Our last song 7

Prepáčte, že som sa dlho nepozvala, mala som pokazený net. To, že je tu časť neberte tak, že tu budem niečo pridávať. Len tento príbeh je dokončený, tak Vám ho sem aspoň hodím, kecy, čo ďalej, po poslednej časti.

„A celé sa to začalo nečakane komplikovať.“

„Komplikovať? Stalo sa niečo?“ spýtala sa ma Jackie typicky novinársky. No napriek tomu milo.

„Vlastne to prišlo samo od seba. Nikdy sme si to predtým neuvedomovali, aspoň ja nie. Ak si to aj Harry uvedomil, nič mi nepovedal. No prišla práca. Ja som letela na mesiac do Ameriky, on mal turné po Európe. Keď som sa vrátila, boli sme dva dni spolu, potom som mala nejaké interview a fotenie na obal nového albumu, on niečo nahrával v štúdiu. Za ten čas, čo trval asi mesiac sme sa možno trikrát stretli, nikdy nie na viac než niekoľko hodín. Keď som ja mala chvíľu voľno, on mal koncert. Keď mal voľno on, ja som nahrávala. Skončili sme pri krátkych sms-kách  a nočných telefonátoch, pri ktorých sme obaja zaspávali od únavy. Raz za nejaké štyri mesiace, keď vyšlo pár dní voľna sme sa stretli a šli na krátku dovolenku, kde sme mali pre seba čas. Keď sme boli spolu, bolo to, akoby sme ani neboli od seba tak dlho. Pokračovali sme tam, kde sme skončili, vždy sa o niečom rozprávali, smiali, chodili po rôznych baroch a party. Každú sekundu nášho času sme si užívali. Vedeli sme, že je ich tak málo, o to viac sme sa snažili prežiť ich čo najlepšie. Až konečne skončili na čas všetky koncerty. Pol roka sme sa poriadne nevideli, kým nam obom vyšlo konečne voľno a čakali nás asi dva mesiace spolu. Odrátavala som dovtedy dni. Pozerala som na kalendár s neprítomným úsmevom a deň, v ktorým mal prísť bol celý pokreslený drobnými srdiečkami. Keď mal prísť, čakala som na letisku. Prišla som asi o dve hodiny skôr, tak som sa bála, aby som jeho príchod nezmeškala. Lietadlo, samozrejme, meškalo, no netrápilo ma to. Keď konečne pristálo, čakala som prvá pred bránou a len čo Harry vyšiel, hodila som sa naňho. Bol poriadne prekvapený, no tváril sa nadšene.“

„Aj ste nejak špeciálne oslávili, že ste zasa spolu?“ spýtala sa zas s priateľským úsmevom.

„To rozhodne. Neboli sme celý deň spolu, Harry si chcel zaniesť domov veci a na chvíľu si oddýchnuť po ceste. No večer sa u mňa zrazu objavil s kytičkou tulipánov. Myslím, že ma nič nepotešilo viac, ako to, že si spomenul a namiesto ruží priniesol tulipány. Obaja sme sa tak tešili, že máme konečne na seba čas a sme spolu, že sme sa od seba nepohli ani na krok. Nepohol sa odo mňa, ani keď som sa šla prezliecť a šli sme na večeru.“

flashback

„Na to, že sme konečne spolu. Na nás!“ s úsmevom zdvihol pohár šampanského a ja som ho nasledovala. „Na nás,“ zopakovala som po ňom trošku tichšie a naše poháriky sa s jemným cinknutím stretli. Odpili sme si naraz a pozerali si bez prerušenia do očí. Ani som si neuvedomila, že mám ruku voľne položenú na stole, kým ju jeho veľká teplá dlaň neprikryla a naše prsty sa preplietli. Pousmiala som sa a radšej pohárik položila bezpečne na stôl, kým sa pri prihlúplom usmievaní neoblejem. Harry sa ku mne opatrne naklonil ponad stôl, no práve vtedy nás vyrušili čašníci a on si naspäť sadol. Zahryzla som si do pery, aby som sa nezasmiala a pozerala radšej dolu, pretože keby sa môj pohľad stretol s Harrym, nevydržala by som to. V tichosti som poďakovala za tanier, ktorý predo mňa postavili a až keď odišli som sa odvážila zdvihnúť pohľad. On sa na mňa už vtedy pozeral a na perách mal hravý úsmev. Musela som sa uškrnúť.

Obzrel sa, akoby sa chcel uistiť, že nás teraz už nikto nevyruší a znova sa ponad stôl naklonil až ku mne. Dlaň som mu položila na ľavé líce a pritiahla sa k nemu, aby ma dočiahol pobozkať. Pod prstami som cítila, ako mu na tvári začína vyrastať krátke strnisko, ktoré v slebom svetle dodávajúcej reštaurácií pocit súkromia nezbadala. Po kratučkom okamihu sa odo mňa odtiahol, akoby robil čosi zakázané a nechcel, aby nás nikto videl. Kým sa vracal na svoje miesto, nenápadne sa mi snažil vidličkou ukradnúť čosi z taniera. Pochybujem, že si všímal, čo berie. Išlo mu len o krátku provokáciu. Bez slova som ho sledovala, ako si vidličku vložil do úst. Celý čas zo mňa nespúšťal oči a na vidličku ani nepozrel, musela som si hrýzť peru, aby som sa nerozosmiala. Až keď Harry skrivil ústa, keď ochutnal mrkvu, už som sa neudržala a rozosmiala, na čo mi venoval naoko zúrivý pohľad, no mrkvu statočne zjedol.

End of flashback

„Aby ste ma pochopili, Harry mal mrkvu rád, no od určitého času ju nemohol zniesť. Keď sa začalo to šialenstvo okolo mrkvy a z Louisovho hlúpeho výroku vznikla akási celosvetová posadnutosť touto zeleninou, začala mu liezť na nervy, stále ju mali, fanúšikovia ju stále posielali, všade samá mrkva, mrkva, mrkva. A odvtedy Harry zo zásady mrkvu nejedol. Sčasti mu už naozaj nechutila, no som si istá, že to bolo hlavne z trucu. Niekedy bol naozaj ako malé dieťa...“

flashback

Po príjemnej večeri sme s Harrym nastúpili do auta a on mi nechcel preradiť, kam ideme. No po pár uliciach som to aj tak sama spoznala, a keď som sa začala pribrzdene usmievať, bolo mu jasné, že som ho odhalila. No ani to mi nepokazilo radosť a s nadšením malého dieťaťa pred Vianocami som kráčala s Harrym po chodníku, keď sme zastali a pevne držala jeho ruku. Neprezradil mi, na aký film ideme, keď sme vošli do kina a on z vrecka vytiahol už vopred kúpené lístky. Rozhliadala som sa naokolo, akoby som tu bola prvýkrát. Stále som mala pocit, že na tomto mieste sa čas zastavil a nemôže byť skutočné. Bez toho, aby sme sa pustili sme prešli do kinosály a sadli si do úplne prvého radu. Prišlo mi to trochu zvláštne. Prvý rad? Kto nad desať rokov si dobrovolne sadá hneď dopredu? Spokojný výraz Harryho tváre akoby hovoril, že neprijíma žiadne pripomienky a nespokojnosti, tak som si s ním ticho sadla. Celkom ma prekvapovalo, že tu nikto nebol, no skôr, než som sa nad tým stihla trochu viac zamyslieť, svetlá sa stlmili, až postupne zhasli a plátno pred nami sa zmenilo na obraz parku. Miestnosť naplnila pomalá hudba a ja som hneď ten film spoznala. To nemohla byť náhoda! Neverím, že tu len tak náhodou dávajú akurát dnes môj obľúbený film! Určite s tým musí mať niečo spoločné Harry. Otočila som sa k nemu, no on už zrejme dlhšie pozeral na mňa. V jednej ruke držal obrovskú kyticu tulipánov, v druhej mal drobnú krabičku. Pozeral mi priamo do očí, v ktorých sa leskli slzy. Pomaly som zdvihla pohľad od krabičky v jeho rukách k jeho tvári. Jeho pery takmer nečujne sformovali krátku vetu. „Will you marry me?“

end of flashback

„A tak sme sas Harrym zasnúbili...“