The Huntresses 18

Ahojté. Troška skoro, ale tak čaká ma dve a pol hodinový tréning, po ktorom nebudem vedieť ani ako sa volám, nie že ešte sem mám niečo dať. Tak nech sa páči. Enjoy. Och, a ešte ďakujem Maruš za ten koniec.

:*

Sierra

„Musíme sa vážne porozprávať,“ zastavila som Louisa na jeho ceste k chladničke, a kedže ma ignoroval, musela som sa mu postaviť do cesty.

„Hneď,“ zdôraznila som mu a on sa nezatváril práve nadšene. Takže som ho za rukáv mikiny ťahala hore schodmi až do jeho izby.

„Končím.“

„Och, naozaj? A ako si na to prišla?“

„Už to viac nevydržím! Už viac nemôžem!“

„Sierra! Nikam nejdeš! Nič si ešte poriadne neurobila! Vôbec nič!“

„A čo mám robiť? Nevidíš, že s nimi nič nespravím?! Harrymu je to tak jedno! Vieš, čo si myslím? Že je to obyčajný idiot! A pekne si užíva, že kým má Ariu, môže spávať aj so mnou! A je mi jedno, že je to tvoj najlepší kamoš! Je mi to úplne jedno! Je to chudák! Ľutujem Ariu!“

„To odvoláš! Je mi jedno, čo si o sebe myslíš, ale takto o ňom hovoriť nebudeš!“

„Och a ty ma k tomu donútiš? Tak veľa šťastia! Je idiot! Chudák!“

„Sklapni!“ zavrčal na mňa teraz už naštvane a pritlačil ma k stene.

„Je to úbožiak! Nenávidím ho! Pokojne mu povedz, čo som mu urobila! Mne je to jedno! Prezraď mu to strašné tajomstvo! A odkáž mu, že jediné, čo ľutujem je, že ste ma vtedy zastavili skôr, než som niečo naozaj spravila! Odkáž mu, že by som to urobila znova, ale tentokrát sa nenechala zastaviť! Odkáž mu, že tú chuderu, s ktorou chodí si zaslúži! Že si zaslúži, ako z neho ťahá peniaze, kým pokojne spáva s iným! A hlavne mu odkáž, že ho nenávidím a nikdy mu neodpustím ten rok života, čo som s ním stratila!“ vrieskala som po ňom, k čomu nedokázal zareágovať inak, len nech vyvalenými očami, no stále sa ma snažil držať pri stene, aj keď už zrejme zabudol, prečo to robil.

„A teba nenávidím tiež! Neskutočne ťa nenávidím!“

„Och, naozaj? Naposledy si ma ešte chcela dostať do postele,“ vysmial ma a pritlačil silnejšie k stene.

„Kto povedal, že tie dve veci sa vylučujú?“ spýtala som sa ho s prižmúrenými očami a rukou mu pomaly prešla na zadok, na čo ma hneď pustil a cúvol odo mňa.

„Niekedy zabúdam, ako ľahko ťa donútim robiť, čo chcem,“ zasmiala som sa na ňom, neodpustila som si facku a prešla okolo neho k dverám. Snažil sa ma zastaviť, no vždy som sa mu vytrhla, až som vyšla von a on ma hneď na ulici chytil.

****z pohľadu tretej osoby, za ktorú sa veľmi ospravedlňujem, no zo Sierrinho pohľadu sa Louisove pocity opísať nedajú a písať z jeho pohľadu je... just awkward (slovenčina na takéto niečo nemá vystihujúci výraz) ****

„Sierra? Čo sa ti stalo?“ spýtal sa a pozrel jej hlboko do očí, akoby sa pokúšal o nejakú čudesnú hypnózu.

„Daj mi pokoj!“ odbila ho a snažila sa mu znova vytrhnúť, no tentokrát ju nepustil.

„Sierra, čo ti je?“ spýtal sa znova, naliehavejšie.

„Nič!“ zavrčala naňho, no on ju stále nechcel pustiť. Namiesto toho si ju pritiahol k sebe a hoci protestovala, objal ju v najsilnejšom možnom objatí, z ktorého sa ani ona nedokázala vytrhnúť.

„Vieš, že mi môžeš povedať čokoľvek, však?“ spýtal sa jej citlivo, sám nechápal, kde sa to v ňom bralo, no musel jej pomôcť. Poznal ju dobre a vedel, že niečo nie je v poriadku. Pozrela sa naňho, konečne prestala bojovať a videl, ako sa jej v očiach leskli slzy. Na chvíľku na ňu nechápavo pozeral. Odkedy Sierru poznal, nikdy ju nevidel plakať. Ani jednu slzu za celé tie roky. Vedel, ako veľa pre ňu znamenalo byť vždy silná a aby ju všetci za takú považovali. Keby plakala, bola by schopná vyskočiť z okna, len aby nikto nevidel jej slzy.

Silnejšie si ju k sebe privinul a viedol ju dnu, na čo už neprotestovala. Možno už nevládala, pomyslel si, no neriešil to, namiesto toho ju odviedol dnu a donútil posadiť sa na gauč.

„Sierra, čo sa deje?“ spýtal sa jej láskavo a donútil ju pozrieť mu do očí.

„Nevládzem už,“ priznala po chvíli premáhania sa. Nič nepovedal, len ju upokojujúco pohladil. Pohľadom sa jej pýtal viac, no nenútil ju.

„Nevládzem už tváriť sa, ako ma to tu strašne baví, ako mi vyhovuje byť nejakou hlúpou hračkou pre Harryho. Myslíš, že som slepá? Že nemám hrdosť? Robím preňho, čo len chce, ako nejaká chudera. A on sa stále motá okolo svojej Arie. Ja už nechcem byť nejaká jeho bokovka, s ktorou si užije, keď chce a inak preňho neexistuje,“ dostala zo seba a on ju len držal a snažil sa zachytiť všetko.

„L-louis, ja už vážne viac nemôžem. Aj tak to nemá zmysel...“ zafňukala, čo u nej nikdy nevidel a hoci zostal na okamih v šoku, utrel jej pomaly slzy a pobozkal ju na čelo.

„Vieš, čo teraz potrebuješ?“ spýtal sa jej a jednym prstom jej nadvihol bradu, na čo pokrútila hlavou.

„Sme tu pekne sami doma, čiže si pekne môžeš vybrať najhlúpejšiu romantickú komédiu, najväčšiu krabicu zmrzliny a zakrútiť sa do deky pred telkou,“ navrhol jej, čo už zo skúsenosti vedel, že u nešťastných dievčat zaberá, no ani nebol prekvapený, keď Sierra pokrútila hlavou. Mohol čakať, že to, čo platí na všetky normálne dievčatá na ňu platiť nebude.

„Ak budem chcieť premrhať celý večer, ľahnem si spať,“ prevrátila očami a pozrela naňho ako na hlupáka.

„Tak čo chceš?“ spýtal sa jej, kedže si sám netrúfal hádať. Nepotrebovala sa ani na chvíľu zamyslieť.

„Sú dve možnosti, čo pomáha v takejto situácií. Prvá je ísť do klubu, opiť sa a vyspať s druhým chalanom, ktorý ma chytí za zadok,“ povedala mu úplne vážne, no zastavila sa, keď videla, ako nadvihol obočie pri slove druhom.

„Vyhadzovač bohužiaľ nemôže odísť, preto až druhý,“ vysvetlila a on na ňu nechápavo pozrel.

„Druhá možnosť je nejaké fitko, posilňovňa, hlavne, nech tam majú poriadne boxovacie vrece, ktoré si to rado odskáče namiesto toho idiota, ktorý má to šťastie, že za vraždu dávajú naozaj vysoké tresty. Alebo dávno zabudnuté ulice v opustenej časti mesta, kde si nikto nevšimne, keď vystrieľam okná na niekoľkých rozpadnutých budovách.“

Louis na ňu chvíľu nechápavo hľadel. Doteraz vo chvíľach ako táto nevedel naisto povedať, či to, čo vraví myslí vážne alebo si len za každú cenu potrebuje udržať vzhľad silného drsného dievčaťa. Akoby mu čítala myšlienky alebo možno len už dobre poznala ten pohľad, s úškrnom vytiahla zo zadného vrecka kovový predmet, ktorý bol nepochybne náboj.

„Je toto nejaká zaľudnená štvrť? Mohol by tu niekto počuť výstrely?“ spýtala sa ho nezaujatým tónom, ktorým by sa ho spýtala možno, koľko stál stolík pred gaučom, na ktorom mala vyložené nohy.

„Sierra,“ varoval ju okamžite a ona sa len zasmiala, ešte chvíľku sa hrala s nábojom, kým ho vložila späť do vrecka.

„Vieš, že niekedy si dokonca milý?“ spýtala sa ho a vtisla mu krátky bozk na pery. Nepokúšala sa o nič, bol to presne taký bozk ako na privítanie na líce, len ho pobozkala priamo na pery.

„Fajn, pozrime si teda film. Ale minimálne nejaký thriller. A namiesto zmrzliny možno gumných medvedíkov?“ usmiala sa naňho a on len prikývol.

„Máme celý dom len pre seba,“ zakričal jej, keď šiel do kuchyne vziať tie gumené medvedíky, zatiaľ čo ona vyberala film.

„Kde sú všetci?“ spýtala sa ho, no to už bol späť pri nej.

„Chalani sa mali stretnúť s manažérom. Ja som trošku simuloval,“ žmurkol na ňu šibalsky a hodil jej medvedíka, ktorého chytila.

„A kde máte Ariu? Ako, nie, že by mi chýbala, ale rada by som ju dnes nevidela.“

„Myslím, že sa nám ju konečne s chalanmi podarilo dosť vytočiť,“ uškrnul sa od ucha k uchu.

„Čo ste jej spravili?“ spýtala sa zvädavo a nadšene.

„To je vtipné, že ani netuším. Jednoducho sa už štyri dni nikomu, dokonca ani Harrymu neozvala. Perfect...“ spokojne sa usmial, no úsmev mu sklamane povädol, keď na jej tvári namiesto úsmevu videl znepokojený, zamyslený výraz. Hneď sa však naňho uškrnula, akoby nič. No ani ten úsmev nepôsobil úprimne.

„Nepozeraj na mňa toľko, radšej už zapni ten film,“ napomenula ho a drgla lakťom čakajúc, kedy v miestnosti bude tma, jeho pohľad sa upriami na obrazovku a ona bude môcť odložiť ten hlúpy úsmev.

„Štyri dni. Keď som naposledy niekoho po krvi nevidela štyri dni, čerti niesli ju,“ pomyslela si a sama sa zasmiala na znení svojich myšlienok, hoci jej veľmi do smiechu nebolo, uvedomujúc si, že ona už nepríde...