The Huntresses 21

Sierra

„Excuse-moi, je ne vous peux pas comprendre mademoiselle! Est-ce que vous peux attendre un peu?“ chlapík v požičovni do mňa hustil neskutočne rýchlo tým smiešnym jazykom a ja som mu nerozumela ani slovo.

„Chcem. To. Auto,“ zdôraznila som mu každé jedno a ukázovala na nízke čierne športové auto, rozhodne najdrahšiu hračku v celej tejto požičovni. On len stále mlel niečo, čomu som nerozumela, až nakoniec zo seba dostal asi tri anglické slová.

„Call. Friend. Speak,“ povedal mi a rýchlo utekal preč. Netrpezlivo som si klopkala nohou, až kým sa konečne pri mne neobjavil ďalší chlapík. Ako kráčal smerom ku mne, všimla som si, že si ma prezrel, do posledného detailu, pričom pri výstrihu sa zdržal o chvíľku dlhšie. Výborne, usmiala som sa v duchu, aspoň ho nebude ťažké donútiť spolupracovať.

„Pomôžem vám?“ spýtal sa plynulou angličtinou, aj keď so silným prízvukom, ktorý znel pri angličtine naozaj vtipne.

„Ospravedlňujem sa, no kolega nehovorí po anglicky, ako ste si iste všimli, preto ma šiel zavolať. Čo pre vás môžem teda urobiť?“ spýtal sa so širokým úsmevom, ktorý nepôsobil celkom profesionálne.

„Chcem si požičať tamto auto,“ ukázala som na čierny športiak a on uznanlivo prikývol.

„Výborný výber. Na ako dlho?“

„Dva týždne. Zaplatím hneď. A čím skôr ho budem mať, o to viac som ochotná zaplatiť,“ usmiala som sa naňho a on sa takmer potkol, keď bežal po všetky papiere a kľúče. Pokojne som ho nasledovala, a kým našiel všetko, čo hľadal, bola som u ž pri ňom, vo vnútri predajne. Papiere položil predo mňa, všetky samozrejme po francúzsky, čiže bolo úplne jedno, či si ich prečítam alebo nie. Jednoducho som to podpísala a podala mu kreditku. Pozrel na mňa prekvapene, no nič nevravel, kým ja som písala ešte do nejakých voľných políčok svoje meno a iné nezmysly. Neveselo som sa zasmiala sama pre seba, keď mi došla tá irónia. Peniaze, ktoré som si zarobila v minulosti teraz miniem, aby som pred ňou ušla.

O päť minút som už v tom krásnom autíčku letela smerom k najbližšej francúzskej dialnici a po nej na juh. Až tam pri pobreží sa rozhodnem, kde vlastne zostanem. Medzi tisíckami turistov, neverím, že ma tam Eric alebo niekto tak ľahko nájde.

Cestu som si neskutočne užívala, aj keď to trvalo neskutočne dlho. No aj tak tu bolo horúco, hudbu v rádiu som mala pustenú nahlas a našla som dokonca aj stanicu, ktorá nepúšťala len tie otravné francúzske piesne. Rozmýšľala som, čo ešte urobiť, aby som sa ho zbavila úplne. Vážne som rozmýšľala, že si možno prefarbím vlasy, no nakoniec som to vzdala. Nejakú obyčajnú hnedú alebo blond nechcem, ani keby sa na ňu čierne vlasy dali pekne zafarbiť a žiadnu zaujímavejšiu si dovoliť nemôžem, nie keď sa chcem skrývať. S farebnými vlasmi by ma videl z ohromnej vzdialenosti.

Povzdychla som si a odohnala ten obraz krásnej modrej, namiesto toho sa sústredila na cestu. Čaká ma ešte naozaj poriadny kus cesty, ktorý musím zvládnuť tak rýchlo, ako sa len dá.

Asi hodinu po tom, čo vyšlo slnko sa mi prvýkrát naskytol pohľad na more. Konečne. Prešla som takmer celé Francúzsko a teraz som len pomaly hľadala mestá blízko pri pobreží. S čím som však nerátala bola preplnenosť hotelov. More bolo krásne, počasie horúce a turisti sa bili o posledné voľné izby. Presne to som potrebovala.

Vozila som sa celým mestom, a kde to už vyzeralo, že sa budem môcť ubytovať, to vždy boli tie najotrasnejšie ubytovne. Nie som zasa až taká vyberavá, hlavne v situácií ako táto, no o posteľ sa s hmyzom a potkanmi deliť nechcem. Radšej prespím v aute, čo aj vyzeralo ako jediná možnosť. No aj tak som sa odhodlala prejsť ešte zvyšok mesta. Nakoniec sa to ukázalo ako nie až taký zlý nápad, keď som úplne na druhom konci objavila veľký, prázdno pôsobiaci hotel. Prečo bol prázdny som pochopila hneď na recepcií, konkrétne v cenníku recepčnej. Zaváhala som na sekundu, no potom jej podala doklady s kreditkou a požiadalu ju o izbu na najbližší týždeň.

Po neskutočnom množstve otázok (Chcete izbu s balkónom? S výhľadom na more? Manželskú posteľ?...), ktoré trvali tak strašne dlho mi konečne podala kľúče, niekoľko lesklých letáčikov so všetkým, čo hotel ponúka, ukázala mi cestu k výťahu a s úsmemom mi povedala, že sa mám odviezť na štvrté poschodie. Až keď sa dvere výťahu za mnou zatvorili, vydýchla som si. Konečne preč od jej podlizovačného úsmevu a prísne si ma premeriavajúceho pohľadu.

V izbe som sa veselo hodila na posteľ, až potom som si ju celú poriadne prezrela. Všetko bolo ladené do jemných, svetlých farieb. Najmä biela a krémová, na rôznych detailoch dopĺňané svetlučko ružovou či belasou. Posteľ s mäkučkými prikrývkami, na stenách tapety s drobnými kvetmi, elegantná pohovka, zdobené skrine, gauč a malý kútik namiesto kuchyne, len s niekoľkými pohármi, dvomi skrinkami a miskou plnou ovocia na stole. Nemohla som sa ubrániť myšlienke na to, ako dlho tam to ovocie asi je, či tu čaká stále na niekoho, kto príde alebo ho pravidelne vymieňajú. S úsmevom som vzala do ruky jabĺčko, pôsobilo chutne, no aj tak som mu veľmi nedôverovala. Uškrnula som sa, oblečenie som z tašky vyložila do skrine a do tašky vložila časť ovocia. Uvidíme, či si to niekto všimne, či ho doplnia.

****Piaty deň vo Francúzsku****

S dobrou náladou som sa večer šla prejsť mestom, hoci takmer viac času ako na prechádzke som strávila pred skriňou. Prečo je to tak zložité?! Nakoniec som skončila s voľnou bielou blúzkou, kraťasmi a ľahkými tenkými čižmičkami s nekonečným množstvom otvorov siahajúcimi až po kolená. Tak ako každý deň, aj dnes som sa nadšene potulovala množstvami dokonalých francúzskych butikov. Dotýkala som sa jemných látok, obdivovala nádherné kúsky oblečenia a tašky v rukách mi pribúdali.

Keď už by som ďalšiu naozaj neodniesla, spokojne som sa prešla vyprázdňujúcimi sa pokojnými uličkami až k hotelu. Tašky som položila za dvere svojej izby a rovno vošla do kúpelne. Prehrabla som si vlasy prstami, narýchlo si prešla tvár studenou vodou, aby som sa trošku osviežila. Spokojne som vošla do izby, z misky ako vždy plnej ovocia vzala jabĺčko a začala ho krájať, ledva vnímajúc pohyby nožíkom. Ľahkým krokom som prešla ku gauču, no uprostred izby som prekvapene zastala. Na dlážke pri stene ležala sýto červená kytica ruží, jej tmavé farby doslova žiarili v svetlej izbe. Jabĺčko som čo najtichšie položila na stolík a nôž chytila pevnejšie. Bola som si istá, že keď som odchádzala, ruže som v izbe nemala. A určite neležali na zemi, s lupienkami rozlietanými všade naokolo.

Čižé... táto časť je odveci, ale už som tieto odveci debiliny ukončila a zas sa to pohne ďalej, žiadne výlety po Francúzsku, ktoré ma deprimujú, vzhľadom na to, ako tú krajinu a ich jazyk milujem (spomienky na zlatú pani učiteľku zostanú navždy...) Bleah... Dúfam, že ešte jedno takéto nič zvládnete a už to bude len lepšie, sľubujem :)