Bola som donútená napísať vám článok...

Pfú, čo Vám poviem. Nechce sa mi.

Nadpis by mal znieť:

Klaudia, najúžasnejší človek, akého som kedy stretla.

Chápete, k čomu ma donútili? Nie len písať článok, ale celkovo takéto niečo. Ako ste si iste všimli, na články tu je Maruš. Jej články sú vždy zaujímavé, úprimné a donútili človeka zamyslieť sa. Tiež som sa zamyslela. Nad kamarátmi a tými vecami, čo spomínala. Ľúbim svojich kamarátov. To je isté. Idiotov pod spoločným názovm 1.E, nad ktorých nápadmi sa nestíham čudovať. Dnešna módna prehliadka napríklad. Predstavte si, že idete po chodbe, len tak si kráčate a zrazu okolo vás tridsať ľudí, ktorí vám začnú tlieskať a niekto na vás vykríkne: "Dámy a páni, model číslo päť z našej najnovšej jarnej kolekcie!" Uznávam, ako tlieskajúci divák tejto módnej prehliadky som sa bavila. Čo si o nás mysleli naši "modeli", ťažko povedať.

V každom prípade týchto exotov milujem. (Nejdem to tu kaziť tými pár výnimkami). Úplne najviac zbožňujem, keď ktosi zo zadného radu chýba a ja sa už len s peknými psými očkami otočím tým smerom a najbližšieho človeka sa spýtam, či nechce spolusediacu. Tam sú tí... najzaujímavejší ľudia.

Takisto ľudí mimo školy. Neuveriteľné zokupenie z tanečnej, kde sa nestíham čudovať nad výplodmi niektorých kusov. Hlavne jeden taký, pár sekúnd bez toho, aby niečo drístla neexistuje. A vždy to stojí za to. Alebo istá čupka. Nikdy pri nej nechápem, čo až také vtipné som povedala, no ona sa zvíja na zemi od smiechu.

A mimo toho všetkého, tam kdesi o ulicu ďalej človek, s ktorým sa poznáme od detstva a ktorý nosí tie tri hlúpe písmenká BFF. Poznáme sa odjakživa, no kamarátky sme tak... od siedmej triedy? Asi. Spoznali sme sa už dávno, na magickom mieste, ktoré voláme ulička. Je to len zastrčená slepá ulica, kde nechodia takmer žiadne autá, no odjakživa sme sa tam hrávali. Keď som bola malá, bolo nás tam strašne veľa detí a bolo to svojim spôsobom pre mňa čarovné. Vyšla som tam a vždy sa tam niekto hral, vždy tam boli decká. A ak náhodou nie, stačilo sa prejsť po uličke od jedného konca po druhý, a kým sa človek otočil späť, ulička už bola plná. Tam som stretla aj ju. Vždy sme sa tam hrávali tie detské hry, no nikdy sme neboli s nikým z týchto deciek kamaráti mimo našej uličky. Neskôr každý chodil do školy inam, viacerí sa presťahovali, zmenili partie, začali piť... Každí sme mali kamarátov v škole, ja som tam mala svoju najlepšiu kamarátku. Neviem, ako sme sa dostali späť k sebe, no pamätám si, že keď mi raz moja bývalá najlepšia kamarátka naschvál udrela hlavu o stenu, vtedy som povedala Vierke, že je moja najlepšia kamarátka ona. Neľutujem to, koľko sme si užili zábavy a všetkého... Včerajší deň by som opisovala pol hodinu, stačí vám vedieť, že sme si obe priniesli na kabátoch dnu po pol kile snehu, ona aj pod kabátom.

But... všade je to hlúpe ale, však? Napriek tomu všetkému, vždy som chcela odísť po strednej do Londýna, a to akokoľvek. Nikdy som neuvažovala, že tu zostanem kvôli niekomu, že by mi niekto chýbal tak veľmi, že by som si to rozmyslela. Čo sa zmenilo? Ako je možné, že teraz nad tým uvažujem? Že si nie som istá, či by som tam naozaj išla, ak by to znamenalo byť sama a niektorých ľudí tak dlho nestretnúť? Prečo ten človek, kvôli ktorému som vôbec ochotná takto rozmýšľať nie je moja najlepšia kamarátka? Asi sa konečne dostávam k tomu, o čom má byť tento článok. K človeku, ktorý sa považuje za to najlepšie, čo ma kedy stretlo. Niekomu, kto je stále neobjektívny, ktorý mi stále nadáva (fajn, toto platí vzájomne :D), kto ma sáče pod autá (dobre, aj toto platí vzájomne), koho sme včera skoro rozpučili (nie, neľutujem to :P) a ktorý vidí súvislosti aj tam, kde nie sú. Niekto, kto má so mnou spoločného toho viac, ako všetci ostatní dokopy a koho mi do cesty strčil akýsi osud. Som mu za to neuveriteľne vďačná. Poznáme sa od septembra a už teraz jej môžem povedať všetko. Nie je to zvláštne? Neviem si predstaviť, čo by som bez nej robila. Napriek všetkému to so mnou ešte nevzdala, čomu sa čudujem (aj keď som jej na lavicu napísala obrovským fixou BITCH). Vieš, že ma to veľmi mrzí? Na svoju obranu len toľko, že ona mi popísala celú lavicu. Úplne najlepšia vtedy bola Kika, moja retardovaná spolusediaca.
Klaudia: Zmažeš z tej lavice tú nadávku?
Kika: (dlhý pohľad na lavicu) Ktoré tam je nadávka?
Nuž, angličtina našich spolužiakov je miestami na zaplakanie, no väčšinou na zasmiatie.
Alebo ďalšia osoba, keď sme s Klaudiinej lavice zmazali to veľké bitch, chcela to napísať znova.
B...I... Ako sa to píše? Takéto hlody proste milujem. Povedzme, že my angličtinu vnímame trošku inak ako zvyšok. Lebo raz ideme do Anglicka. To je isté. Viete čo?! Práve ma tak odveci napadlo... mám už zabookovanú letenku do Londýna!! Teším sa :D
Fajn, nič ma už nenapadá, len toľko, že vás strašne ľúbim.
And of course, i ľuf u bitch too :*

Je to stiahnuté kdesi z netu a presne to nesedí... Ale pointa je. Stačí sa niekedy na seba pozrieť a hneď vieme. Hlavne taká angličtina....

Wet... of course I mean weather...

Sure, Miško ;)

We know u a bit better than that