Escape from the shadows 3

Celý večer som na ňu myslel. Myseľ mi zaplavili spomienky. Ako sme sa stretli, ako som ju toľkokrát ukradomky sledoval v škole. Ako sme sa v ten deň rozprávali. Jeden jedinýkrát. A potom dnes. Stretol som ju znova. Vyzera tak isto, ako kedysi v škole, bola taká istá. Rozprávali sme sa ako starí známi. Ako skvelí kamaráti, ktorí sa chvíľu nevideli. Donútilo ma to rozmýšlať, čo ju vtedy zmenilo, čo ju donútilo ignorovať ma. A čo sa zmenilo teraz, keď sme sa opäť rozprávali. A niečo, čo som tiež nechápal. Zo začiatku som bol príjemne prekvapený, no stále mi to pripadalo absurdnejšie. Pamätala si moje meno. Meno človeka, s ktorým sa rozprávala jedenkrát v živote, roky dozadu.

„Liam, čo to robíš?“ spýtal sa ma pobavene Niall a ja som sa strhol. Odkedy stojí vo dverách? 

„Ja... nič. Vážne.“ Shit! Prečo sa nemôžem tváriť normálne?! Určite to zbadal!

„Liam, ty sa červenáš! Čo sa stalo? Vieš, že mi môžeš povedať všetko, však?“ prisadol si ku mne na posteľ 

a pozeral na mňa tými obrovskými očami.

„Nič,“ pokrútil som hlavou, no vyhýbal sa jeho pohľadu.

„Payne! Už dobrú pol hodinu tu ležíš na posteli, pozeráš do stropu a usmievaš sa! Každý vidí, že sa niečo deje. A ty chceš človeku, ktorý ťa pozná asi najlepšie zo všetkých povedať, že nič?“

„Niall, vážne...“

„Sklapni Payne. Kým nedostaneš rozum a nepovieš pravdu buď radšej ticho.“

„Ale Nia...“

„Sklapni, dobre?“

 Povzdychol som si. „Stretol som dnes Ruth.“

„Vidíš, že to ide. Ešte keby si bol taký láskavý a povedal mi, kto je Ruth.“

„Alison Ruth. Chodili sme spolu do školy a...“

„A tebe sa páčila, lenže ťa stále ignorovala. Už si spomínam. A podľa farby tvojej tváre usudzujem, že sa ti páči stále.“

„Niall...“

„Ak chceš zasa klamať, tak sklapni. Stretli ste sa. A čo? Čo sa stalo?“

„Rozprávali sme sa...“

„A?“

„A... nič. Ponáhľala sa preč. Ale, mám jej číslo!“ ku koncu vety som sa škeril ako blázon.

„Good job, bro,“ pobúchal ma Niall so smiechom po pleci, „dúfam, že ju teraz pekne niekam zavoláš. A konečne niečo bude.“

Prevrátil som oči, no to už on držal môj mobil a hrabal sa v telefónnom zozname.

„Over here,“ zo smiechom som vytiahol kúsok papierika z vrecka. Natiahol sa po ňom, no ja som ho zdvihol vyššie a držal ho ďalej od neho.

„C'mon! Zavolaj jej!“ nabádal ma a naťahoval sa po papieriku.

„Prestaň!“ okríkol som ho a on sa s úškrnom posadil pokojne na postel a sledoval ma. Vedel, čo poviem.

„Fajn, zavolám jej. Ale prestaň. A vypadni.“ Urazene na mňa pozrel, no zodvihol svoj zadok z postele, vyšiel z izby a zavrel za sebou dvere. Počkal som asi minútu, potom som prešiel k dverám, rýchlo ich otvoril a Niallovi stojacemu za nimi rovno povedal, že nezdvíha. Keď konečne prestal počúvať, zvalil som sa na posteľ a vzal do ruky mobil. Mám jej zavolať?

It was great to c u again. Reminds me of school times. Fancy goin' out?

Xxx Liam

Naťukal som nakoniec sms-ku a skôr, než som si to rozmyslel som ju poslal. Odpoveď prišla oveľa skôr, než som čakal.

I'd love to. Miss that old times. U too?

Love, Ruth

Can't believe I met u again actually. Miss 'em too. How y'doing?

Xxx

Rýchlo som vyťukal odpoveď, aby si náhodou nemyslela, že som zabudol a ona odpisovala rovnako rýchlo. Preesemskovali sme celý večer. Občas sa na mňa prišiel pozrieť Niall a skontrolovať, či žijem, no keď ma videl stále sa škeriť do mobilu, len sa tiež usmial a nechal ma tak. Keď sme sa konečne rozlúčili, bolo už niečo po polnoci a na večer sme mali dohodnuté stretnutie v kaviarni, kde sme sa stretli. Nebol som si istý, či to môžem nazvať rande. Pri každom inom dievčati áno, ale pri Ruth som si nikdy nemohol byť ničím istý. To dievča akoby fungovalo na pravidlách iného, parelerného vesmíru a tie používané na Zemi nepoznalo.

*****

Do kaviarne som prišiel presne na čas, a hoci som to ani veľmi nečakal, dúfal som, že Ruth tu už bude. Dvere sa s cinktnutím zvončeka otvorili  ja som vošiel do príjemne teplej kaviarne. Pozrel som po niekoľkých drevených stolíkoch, no ani pri jednom Ruth nesedela. Veď aj tak som čakal, že bude meškať, upokojoval som sa, keď sa ma začal zmocňovať čudný pocit, že sa tu neukáže. Posadil som sa k stolíku trochu bokom, no s výhľadom na dvere a bez toho, aby som si objednal som čakal. Meškala päť minút, keď sa konečne objavila vo dverách. Pôsobila trochu udychčane, líca mala od vetra červené, vlasy strapaté. Neisto sa rozhliadla po kaviarni, kým jej pohľad nepadol na mňa a s úsmevom prešla k stolíku, kde som sedel. Pozdravili sme sa, a keď nevedela, čo povedať, skryla sa za nápojový lístok a čítala ho. S úsmevom som sledoval, ako sa zaň celá schovala a vidieť jej bolo len vrch hlavy. Po chvíľke ho predsa len zložila a ja som nám šiel obom objednať nápoje. Keď som  pozrel späť smerom k stolíku, kde sme sedeli, zachytil som jej pohľad, no hneď ho sklopila a jej líčka nabrali ružovšiu farbu. Pery sa jej zvlnili do jemného úsmevu. Vrátil som sa k nej a hneď po mne prišla aj čašníčka a položila pred nás horúce šálky. Obaja sme si odpili, aby sme nemuseli nič hovoriť, ani jeden z nás nevedel, čo. Nakoniec však prerušila ticho.

„Baví ťa byť spevákom, Liam? Aké to je?“ spýtala sa veselo a zdvihla pohľad od šálky, ktorú držala v dlaniach.

„Mala by si prísť niekedy na koncert. Keď budeme najbližšie niečo mať, zoženiem ti lístky. Je to neuveriteľné. Toľko ľudí! Ale je to hlavne zábava. Niekedy je toho veľa, ale nie je nič, čo by som robil radšej. Čo ty? Baví ťa stále chodiť do školy? Ja by som sa tam už vracať nechcel.“

„Ani sa nepýtaj! Vieš, keby som mohla aj ja len tak behať s kamarátmi po koncertoch namiesto školy, určite by som šla. Namiesto toho musím sedieť nad poznámkami a vedieť veci, ktoré mi nedávajú zmysel. Trochu ti závidím, že ty do tej školy chodiť nemusíš,“ usmiala sa a odpila si z horúcej kávy.

„A čo vlastne študuješ?“ nemohol som odolať zvedavej otázke, pri ktorej sa usmiala ešte viac.

„Keď niekedy pozerám do poznámok, mám pocit, že úplne všetko. Ale keď skončím, mala by byť zo mňa doktorka. Detská doktorka.“

Vedel som si ju úplne predstaviť, v dlhom bielom plášti a so širokým úsmevom na perách. V ordinácií plnej farebných obrázkov a hračiek, ako vysvetľuje nejakému malému dieťatku, že injekcia nebolí, že je to len taká včelička, čo ho trošičku pichne a ak to vydrží, dostane krásnu omalovánku. Ruth do toho dokonalo zapadala.

*****

Podal som jej kabát a ona si doňho šikovne strčila ruky, zapla gombičky, kým som si obliekal svoj. Vyšli sme do studeného počasia a ulice už pomaly zapĺňala tma. Pouličné lampy žiarili z výšky a ukazovali cestu. Náš tichý rozhovor sa niesol prázdnymi ulicami, ktorými sme kráčali. So smiechom ma ťahala, keď som zas zabočil do nesprávnej uličky, no nakoniec sme sa predsa dostali k domu, kde býva. Aj v tme vyzeral byť príjemný a útulný, niekoľko svetiel z vnútra mu dodávalo priateľský vzhľad. Zastali sme priamo pod jednou z lámp, kúsok od bráničky, aby sme sa rozlúčili. Usmiala sa na mňa a ja som nemohol dlhšie čakať, naklonil som sa k nej blízko, pery som pomaly približoval k jej a ona na mne omámene pozerala. Takmer som sa ich dotkol, keď ustúpila niekoľko krokov dozadu.

„Ja...prepáč,“ zamrmlala a utiekla do domu.