Klamári
„Slečna Reine
Marielourt?“ spýtala sa nízka blondínka, ktorá sa vedľa mňa postavila pod
strechu činžiaku a prehrabla si vlhkú ofinu.
„Stačí Reine,“
povedala som jej a otriasla si dáždnik.
„Som Tora,“
predstavila sa aj ona len menom, nemohla byť odo mňa staršia a vyzerala
milo, nebyť toho otrasného sivého pracovného obleku a prísne zopnutých
vlasov. Z koženého kufríka, ktorý mohol rovnako tak patriť mužovi vylovila
kľúče a podržala mi otvorené dvere. Obe sme sa rozhliadli po vstupnej
miestnosti, ja zvedavo ona akoby hľadala, čo kde nie je rovno a treba to
napraviť. Miestnosť však vyzerala úplne normálne, rohožka na zemi, vysoká
rastlina v kvetináči v jednom rohu, výťah a schody.
„Byt, ktorý tu
ponúkame je na najvyššom, šiestom poschodí. Ak s tým nemáte problém, šli
by sme výťahom,“ odrapkala jednu z naučených fráz a po mojom
prikývnutí privolala výťah, ktorý sa vtichosti otvoril. Vo vnútri sme si obe
naraz upravili vlasy v zrkadle, ktoré tvorilo jednu jeho stenu
a zotreli rozmazaný make up. Len v zrkadle som jej venovala
sprisahanecký úškrn a ona sa len v zrkadle usmiala späť.
V realite sme boli obe obchodne vážne.
„Reine?“ oslovila
ma keď videla, ako na chodbe kráčam opačným smerom, „tuto, prosím,“ povedala
a ukázala na dvere na pravej strane, „oproti býva jeden mladý pán, je
veľmi slušný, nerobí hluk, iste s ním nebudete mať problémy,“ povedala
presvedčivo a nakonci sa mierne začervenala, na čo v snahe skryť to
sklopila pohľad a hľadala správny kľúč. Zaujímalo ma, kto mohol byť ten
mladý pán, aký asi medzi nimi bol vzťah a zároveň som ňou pohŕdala, že
bola tak slabá a kvôli nejakému chlapovi sa takto správala. Napokon kľúč
zaštrngotal v zámke a Tora mi pokynula dnu. Nedočkavo som sa obzrela
a čakala na nacvičenú prednášku.
V prvom
okamihu som zostala príjemne prekvapená stáť a prezerala som si vstupnú
miestnosť. Hoci bola prázdna, učarovala mi svetlá abstraktná tapeta na jednej
stene ako aj množstvo svetla, ktoré napĺňalo byt. Torinu prednášku som akosi
nevnímala, len sa podľa svojej chuti prechádzala po byte a ona mi
poskakovala v pätách a neustále čosi rozpávala.
„...vynikajúca
lokalita...“
„...milí
susedia...“
„...skvelom
stave....“
Občas som len
zachytila slovné spojenia, inak som ju nevnímala. Byt sa mi však páčil, tak
neskutočne! Miestnosti boli veľké, nie však tie obrovské, prázdne miestnosti so
stenami nasiaknutými samotou ako v mojom starom dome. Samota a prázdnota
tohto bytu bola očarujúca, vyžarujúca pokoj a pohodlie, bezpečie pred
svetom, ktorý mi zatiaľ veľa dôvodov na úsmev nedal. Tento byt voňal novotou,
ako nový začiatok.
„Koľko?“ spýtala
som sa rovno s úsmevom na perách. Tora, uprostred svojej prednášky o kvalitách
tohto bytu sa naokamih zasekla.
„Koľko za tento
byt?“ spýtala som sa znova a ona začala loviť narýchlo v pamäti,
zdalo sa, že informácie, ktoré nemá naučené naspamäť jej unikli.
„Och, ja... určite
to bolo uvedené v ponuke...“ vykoktala a rýchlo sa hrabala v kufíku,
pričom niekoľko papierov vypadlo na zem. Zohla som sa po ne a našla medzi
nimi práve ten, ktorý Tora hľadala.
„Beriem ho,“
povedala som a papiere jej podala.
„O... naozaj?“
oči sa jej rozžiarili, akoby nemohla uveriť, že sa jej podarilo predať byt.
„Isteže,“
prikývla som, plne si vedomá, že teraz príde tá najťahšia časť a to presvedčiť
ju, aby mi ten byt dala.
„V tom prípade,
zmluvy mám tu, ak nevadí, že ich podpíšeme na dlážke...“ vravela stále nadšená,
zatiaľ čo sme vyšli na chodbu a ona zamkla za nami dvere, „budem
potrebovať minimálne jeden doklad s fotografiou...“
„Tora, brzdite
prosím. Ide o to, že mám menší problém. Preto aj tak narýchlo zháňam tento
byt. Môj predchádzajúci byt vykradli. V noci, keď som spala, sa ku mne
vlámali. Zmizli mi všetky cennosti vátane peňaženky, v ktorej boli všetky
doklady. Nemám nič, všetko mi vzali! A ja sa do toho bytu vrátiť nemôžem! Nemôžem
tam spávať, bojím sa tam čo i len vkročiť, musíte mi pomôcť! Ja ten byt potrebujem,“
uistila som ju, so slzami v očiach. Tora zostala stáť ako obarená.
„Ja.. ja
nemôžem... veľmi ma to mrzí... musíte pochopiť... môj šéf...“
„Tora?“ oslovil
ju sympatický mužský hlas a ona sa s prekvapeným výraz otočila.
„Á-áno?“
vyjachtala, červená v tvári.
„Nedalo by sa to
naozaj zariadiť? Reine poznám a ona ten byt naozaj potrebuje,“ povedal,
jeho pohľad jej nedovolil sklopiť zrak. Sladko hnedé oči je priam
hypnotizovali.
„Urobím, čo bude
v mojich silách,“ prisľúbila, podala mi vizitku s číslom a v momente
zmizla. Neznámy chalan ju úplne rozhádzal.
„Ja... ďakujem,“ otočila
som sa k nemu, zvedavá, prečo mi pomohol a utrela si falošnú slzu, „poznáme
sa?“
„Nie. Môžem ťa
pozvať na kávu?“ opýtal sa, ignorujúc moje poďakovanie „rád by som si vypočul,
prečo si jej tak srdcervúco klamala.“
Na toto sa oplatí čakať :)
ReplyDeleteÚžasné :3
Na toto si počkám aj neviem koľko :D Strašne ma to baví a páči sa mi to čítať :D
ReplyDelete-Zuzana-
Parada parada ..... Uz teraz sa neviem dockat dalsej casti
ReplyDeleteJane
oooooooooooooooo, žasnem :)))))
ReplyDeleteKonečne som sa k tomuto dostala a neverila by som, koľko skvelých časti som zameškala.
ReplyDeleteZnova si ma neskutočne prekvapila, tak ako každou jednou poviedkou. Stále sa zlepšuješ, každá jedna tvoja poviedka je lepšia a to si vždy myslím, že lepšie to už nemôže byť a zrazu bum, tresk, príde niečo lepšie, zaboduješ. :) Fakt neskutočné to je. Oplatí sa na to čakať aj rok,ver tomu. Neskutočne to opisuješ. Som zvedavá ako to všetko bude pokračovať. Je to vynikajúce, baví ma to. Teším sa na ďalšie časti :)