala a vnímala každú kvapku, ktorá mi tiekla po tvári. Čo som to urobila? Všetci sme pili, no ja som nemusela. Možno som dúfala, že zabudnem na Ryana, no aj keď sa mi to podarilo, rýchlo si našiel cestu späť do mojej vystrašenej mysle. Hlasno som si vydýchla a snažila sa myšlienky smerovať čo najďalej od neho. Rozmýšľala som nad ľuďmi z clubu. Alkohol nás rohozhodne zbližoval. Kto vie, či to bude trvať, aj keď vytriezvieme. Neverím tomu. Toto miesto tak nefunguje. Nech sa deje čokoľvek, sme len konkurencia, robíme, čo od nás kto chce a koniec. Priateľstvo je čosi navyše. Príliš navyše. Zdalo sa mi, že som za sebou počula niečo, otočila som sa a opäť sa sama hlasno zasmiala. Čakala som, že v tejto tme ničo uvidím? Znova som sa opilecky zasmiala nad svojou hlúposťou a rozmýšľala, čo všetko som to vypila. Väčšina alkoholu mizla dolu mojim hrdlom skôr, než som sa stihla dozvedieť, čo to bolo a potom som sa to dozvedieť už schopná nebola. Jedno za duhým všetko som do seba liala a s každým pohárikom sa cítila o čosi veselšie odviazanejšie a ku všetkym som bola priateľskejšia. Pokúšali sme sa aj tancovať, ako sa to na párty robí, no moje opätky boli príliš vysoké, rovnaváha príliš nestabilná a okolie príliš rozmazané. Tanec v takom stave nebol dobrý nápad. Presvedčila som sa o tom, keď som po dunivom páde nevedela, ako vstať. Zostala som teda sedieť na zemi, hoci aj posadenie sa bolo veľmi namáhavé a každý pohyb stále neistejší. Potom prišli neuveriteľné zábavné príhody, ktoré by triezvej mysli prišli akurát tak úbohé a nakoniec som tu, dýcham, a snažím sa uvedomiť si, čo a koľkokrát naozaj vidím. Opäť som sa hlasno rozrehotala. Je tma! Nevidím nič! Uvedom si to! Zasa som šialene vyprskla do smiechu, keď ma niekto zozad chytil okolo pása. Šteklilo to. Vedela som, čo bude nasledovať a bolo mi to úplne jedno. Automaticky som sa otočila, pery pritlačila na Ryanove a rukami mu zašla do vlasov. On ma stále držal okolo pása. Prechádzala som mu rukami po hustých vlasoch, pomedzi prsty mi utekali pramienky a padali mu na plecia. Počkať... na plecia? Odtiahla som sa od neho akoby som dúfala, že niečo uvidím, no bola tma. Veď Ryan tu dnes ani nie je. A rozhodne nemá vlasy po plecia. Čo sa deje? Kto je to? zdvihla som holavu hore a pozrela do tmy, kde asi mohli byť neznámeho oči. Ten medzi tým našiel na stene vypínač lampy a svetlo nad nami sa zažalo. „Ian? Čo...?“

Okej, rozmýšľala som, čo teraz. Nový príbeh začne, ale až trochu neskôr, pretože ešte stále je tu rozrobené BAW a mám ešte dve kratšie príbehy. Nehovorím, že kým nedokončím toto tu nebude nič nové. Len to treba trochu rozhýbať. A takisto dva kratšie príbehy, jeden s Harrym, druhý s Liamom. Alebo predtým možno ešte prológ? Ako vidíte, maximálny chaos. Ale ja sa zorientujem a všetko napíšem, sľúbujem.

Love, Kikuš

P.S. (dopísané oveľa neskôr) Práve som dávala na jednu stránku na fb (tú, ktorú mám vďaka Vám a Vášmu hlasovaniu, som Vám neuveriteľne vďačná) fanfiction o Finnickovi a Annie. Máte radi Hunger games? Chcete ju? Je to len krátke, taký začiatok a je to po anglicky, ale tak ma napadlo...