Lonely 14

V ten deň som do Leslienej izby vošla s novým odhodlaním. Dnes jej poviem, čo chcem počuť, nenechám ju rozprávať si len tak hocijaké nezmysly, budem sa pýtať, čo ma zaujíma. Už dávno sme všetci mali vedieť, čo sa v tú noc stalo, už dávno to mala povedať. Nemôžem len čakať, kedy sa rozhodne prezradiť to. Musím ju k tomu dotlačiť.

„Leslie, čo sa stalo Niallovi?!“ spýtala som sa prísne hneď, ako som vošla do miestnosti a aj Leslie musela túto moju náladu postrehnúť, lebo sa hneď ku mne otočila, čo zvyčajne nerobí.

„Niallovi sa niečo stalo?“ spýtala sa ma prekvapene, znela ako zapierajúci kriminálnik. Keby nebola môj pacient dostala by facku. 

„Leslie, ty dobre vieš, o čom hovorím.“

„Niallovi sa niečo stalo?“ spýtala sa opäť prekvapene, „Niallovi sa nič nemalo stať. Iba Leslie musí zomrieť.“

„Chceš tým povedať, že to bolo mierené na teba?“ spýtala som sa, tentokrát aj ja prekvapene, „tí ľudia, čo zabili Nialla, oni chceli zabiť teba?“

„Leslie nechce nikto zabiť,“ zasmiala sa a pohľadom mi dala najavo, aké to bolo absurdné, „Leslie musí zomrieť.“

Toto bolo absurdné.

„Leslie, počúvaj ma. Čo sa stalo Niallovi? Kto mu ublížil?“

„Leslie to nevie,“ zasmiala sa.

„Ako to môžeš nevedieť? Veď si tam bola!“

„Ja to viem,“ zasmiala sa, „ale Leslie to nevie.“

„Musíš mi to povedať!“

„Lebo čo?“ zasmiala sa znova. Takúto som ju ešte nezažila.

„Nič mi nemôžte urobiť. Môžte ublížiť Leslie, ale mne nie.“

„A na Leslie ti nezáleží? Nezáleží ti na tom, keby sme jej ublížili?“

„Prečo by ste to robili? Leslie nič nevie, nič neurobila, prečo by ste jej ubližovali?“

„Možno aby sme ťa donútili rozprávať.“

„Neurobíte to,“ povedala chladne.

„Leslie, počúv...“

No ona ma ignorovala, sama od seba začala rozprávať ďalší príbeh. Nenechala sa prerušiť, ignorovala všetko, čo som povedala. A tak som nemala na výber, len počúvať.

Leslie šla na nákupy. Asi pred rokom. Mohlo to byť pred rokom. Na pár dňoch nezáleží. Kráčala po meste s úsmevom na perách a prechádzala popri výkladoch mnohých obchodov, z ktorých väčšinu obišla. Zastavila sa však pred jedným a so záujmom si zložila z očí slnečné okuliare, aby sa pozrela bližšie. Perfektná kabelka. Okuliare si založila do vlasov a sprevádzaná klopkaním opätkov vošla dnu. Spokojne sa nechala obskakovať predavačkami, prezrela si ešte niekoľko vecí, no napokon sa vrátila ku kabelke vo výklade. Keď ju od nej nedelilo sklo vyzerala ešte lepšie. Okom odborníčky si ju prezrela a nechala zabaliť do voňavého luxusného papiera a vložiť do tašky. Predavačka jej ponúkla, že jej tašku doručia domov, no Leslie bola v tomto staromódna, milovala ten pocit prechádzania sa po obchodoch obvešaná taškami. A taktiež si potrebovala nájsť nejaké topánky dokonalo ladiace k tej taške. Predavačka jej podala lístok, ktorý Leslie pokrčila a kráčala preč. Lístok vhodila tašky ku kabelke otvorila dvere na obchode, keď si všimla, že má čosi špinavé na prstoch. Ten lístok! To snáď nie, ak jej to zašpinilo kabelku...!

Siahla rýchlo do tašky a lístok vytiahla, kabelka bola našťastie zabalená v papieri a nezašpinila sa. Leslie zo zvedavosti lístok rozložila a hoci bol dokrčený a čísla poodtáčané, stále dokázala tie roztečené napísané navrch prečítať. 25. Naozaj jej to bolo treba pripomínať? Myslia si, že to nevie? Že netuší, aký je dnes deň a aký deň sa blíži? Okamžite lístok vhodila do odpadkového koša a kráčala rýchlym naštvaným tempom po ulici. Ako prechádzala okolo novinového stánku, zachytila titulok na jedných novinách.

Tragická nehoda. Sedemnásť ročné dievča mŕtve.

Leslie sa strhla a otočila na mieste, no keď pozrela na noviny, videla tam len tvár známeho politika a čosi o najnovšom zákone. Čo najrýchlejšie odtiaľ kráčala preč, no ten obraz, čo zbadala, ten titulok a svoju fotku pri ňom nemohla dostať z hlavy. Ako ho tam mohla vidieť? Veď to nie je možné.

Nič sa nestalo. Len sa jej to zdalo. Ešte niekoľkokrát si to zopakovala v hlave, kým prešla na druhú stranu cesty. Zamávala na prechádzajúci taxík a vodič jej zastavil.

„Posledné nákupy pred pohrebom?“ spýtal sa so širokým úsmevom a Leslie na neho nechápavo pozrela, „šaty, v ktorých ťa pochovajú už máš?“

Leslie vykríkla a čo najsilnejšie zabuchla dvere, kým bežala preč.

„Môžem vám ukázať naše nové vence?“ zastavila ju žena pred akýmsi obchodom a hoci Leslie chcela bežať ďalej, jej silný stisk na predlaktí ju nepustil.

„Máme prekrásne kusy, rozhodne by ste na svojom hrobe jeden...“

Leslie ju nepočula ďalej, len vykríkla.

„Ja sa nechystám umrieť! Ja žijem! Žiaden pohreb, žiadne vence...!“

Žena na ňu ľútostivo pozrela, akoby Leslie nič nevedela a ona ju ľutovala.

„Zajtra budete mať na hrobe jeden,“ zakričala za ňou, hoci Leslie už bežala čo najrýchlejšie preč. Tí ľudia sa zbláznili, musí sa odtiaľ čím najskôr dostať. Pretlačila sa pomedzi ľudí, ktorí sa začali na uliciach hromadiť a stratila sa v skupinke čakajúcej na autobusovej zastávke. Neustále sa triasla a občas mala pocit, že jej ktosi venoval ľútostivý pohľad, no to si určite len namýšľala.

O chvíľu už stála v autobuse, čo bolo pre ňu nanajvýš nezvyčajné, vždy sa nechala všade voziť, no vtedy sa asi po prvýkrát vo svojom živote chcela stratiť v dave. Posadila sa vedľa staršej panej, nad ktorou len vraštila nos, keď ju nemohla vidieť. To oblečenie, ten účes, ten parfém...

Všimla si, ako sa stredom uličkou presúva akýsi chalan. Nevyzeral na viac ako sedemnásť, oblečený bol lacne a naozaj hrozne, Leslie nechápala, prečo ho sledovala, no akosi nemohla prestať. Spredu sa neustále posúval, pričom ľuďom naokolo podával akési letáčiky a aj niečo k tomu povedal. Viacerí mu povedali čosi späť, no každý si letáčik vzal. Leslie bola veľmi zvedavá, čo to nesie, čo tam na tých letákoch je. Nechápala, čo tam také zaujímavé môže mať, že to nikto neodmietol, nikto nevrátil späť.

„Nech sa páči,“ usmial sa na ňu krivými zubami a podal jej jeden leták, ktorý mu vychmatla, „rozhodne tam musíte prísť, najväčšia udalosť, každý môže prísť. Bude to obrovská udalosť, každý tam musí byť,“ povedal jej a posunul sa ďalej. Leslie nedočkavo sklopila pohľad k letáku a čo najrýchlejšie čítala. Každým slovom sa viac triasla, a keď dočítala posledné slovo, autobusom sa ozval zúfalý vydesený výkrik, ktorý ľuďom spôsoboval zimomriavky. Kto bol ten chalan? A prečo jej dal pozvánku na jej vlastný pohreb?

„Leslie, vieš, že je to výmysel, však?“ spýtala som sa jej netrpezlivo. Jej pohľad však bol prázdny a ja som mohla pokojne hádať, čo povie.

„Dvadsaťšesť,“ zašepkala a mňa to vôbec neprekvapilo.