Not in time 5

Mrzí ma to čakanie, keď sa raz všetko dojebe, človek nemá chuť písať. Ale sme sa preniesli, život ide ďalej. A tak ide aj ten Zoein.

Prešla som do malej hotelovej kaviarne a rozhliadla sa, pátrajúc po známych tvárach. Keby bola kaviareň len o trochu väčšia, nemyslím, že by som Liama za stolom úplne v rohu zbadala.

„Čo tak sám? Kde skrývaš Sophiu?“ spýtala som sa veselo ako som si k nemu prisadla, nesúc si v ruke pohár koly.

„Oddychuje,“ povzdychol si, „necíti sa vôbec dobre.“

„Povedz jej, nech nie je nervózna, že to dopadne fajn a nech sa ide s nami zabaviť,“ povedala som mu s úsmevom a odpila si. Liamovi sa na čele prehĺbila nenápadná vráska. Problém.

„To nie je tým,“ jeho hlas znel umučene, „je chorá. Máme šťastie, že ju sem vôbec lekári pustili, že nechceli, aby zostala v nemocnici. Celý deň len leží v posteli, doktor je neustále pri nej. Nechcela však svadbu presúvať, ani počuť o tom nechcela,“ uškrnul sa, hoci nie veľmi veselo, „stále je tak strašne tvrdohlavá.“

„Veľmi ma to mrzí,“ zašepkala som, úsmev mi dávno zmizol z tváre, „mali ste si to tu užívať, nie sa takto trápiť.“

„Niečo sa pokaziť muselo,“ pokrčil Liam plecami.

„Ale bude v poriadku, však?“

„Samozrejme,“ ubezpečil ma, hoci vôbec neznel presvedčene.

„Mohla by som za ňou ísť? Môže mať návštevy?“

„Myslím, že keď ju prejde počiatočný hnev, že ju vidíš v takom stave bude rada, že sa bude mať s kým rozprávať,“ zasmial sa, hoci jeho oči zostali vážne.

„Výborne. Ja teda skočím na kus reči s tvojou krásavicou, ty zatiaľ pekne vytiahneš Zayna z baru, kde je určite zašitý a donútiš ho rozveseliť a zabaviť ťa, je to jasné?“ povedala som prísne, na čo prevrátil oči, no vstal a namieril si to do baru.

„Liam?“ zakričala som za ním a on sa prekvapene otočil.

„Číslo vašej izby?“

„133,“ odpovedal automaticky a zvrtol sa na päte.

A mám po dni na pláži, pomyslela som si a zaklopala Sophii na dvere. Dvere mi otvoril muž po štyridsiatke, pravdepodobne jej lekár. Bez slova som popri ňom prešla dnu a on vyzeral, akoby mi čosi nie pekné chcel povedať, no nenašiel slov.

„Dva dni pred svadbou a ja som ti ešte osobne nezagratulovala ani k zásnubám,“ pokrútila som hlavou a posadila sa na kraj postele prekvapenej Sophie.

„Čo... čo ty tu robíš?“ vyvalila oči.

„V prvom rade, gratulujem,“ zasmiala som sa, „no hlavne som ti prišla ponúknuť svoju spoločnosť. Aj napriek tomu, že verím, že tuto pán doktor je ukážkový spoločník, napadlo mi, že by si ocenila zmenu,“ žmurkla som na ňu.

„Musím povedať, že si mi chýbala, Zoe,“ rozosmiala sa načiahla sa, aby ma mohla objať, jej ruky slabšie ako zvyčajne.

„Môžte nás nechať o samote?“ otočila som sa na jej doktora, „máme v pláne rozoberať prísne tajné, čisto ženské veci, ak dovolíte.“ Doktor si zafrflal čosi, čo som asi nechcela počuť popod nos, no odišiel, zrejme aj on vďačný za túto prestávku, hoci by to určite nepriznal.

„Ako sa cítiš?“ spýtala som sa jej a ona prevrátila oči.

„Naozaj? Od teba som čakala niečo originálnejšie,“ takmer sa zasmiala.

„Stačí povedať, že dobre,“ uškrnula som sa a aj ona zdvihla kútik úst.

„Nejaké pikošky máš pre mňa, však?“ nadvihla som na ňu obočie a ona s nevinným výrazom pokrčila plecami.

„Musím ťa sklamať, v tejto posteli sa veľa zaujímavých vecí nedeje a ja sa mimo nej ďaleko nepohnem,“ zatvárila sa nešťastne, „no na druhej strane, z okna mám výhľad, ktoré by mi všetky sedemdesiatročné zvedavé susedky závideli,“ zasmiala sa a ja som vstala a odhrnula záclony. Pod oknom bolo pár stolov patricich k baru a pláž.

„Ver mi, všetky zaujímavé rozhovory sa odohrávajú pod mojim oknom,“ zasmiala sa.

„Tak mi niečo prezraď,“ povedala som, vedomá si toho, že ju netreba veľmi prehovárať.

„Vieš, že ja tajomstvá vymieňam za tajomstvá,“ žmurkla na mňa, „takže ak ti to poviem, budem sa veľa pýtať.“

„Vzhľadom na to, ako dlho sme sa nevideli, budeš mať na čo.“

„Čo vieš o Harryho vzťahoch v poslednej dobe?“ spýtala sa, jej oči priam iskrili a ja som si k nej s rovnakým nadšením opäť prisadla.

„Nič,“ zasmiala som sa, na čo spokojne prikývla.

„Myslím, že nikto nevie,“ uškrnula sa, „okrem možno niekoho s dobrými ušami. Mala by si vidieť, ako doktor prevracia oči vždy, keď z otvoreného okna priletí nejaká nová klebeta a ja som nadšením bez seba. No ver mi, ja nemám čo iné robiť. V poslednej dobe som preležala toľko času, že mám pokrk telky, všetkych časopisov či kníh. Tieto klebety ma doslova držia pri živote. Asi by som sa bez nich zbláznila. V každom prípade,včera si Harry vyšiel von zatelefonovať. Akási Chloe, ktorú strašne podľa jeho slov miluje, a ktorá mu strašne chýba.“

„Začína to dobre,“ uznala som a ona sa uškrnula.

„Tým to ale bohužiaľ končí. Pokiaľ teda nechceš počúvať o mačkách tety Rachel, zdravotných problémoch môjho dedka...“

„Myslím, že sa bez toho zaobídem.“

„Aj ja si myslím. Takže, čo mi teraz prezradíš na rozveselenie?“

„Fú,“ povzdychla som si, „neviem, čo by ťa zaujímalo.“

„Ty. Zayn. Všetko!“

„Nemyslím, že je čo hovoriť,“ pokrčila som plecom.

„Tak prečo Zayn sedí už pol hodinu v bare a dáva si do seba piaty pohárik?“ spýtala sa s nadvihnutým obočím. Keď som na ňu nechápavo pozrela, usmiala sa, aj keď nie veselo.

„Nezabúdaj na moje okno,“ pripomenula mi.

„Rozišli sme sa. A ja som jediná, ktorej to prekáža.“

„To ma mrzí,“ uhryzla si do pery, „no kým sa mi tu zložíš s tým, že jemu to nie je ľúto, mysli na tých päť pohárikov. Tie nie sú len tak.“

„Možno máš pravdu,“ mykla som plecami.

„Samozrejme, že mám. A teraz počúvam celý príbeh.“

*****

Keď som odišla zo Sophiinej izby, s bruchom boľavým od smiechu a o čosi ľahšou hlavou, zamierila som do baru a do zadného priestoru. Presne ako Sophia povedala, sedeli tam.

„Prepáčte, vy máte zajtra organizovať rozlúčku so slobodou pre Liama?“ spýtala som sa skupiny ľudí sediacich vovnútri nad akýmisi papiermi.

„Samozrejme, sú ešte nejaké požiadavky?“

„Vlastne, bola by jedna...“