Friday 31 August 2012

She is mine! Vianoce... 2. časť

Ďalšia časť bude, dúfam, zajtra a hádam si ňou túto divnú vyžehlím :)

MARUŠ NETREP!! Nie je divná, je dokonalá!!


ZAYN

Všetci piati sme so smiechom vstúpili do zdanlivo prázdneho domu, kde sme si mali dať naše tradičné vianočné raňajky. Keď sme sa vyzuli, a vyzliekli si ťažké bundy a kabáty prešli sme do obývačky, kde sme stíchli. Na gauči odfukovala sladká Adriana, objímala veľké plišové čosi a vyzerala ako bohyňa. Vo vianočnom pyžame, ktoré si na seba inokedy nedala a dvoch zapletených vrkočoch. To spravila pre mňa, vždy na Vianoce vizerala takto. Mal som rád ten účes. Vlasy a spánok jej pridávali nevinnosť. Zavreté viečka skrili oči plné temperamentu, o odtieň tmavšie ako tie moje. Odhalila len svoje boky, pretože spala schúlená na jednej strane. Chodidlá v neodmysliteľných obrovských chlpatých ponožkách, ktoré presahovali dĺžku jej nohy krížila na okraji gauča a hviezdičkové gate jej siahali po členky.
"Keby ju nepoznám, poviem že tu leží tá najmilšia osoba na svete." Zašepkal Liam.
"Veru... Je zlatá."
Doplnil ho Harry.
"Keď spí je vždy takáto krásna."
Nikto nechápal z kade to Louis nabral. Obrátili sa naňho štyri páry prekvapených očí.
"Keď sme skonfiškovali tie postele prespala u mňa."
Vysvetlil nevinne.
"A ty si ju pozoroval ?"
"To som si nemohol nechať újsť."
Prevrátil som oči a prešiel k nej. Posadil som sa na okraj gauča, kde ležala aby som ju mohol zobudiť. Nechtami som jej prešiel po chrbte, čo milovala lebo ju to príjemne šteklilo a potom ju po ňom poklepkal.

Slastne si vzdychla, zaklipkala mihalnicami a otvorila oči.
"Bude trampolííína !"
Zapišťala hneď ako ma uvidela, náhle ožila a hodila sa mi okolo krku.
"Aj tebe šťastné a veselé."
"Šťastnéé a veselééé !"
Rozhodila rukami až zhodila to plišové čosi, ako som zistil je to ovca, na zem.
"Ou, prepáč Debbie."
Zohla sa po ňu a takmer spadla aj ona. Našťastie som ju stihol zachytiť.
"Takže Debbie ?"
"Áno. Dostala som ju od Priscilly. A ešte také nádherné šaty. Čo dostanem od teba ?"
Žmurkla na mňa jej oboma veľkými očami, a širokánskym úsmevom. Vždycky to bola jej slabosť, že nevedela mrknúť jedným okom. Občas sa jej to podarilo, ale inak to riešila tak, že žmurkala rovno oboma. Mrkala-nemrkala, aj tak vždy dokázala zbaliť každého chlapa.
"Nemyslíš, že by sme sa najprv mali prezliecť aj my, a aspoň sa pozdraviť ? Ani raňajky by neboli odveci."
Vytrielila z gauča, Debbie mi hodila do tváre a bežala k chalanom.
"Šťastné a veselé. Šťastné a veselé. Šťastné a veselé. Šťastné a veselé. Šťastné a veseléé !"
Objímala ich do radu. A toto prosím pekne, robia s Adrianou Vianoce. Alebo aspoň vidina darčekov. Prekvapený Liam, Niall, Harry a Louis jej ani poriadne nestihli odpovedať a už bola zase inde. V kuchyni, ako sme zistili, keď rozbila prvý tanier.
"Adriana spomaľ. Všetko po poriadku, áno ? My sa dáme do pyžám, spoločne nachystáme to jedlo a budú darčeky. Tu máš Debbie a čakaj."
Zmierila sa s tým a posadila sa aj s ovcou na kolenách na stôl.

ADRIANA

Prekrížila som si vo vzduchu nohy a začala nimi kývať. Potom som plišáka zaniesla hore do izby, na posteľ. A cestou späť ma nezastavil nik iný ako Louis. V dobrej nálade som mu venovala úsmev a chystala sa pokračovať späť dole, keď ma stý krát zachytil za zápestie. So zdvihnutým obočím som na jeho prsty obmotané okolo môjho zápestia pozrela. Pre zmenu sa uškrnul on.
"Darček číslo jeden..."
"Zase mi robíš zle ?"
"Ale kdeže."
Vtedy ma zachránil Harry. Vyšiel zo svojej izby v bielom tričku a kockovaných gatiach. Rukami si strapatil vlhké kučery. Pobavene na nás pozeral. Zjavne nechápal, tak ako ja.
"Ale, ale. Čo tu vy dvaja stvárate ?"
"Len som chcel aby ma počkala."
(To isto.) Odpovedal mu Louis a schody sme zišli spoločne. Dobrú náladu mi to ale pokaziť nedokázalo. Celý čas som sa s Harrym smiala, až som sa chytala za brucho.
"To ti vážne hovorím, že sa mi Pussy zamotala do vianočného stromčeka. Nemala sa naň driapať, jej chyba."
"Ja by som ju z tade stiahla za chvost."
"Hej ! Hovoríme o Pussy."
"Však ty si ju stiahol za brucho."
Smial sa so mnou. Vidina nazúrenej mačky, ktorá sa zamotá do stromu, prská a mňauká, ma úprimne dostala.
Ostatný usilovne kuchtili jedlá bez obsahu mäsa, varili čaj a obskakovali kuchyňu. Terčom zábavy č.2 bol Niall, ktorý si zmysel pečenie medovníkov. Ako nestranný pozorovatelia zo stoličiek, sme mali o zábavu postarané. Najprv mu cesto nechcelo hústnuť. Potom sa príliš lepilo. Stále prilieval mlieko, sypal múku, ktorá nie vždy dopadla kam mala, a miešal to. Keď cesto na prste ochutnal, zistil, že to celé robil z pokazeného mlieka. Vtedy už múka pokrývala 5x5 metrov štvorcových kuchyne. A to nie len preto, že ju Niall zle sypal. Chcel otvoriť ďaľšiu, no tú nedopatrením roztrhal, dopadla na zem a zniesol sa biely oblak na nás všetkých.
"Myslím, že je naozaj čas na tie darčeky."
Hovorila som im, keď som si prášila múku z vlasov.

Viete, čo sa podávalo na raňajky ? Vajíčka posypané múkov, prepeličke vajíčka posypané múkov, pečivo a máslo obohatené o múku, lekvár našťastie bez nej a uhorky tiež. Len náš vianočný čaj bol opäť s prímesou dvoch bielych práškou. Cukru a múky! Medovníky neboli, ani slanina, ani párky. Chvala bohu, že som jedla u Priscilly. Dalo sa to jesť, aj múka sa dala oprášiť, len chuť nebola nejak lahodná.

Konečne sme sa presunuli k nášmu originálnemu stromčeku. Sem-tam ho zdobil obal od cukríkov, alebo nejakej čokolády. Občas sa objavila aj nejaká vianočná guľa či anjel. Kde-tu chýbala vetva. Ale inak bol v skutku krásny. Niekde sme vyhrabali aj betlehém, ktorý sme podeň položili. Nanosili sme tam pobalené darčeky a sadli sme si okolo neho. Trampolínu som tam pochopiteľne nikde nevidela, no stále som nestácala nádej.
"Komu prvému ?"
Všetci sa pozreli na mňa. S chichotom som pokrútila hlavou a odpovedala.
"Ja chcem posledná. Čo tak Zayn ?"
Načiahla som sa po darčeky pre Zayna a začala mu ich postupne podávať.
"Po prvé tu máš prenádherný sveter, naozaj vystihujúci tvoju podstatu."
To už zo vzorkovaného papiera vyťahoval a rozkladal čiernu mikinu s nápisom "I Zayn Malik".
"Ja viem, že ho lúbiš."
"Takú som vždy chcel."
Pobavene mi odpovedal a navliekol si ju.
"A teraz to najlepšie nakoniec... to si môžeš vybrať. Tu máš obálku, totálne prázdnu, ale proste si niečo zaželaj... Ja som naozaj nevedela nič vymyslieť. Tak ti dávam prianie. Originálne, nie ?"
"To niečo mám napísať, a ty sa potom zahráš na Santa Clausa ?"
"Tak nejak."
Pokrčila som plecami a čakala na objatie, ktoré sto percentne príde.
Prišlo o dve sekundy, aj s vrúcnou vďakou. A to dostal samé blbosti ! Je ťažké nájsť niečo, pre človeka, ktorého dokonale poznáte a má všetko.

Ďalej sa rozdávali darčeky, každý každému niečo podaroval. Môj darček pre Louisa bolo naozaj ťažké vybrať. Nehorázne. Ostatný dostali veci ako koberec s mačkou pre Harryho, kuchársky kurz pre Nialla alebo vosková figurína Leony Lewis pre Liama. Hádam nenahnevám priateľku. Ale Louis... Nakoniec som si pomyslela, že by to malo byť niečo z čoho vyťažím aj ja. Tak dostal dve letenky kamkoľvek ! Aj s hnedovláskou si pekne odletia, a ja dostanem pokoj. Najlepší nápad, aký som mohla mať.

Potom som prišla na rad ja. Celá som horela nedočkavosťou, zvedavosť ma úplne vyvádzala z miery.

"Nevedel som čo sa dáva bosorkám. Taká ježibaba ako ty sa často nevidí. Tak som si spomenul, že nemáš metlu ! ...tradá, tu máš celý bosorácky set aj s metlou."

"Si naozaj veľmi milý, a pozorný. Vieš ako potešiť ženu. Ďakujem !"

"No problem."

Bosorácky set, naozaj nádhera. Čo všetko to obsahovalo, som radšej ani nezisťovala.

"Tieto vyberala Danielle. Myslím, že máš rada topánky. Tak teda, páči sa."

Čierne lodičky, s fialovou mašličkou nazadu. Krásne, úplne nádherné. Vysoké, a presne k tým šatám od Priscilli.

"Priateľka má štýl. Ďakujem."
"Hovoril Harry, že balíček pre bosorky máš od nás spoločne ?"
"Zabudol som."
"Takže to je od vás oboch ?"
"Áno."
"Ste kreatívny."
"Vieš ako ťažko sa také niečo zoháňa ?"
"Určite."

Ďalej sme ten darček neriešili. Na radu prišiel Louis.

"No a ja, ti chcem dať... kurz autoškoly."
"Ako si prišiel na autoškolu ?"
"Neviem. Proste budeš mať vodičák. Niesi šťastná ?"
"Wááu. Ďakujem."
"Hodiny mimo školy, budeš dostávať odo mňa."

Keby mám niečo v puse, začnem sa dusiť. Skoro som sa rozkašlala aj bez toho. Tak pre toto mám ísť do autoškoly. Aby on mohol bývať sám so mnou v aute. Asi požiadam Harryho, aby mi pomáhal on. Ešte neviem, či tam vôbec pôjdem. Pane Bože.

"Zvedavá ?"
"Som si takmer istá, že si neodolal, a bude trampolína."
"Tak poďme na prvý darček. Harry dones to."
"Unesie ju sám ?"
"Ju ?"
"Veď trampolínu."
"Nie, nie. Toto nie je trampolína."

Harry prišiel s metajúcou sa krabicou. Niečo škriabalo do kartónu, a malo to dokonca aj dierky aby to mohlo dýchať. Z toho som dedukovala, že je to niečo živé. A keď to zakňučalo, došlo mi čo dostanem. Skoro som dostala zinfarktovala. Krabicu položil predo mňa a vybral z tade malé čudo. To čudo malo ňufák, uši, oči, labky a chlpy. Šteňa. Smotanová srsť sa mu leskla, trošku sa triasol a upieral na mňa pohľad.
"Čo to je za psa ?"
"Labrador."
"Prečo mám psa ?!"
"Po zážitku v New-Yorku si si ich musela obľúbiť."
"Máš zo mňa pocit, že som nejaká milovníčka ?"
"Momentálne ani nie. Tak aké mu dáš meno ?"
"Neni to fena ?"
"Nie."
"Tak sa bude volať pes !"
"Poď radšej von. Meno vymyslíme neskôr."

Vytiahol ma na nohy, a šli sme do záhrady. Cez obývačku, francúzke okno, a tam...
Fanfáry ! V slabom rannom svetle zamračeného dňa sa tam vynímala trampolína. Až mi padla sánka aká je obrovská. Vyskočila som meter dvadsať a zvískla.

"Jííí, ďakujéém !"



Albus Percival Wulfrick Brian Dumbledore

Summer is gone...

Chce sa mi to niekomu povedať. Veľa vecí, ale kedže nemá kto počúvať a väčšina sa týka Vás, skončí to tu. 

Thursday 30 August 2012

Od Maruš č.4 ?

Zdravím vás baby moje :)) Konečne zo svojej vlastnej postielky :D ...ako Kikuš povedala, nebola som doma :) ...Teraz si tu choručká ležím, s gumenými macíkmi, keksami a mliekom... (mňáám) a hlásim sa Vám. :D

Najprv idem ďakovať strašne vela ľuďom... :D Táákže:

Ďakujem mojej drahej Milouši, ktorú som spoznala pomocou tohoto blogu a je to skvelá osôbka. :) prezývku Milouša má odo mňa :D ...nápad na Vianoce s Priscillou bol jej ;)) Vďaka !

Ďalej ďakujem Káči (vy ju poznáte ako Katie), za všetko ! :D Posledné dva mesiace mi furt pomáha, so všetkým, a keď sa z dediny dotrepe za mnou je nám najlepšie ! :)) ...chcela som síce ďakovať za niečo konkrétne ale uletelo mi to z hlavy :D

Mučas grácias Katiiným čitateľkám za krásne komentáre pod časťou, s ktorou som jej pomáhala. :) Baby verte mi, ja som Vám chcela poďakovať pod tým príspevkom, ale ona mi zakázala ! :D to ako vážne :) Takže ďakujem, aj keď neviem koľké z Vás to tu čítajú. :) ...btw. ona mi vymazala moje obľúbené bozkové pasáže ! buhuhú :D :D boli 2 :) :D

Kika, tuleň, dííky, že si pridala časť a za všetko čo tu na tomto blogu robíš a za naše konverzácie ! :)

Ja som určite ešte chcela ďakovať, len som zase zabudla ! So sorry, všetci čo vedia, že si to zaslúžia... Merci ! ;D

A hlavne... Ďakujeme Vám čitateľky naše, za nádherné, bohovské a sánku sťahujúce komentáre a za to, že to tu vôbec čítate ! =*

14 800... taký je/bol počet kliknutí na náš blog ! :))

...k poslednej časti SIM!... vážne sa mi nepáčila, ale v komentároch ste ma podporili =* díky za ne :) ...Ovečka Debbie, je moja ovečka :D Pridávam fotku :)


No a k budúcej časti... tá je nedohľadne :) S výpetím všetkých mojích otrasených síl možno zajtra. :D Verím, že Vianoce s chalanmi sa mi ppodarí lepšie opísať. ;D

Potom bude tá, ktorú som písala vvvv... pondelok ? :D ...nepametám :) ale sedela som nad tým zdrapom papiera do pól štvrtej ráno ! :D

...kde som bola ? Sústredenie a hneď na to Wiedeň :) Obe miesta, zážitky.... boli skvelé ! :D

Aj keď... baby nikdy neodporúčam ísť do strašidelného domu s chlapom :D :D :D JA som musela ísť prvá, a ON sa bál ! :D po prvej zatáčke sme to chceli obaja zabaliť :D 

Idem sa tu dožrať, potom dospať tento týždeň a dúfam, že zajtra bude časť :))

O twitcame vieme všetky, nemá to cenu písať sem, však ? :D

Tak sa opäť lúčim lásky, brú noc :*
Albus Percival Wulfric Brian Dumbledore

P.S. Od budúceho mesiaca sa podpisujem ako Červený gumený macík ! :D :D

One more time? (neviem číslo) so... next??

Pol jednej v noci, ale ja som to dokončila :) Tak pre Vás, kým tu nezaspím :* (So sorry, že to toľko trvalo a že je to také trápne, nereálne, presladené... grrrr, i don't like it!!
Pomaly som sa odvrátila od miesta, kde aspoň symbolicky odpočíva náš drobec a otočila sa smerom k Louisovi. „Je to úžasné,“ povedala som mu, aj keď som si nebola istá, či je to to najvhodnejšie slovo. Usmial sa na mňa a v oku sa mu zaleskli slzy. Potom si kľakol a prihovoril sa drobcovi tak, ako to zvykol robiť. „Ľúbim ťa drobček. A je mi veľmi ľúto, že nemôžme byť všetci traja spolu. Ver mi, že ja by som to tak veľmi chcel. Mrzí ma to, že si si vôbec nič neskúsil na tomto svete, že si nemal možnosť s nami byť tak, ako ostatné deti. Veľmi ma mrzí, že sme sa nikdy nepohrali, že som ťa nemohol držať na rukách...“ ďalej už hovoriť nedokázal, len plakal. Chytila som ho zozadu okolo pliec a objala, kým som ho jemne pobozkala na líce. „Ľúbim ťa, Lou. To bude dobre,“ povedala som mu upokojujúco, no zdalo sa mi to hlúpe. Dáva to vôbec zmysel? Môže to byť ešte dobré? Prikývol, pomaly vstal a oprášil si kolená. Ja som sa hneď schúlila v jeho náručí, dúfajúc v oporu. Držal ma silno, perami ma jemne pobozkal na vrch hlavy, chytili sme sa za ruky a kráčali pomaly preč.

Vychádzali sme už von, keď okolo nás prebehli dvaja chalani, možno o rok mladší. Ignorujúc, kde sú, smiali sa a vykrikovali. „Videl si to? ktorý debil dá svojmu decku meno Cilliling?“ spýtal sa jeden a druhý mu odpovedal len hlučným rehotom. Zrejme už mali trochu vypyté. „A to priezvisko! Že Tomlinson! Jak ten priteplený spevák!“ povedal druhý a rehotali sa ešte viac. Lou ma silno držal za ruku, no ja som sa mu aj tak vytrhla a bežala za tými dvoma sviniarmi. Nikto sa nebude smiať môjmu dieťatku! Ani Louisovi! Skôr, než na mňa vôbec dokázali zaostriť svoje ožraté oči, obidvom na líci pristála najsilnešia facka, na akú som sa zmohla. Keď si konečne všimli, kde a koľkokrát som, začali na mňa zazerať a snažili sa niečo zo seba dostať pletúcimi sa jazykmi. „Idioti! Aby ste vedeli, tomu vášmu priteplenému spevákovi zomrelo dieťa! A vôbec, viete kde ste?! Majte trochu úcty! Ani jeho, ani moje dieťa urážať nebudete! Vypadnite odtiaľto! Okamžite! A ešte raz si do papule vezmete niekoho z nich, ste mŕtvi! Jasné?! Aj tak si nič iné nezaslúžite! Ste len obyčajné ožraté prasce! Oni nikomu nič neurobili!“ kričala som po nich a rýchlo sa dali na ústup. „Môj drobček za nič nemôže,“ povedala som už s plačom a zviezla sa na zem. Tí dvaja už odchádzali, no ešte som ich počula rozprávať sa. „To čo bolo v tom drinku? Však som videl, že mala rúžové vlasy!“ povedali jeden, kým konečne zmizli. Louis sa ku mne sklonil a objal ma. V poslednej dobe sa stále objímame a dúfame, že tak jeden druhého utešíme. Bezvýsledne.

„Prepáč Lou. Mala som byť ticho,“ povedala som mu a plakala ďalej. „Nie, to oni to nemali povedať, honey,“ zašepkal mi a držal ma pevnejšie v svojom náručí. „Ľúbim ťa, princezná. Uvidíš, všetko bude v poriadku,“ vravel mi upokojujúco a dokonca sa jemne usmieval, hoci po jeho lícach stále tiekli slzy. Končekmi prstov som ich zotrela, prechádzala som po ich stopách, od kútikov oka, cez líce až na pery. Jeho oči sledovali každý môj pohyb s neuveriteľným záujmom. Jemne som sa zachvela, neviem, prečo vlastne, no pokračovala som a prstami prešla dokonalý tvar jeho pier, ktoré sa pod mojim dotyk zvlnili do slabého, no aj tak krásneho úsmevu. Zatiaľ on zdvihol k tvári ruku a chytil moju, nepúšťajúc ju od svojich pier. Venoval mi krátky bozk na končeky prstov, kým ich odtiahol od svojich úst a ukázal tak svoj, teraz už skutočný, úsmev. Ten úsmev na mňa pôsobil ako magnet, musela som sa tých pier dotknúť a pobozkať ich. Naklonila som sa k nemu pomaly sa približovala, keď on spravil to isté a pobozkal ma. Jemne pomaly dokonale. Mala som zvláštny pocit, akoby sme boli iní ľudia, nie tí, ktorí sa poznajú už dlho a toľko spolu zažili, nie vždy príjemné. Teraz sme boli akísi... noví, ak sa to tak dá povedať, všetko bolo inak. Pomaly som ruku zdvihla k jeho tvári a poriložila ju k jeho lícu, neprerušujúc bozky a pohladila ho. „Ľúbim ťa. Nech sa deje čokoľvek,“ zašepkala som mu do pier a cítila jeho úsmev. Nato sa odtiahol a kým jeho sa jeho oči vpíjali so mojich, niečo hľadal v mnohých vreckách bundy. 

Nakoniec to zrejme našiel, pretože to skryl do dlaní tak, že som nič nevidela a usmial sa. „Trish, ľúbim ťa,“ povedal potichu. „Aj ja teba,“ odpovedala som mu automaticky, neuvedomujúc si, že som asi mala byť radšej ticho. Pokrútil hlavou a ja som sa previnilo usmiala, pohľad som sklopila dolu. „Trisha, naozaj ťa ľúbim. Veľmi ma mrzí to všetko, čo sa teraz stalo. No musíme to nejak prekonať. Spolu,“ povedal a pozrel mi do očí, kým odkryl niečo, čo skrýval v dlaniach. Smiala som sa a plakala od dojatia zároveň. Louis musel byť vždy originálny. Vo všetkom. Pozrela som na plastovú guličku, presne takú, medzi akými sme už niekoľkokrát, hlavne jeho pričinením, skončili. Bola rozrezaná napoly a keď ju Lou otvoril, skrývala prsteň. Krásny prsteň. „Will u marry me?“ spýtall sa a ja som len pomedzi slzy a smiech prikývla, neschopná odpovedať. Až keď mi ho navliekol na trasúci sa prst, upokojila som sa natoľko, aby som dokázala rozprávať. No vtedy som si uvedomila, že vlastne neviem, čo povedať. „I will,“ zašepkala som mu nakoniec a naklonila sa k jeho perám, aby som mu to dokázala bozkom.

Po krátkom bozku sa odo mňa odtiahol a dvíhal nás oboch na nohy. Pomaly som si znova uvedomila, že sme na cintoríne. Kvôli nášmu drobcovi. Nemohla som si pomôcť, opäť sa mi po lícach spustili slzy, ktoré Lou utrel hneď, ako ich zbadal. „Neplač prosím. Teraz to pôjdeme osláviť,“ vravel mi s úsmevom, ktorý bol uňho v poslednej dobe naozaj nezvyčajný a musel znamenať, že bol veľmi šťastný. Akoby sme si čítali myšlienky, obaja sme naraz pozreli ku krásnemu náhrobku a po tichej rozlúčke vyšli von. Bez slova mi otvoril dvere do auta, a keď som nastúpila ich za mnou zavrel. Prešiel okolo a tiež si prisadol. Nič sme nevraveli, Lou naštartoval a kamsi ma viezol, kým som sa snažila uhádnuť, čo má v pláne. Povedal osláviť. On určite nemyslí nejakú reštauráciu alebo bar, to je príliš... normálne? My dvaja rozhodne pod toto slovo nezapadáme. Nie, on vymyslí niečo originálne, niečo preňho typické. Ale čo? Pozrela som dole, na prsteň, ktorý sa mi ligotal na ruke v svetle zo všetkých prístrojov a tlačidiel v aute. Znova som si prehrala, ako to celé na cintoríne prebehlo, kým som sa podvedome usmievala. A vtedy mi to došlo. Hneď som mala prísť na to, kam ma berie. „Lou, ty si...“ chcela som mu niečo k tomu povedať, no akosi mi neprišlo na jazyk to správne slovo. „Čo som?“ spýtal sa, krátko na mňa pozrel, no hneď sa venoval ceste, kým jeho ruka prešla na jeho koleno a našla tam položenú moju. Hoci ma pokúšalo prepliesť si s ním prsty, keď mi dlaň prikryl svojou, neurobila som to, aby sa sústredil na šoférovanie. Prišla som už o drobca, o neho prísť nechcem. No Louis šoféroval dobre, to len ja som sa prehnane bála.

Keď som videla tú radosť, s akou zastal pred parkom a ťahal ma z auta, musela som sa usmiať, nech mu ju nekazím. Inak som sa na úsmev necítila. No preňho sa budem tváriť šťastne. Nasledovala som ho a pobavene sledovala, ako bol stále netrpezlivejší. Stále zrýchloval a zrýchloval, až sme nakoniec utekali. Igelitová taška, ktorú niesol nebezpečne lietala za ním a ja som len dúfala, že jej obsah nie je krehký a on ho nepustí. Guličky sa približovali, už som ich videla kúsok pred nami. Na perách sa mu zjavil hravý úsmev, aj keď nebol taký, ako kedysi. Tento nebol dokonale šťastný, skrýval obrovskú bolesť. No ja som to ignorovala a snažila sa tiež tváriť šťastne. Veď som k tomu bola najbližšie za posledné dni. Úsmev mi akosi prišiel na pery sám, keď som ho, nepripraveného, sotila do guličiek a on medzi ne dopadol na chrbát. Na chvíľku sa tváril dezorientovanie, no keď som sa nad neho naklonila, pochopila som, že ma oklamal. To však bolo neskoro, už ma tiež stiahol k sebe. „Musíme to poriadne osláviť,“ povedal mi a z tašky, ktorú niesol vytiahol šampanské. Otváranie mu nerobilo problém, hneď sa ho zbavil a ponúkol ma, nech sa napijem z fľaše. Dala som si niekolko dúškov sladkej tekutiny, ktorá mi hneď zachutila, potom som ju priložila k perám Louimu. Tiež sa napil a odložil ju nabok, tak aby nezavadzala a mohol ma pobozkať. Začal sladko a nežne, no ja som vedela, že ma sem doviedol pre niečo viac. Neváhala som a pobozkala ho drsnejšie, kým sa spamätal jeho tričko už letelo mimo. „Tak ty takto?“ zamrmlal a aby nezaostával, stiahol aj on tričko mne, po ktorom ma hneď zbavil ďalších kúskov oblečenia.

Keď som sa zobudila, iba som sa usmiala. Na preberanie sa v guličkách si človek po čase zvykne. Pohladila som po líci spiaceho Louisa a rýchlo si pozbierala svoje oblečenie. Prebral sa chvíľku neskôr a tiež obliekol. „Asi by sme to mali oznámiť chalanom,“ navrhol a jemne prešiel rukou po mojej, na ktorej sa vynímal prsteň. Prikývla som a nasledovala ho k autu, potom sme sa v tichosti viezli a o desať minút sme už boli na mieste. Vo dverách nás hneď privítal Liam s novinami v rukách. Pri pohľade na titulku som sa zmohla len na jediné slovo. SHIT!

Wednesday 29 August 2012

She is mine ! 28 ...Vianoce 1.časť

Maruš mi dnes poslala časť. Normálne sa hanbím, že ja nič nemám, ale pracujem na tom (hej, ešte stááále). Odkazuje, že je to podľa nej fádne a zle opísané, a že by to mala ešte prepísať, ale potom by nebolo nič tak skoro. Čiže, ak ju stretnete, tak jej prosím vysvetlite, nech nevymýšla. Maruš, je to dokonalé!!!



Zdvihla som sa až na Zaynove volanie, keď vravel, že má pre mňa prekvapenie.

Krásne to prekvapenie, postel na svojom mieste. Vrátila som sa za ním nachystaná oznámiť mu niečo, čo už mám dlho na jazyku.

"Zayn tieto Vianoce nebudem u vás doma. Rozmýšľala som a, pôdem za Priscillou. Nechcem aby bola sama a vy si užijete prvé výhradne rodinné Vianoce po veľa rokoch."

"Nechcem mať Vianoce bez teba. Zavolaj Priscillu k nám a hotovo."

"Zídeme sa dvadsiateho piateho ráno. Chcem sa s ňou aj porozprávať, byť s ňou sama."

"Vážne ?"

"Vážne zlato. Spravíme si spoločné pravoslávne Vianoce."

Žmurkla som naňho so smiechom.

"Bude dvojnásobná dávka darčekov ?"

"Hej ! Evanjelici sú skromnejší. Stačí im láska, a rodina, a priateľstvá... To je na tom pekné,
nie ?"

Pritiahol si ma za pás aby ma mohol poriadne objať a povedať, že:

"Ja ani nedýcham ako ma ty ľúbiš."

"Ja nedýcham ako ma ty objímaš."

"To je tá láska."

"Nemá láska nadnášať ?"

"Neviem. Ja by som ťa ňou len dusil."

"To ma radšej neľúb."

"Nevedela by si bezo mňa žiť."

"Nemám to jedno keď ma teraz zadusíš ?"

"Asi áno."

Zachichotal sa aj on a vlepil mi pusu na líce.

"A bude ta trampolííína ?"

"Uhlie bude."

"Si hnusný ! Kým nedostanem trampolínu nedostaneš ty svoj darček !"

Kričala som za ním keď popri mne ochchádzal do obývačky.

...

Dvadsiateho štvrtého decembra, keď sa okolo obeda vyprázdnil dom, som zaliezla do kúpeľne urobiť zo seba dámu. Babička nevie, že prídem. Dúfam, že neobľubuje seniorské vianočné večierky a podobné záležitosti s ostatnými ľuďmi v jej veku.

Keď už som bola v zamatovo čierných šatách navlečená, vyvoňaná a nablískaná od hlavy až po päty, aj vlasy už boli pouhládzané a začesané dozadu, pichala som náušnice do dierok. Bol to pár čiernych krídel, obe vykladané čiernymi diamantmi. Boli to ťažké, drahé a vzácne šperky. Dokonca som váhala, že či toto nebude môj darček pre Priscillu. Ešte som si zaviazala mašľu na chrbte, nazula lodičky, pomaly prevliekla kabát a išla som z domu. Bola tma ako v hrnci, mráz sa mi dostával pod kožu... Pouličné lampy vrhali oranžové svetlo na tenučkú vrstvu snehu, vločky sa znášali z oblohy. Možno minútu som si užívala scenériu ako z filmu, kým neprišiel taxík.

Ujo ma odviezol pred ten veľký dom, kompletne vyzdobený, ktorý ako sa zdalo, zíval prázdnotou. Zazvonila som na gombík pod menom P. Conor.
Takže Priscilla je Conorová. Veľké ťažké drevenné dvere otvorila tá drobná starenka s láskou v očiach a obdarila ma úsmevom.

"Dobrý večer, babi. Ste sama ?"

"Isteže som sama dcérka. Poď dnu, je zima veľká."

"Ďakujem."

Prešmykla som sa kovanou bránou až do jej domu, kde som doteraz bola len raz. Dnu sa veľmi potichu vznášala klavírna hudba, veselá vianočná sa striedala s vážnymi tónmi a horel kozub. Pukotal v ňom oheň, voňala škorica. Drevo dotváralo eleganciu tohoto všetkého, veľký strom bol červeno-zlatý a na stole čakala jedna porcia večere.

"Neruším vás ?"

"Najprv by si mi mohla začať tikať drahá a potom, som celá bez seba, že si prišla. Žeby prvý krát neostanem sama ?"

"Ak môžem ostať, tak budeme spolu."

Mrkla som na ňu a prešla k vešiaku. Tam som nechala kabát s topánkami a zamierila som ďalej do kuchyne aby som si prestrela. Prevzala to za mňa babička a pohostila ma pri svojom veľkom stole.

"A čo ťa sem privádza Adrianka ? Dlho sme sa nevideli."

"Chcela som byť s tebou. Myslela som si, že budeš sama. No a ja tiež nemám rodinu."

"Čo ten chlapec ? Zayn."

"Nebol rád, ale zadržať ma nemohol. Doteraz som bola vždy u nich."

Spomeň čerta, hneď je tu. Na dôkaz toho, že ma chcel mať pri sebe mi pípla smska.

"Senior párty v plnom prúde ? ...myslím na teba, krásny večer =*. Ja viem, že ti chýbam."

Usmiala som sa nad tou správou a prikývla na otázku, či to bol on. Odpíšem neskôr. Spoločne sme sa prežehnali, potom sa v tichosti najedli a popratali po sebe riad. S veľkými pohármi červeného vína sme si sadli na kožený gauč každá v svojej polohe. Nohy v silónkach som si skrčila pod zadok, babi si ich dokonca vyložila na stôl. Bolo vidno, že sa o seba stará a nemá starecké pľuzgiere. Pípla mi ďalšia sms.

"Pozerám na toho anjela čo nám visí zo stromu a myslím pri tom na teba. Je to so mnou moc zlé ? L."

Ťažko som si vzdychla a mobil vipla.

"Ako vidím, mužy v tvojom živote nechýbajú."

Podotkla vedla mňa Cilla s úmevom.

"To teda nie. S piatimi žijem v dome. Jeden je mi brat, kamarát, priateľ. Druhý sa chce so mnou hrať, aj keď je zadaný a zvyšný sú kamaráti dá sa povedať."

"Rýmuješ."

"Privádzajú ma do šialenstva. Ale nechcem dnes hovoriť o nich."

"Tak ak dovolíš, ja ti dám darček. Vlastne som trošku dúfala, že ma na Vianoce niekedy navštíviš."

Zdvihla sa a na dve minúty sa stratila hore, kde má spálne. Zatiaľ som si odpila z vína, ktoré som potom nachvíľu položila na stôl. Už od schodov som počula jej hlas.

"Strašne dlho som to vymýšľala, ale nakoniec ma to napadlo. Tak teda, najprv..."

To sa už blížila ku mne s dvoma veľkými vecami v ruke.

"Ako prvú ti chcem dať túto ovečku, nech nikdy nie si sama. Padla mi do očka vo výklade. Keby mám vnučky... No ale ja mám teba tak tu máš ovečku."

S úsmevom mi podala obrovskú huňatú plišový ovečku do ktorej som si zaborila tvár. Bola krásna.

"Ďakujem. Je zlatá."

"Nie je začo. Hodíte sa k sebe... A mimochodom, volá sa Debbie. Teraz prekvapenie číslo dva. Tieto šaty šila ešte moja nebohá sestra pre mňa... Nikdy som si ich nemala kam obliecť a ony su také krásne."

Padla mi sánka. Vytiahla šaty, šité tak zložito a tak krásne. Tmavá fialová, doslova temná farba.. Korzet bez ramienok, absolútne jednoduchý bez ničoho a sukňa vpredu krátka vzadu dlhá. Na okrajoch podšívaná čiernou krajkou s peruánskym vzorom. Chrbát bol talmer nahý, s viazačkou. V jednoduchosti je krása. A tieto šaty bez zbytočných korálok a hlúpostí kričali dokonalosťou. Fialová látka, tipujem že ťažká a tá čierna podšívka. Roztopila som sa.

"To.. je..."

"Dokonalé, ja viem."

Podala mi ich s prosbou, že ma v nich raz určite chce vidieť. Ja som pre darček nemusela chodiť tak ďaleko, vlastne som ho len vybrala z kabelky.

"Ja som ti priniesla túto brošňu. Dúfam, že sa ti bude páčiť. Patrila mojej mame a je to stará a vzácna vec. Ten oranžový kameň je pravý."

Podala som jej brošňu z bieleho zlata a oranžového kameňa, ktorého meno nepoznám. Ale bol krásny, hral sa so svetlom v miestnosti.

"A na druhú vec sa ťa chcem spýtať. Pôjdeš so mnou niekam, kde je teplo ? Niečo ako dovolenka pre nás dve. Pozývam."

"Ďakujem za brošňu zlato. Je naozaj nádherná. A rada s tebou niekam pôjdem. Kedykoľvek a kdekoľvek."

Zvyšok noci, celé hodiny, sme presedeli na gauči pri víne a ohni. Rozprávali sme sa o všetkom. O ľuďoch, práci, živote... Ani sme neboli unavené, trkotali sme do rána. Atmosféra tmavej izby, osvetlenej ohňom bola kúzelná. Každé slovo, ktoré sa roznieslo tichom pôsobilo neobyčajne, úplne inak ako len slovo. Bolo nám dobre. Smiechu sme sa neubránili, ale niekedy ani slzám za niekym, či niečim.

O ôsmej ráno, po raňajkách a stále čulé sme sa vybrali peši k nám. Priscilla ma odprevadila až ku dverám kde ma objala so slovami:

"Ďakujem za krásne Vianoce. Dlho mi nebolo tak dobre. Príď ma skoro navštíviť, ahoj."

Pobozkala ma na obe líca a nasadla do privolaného taxíka.

...
Vošla som do prázdneho domu, rovno do izby, kde som sa prezliekla. Vytiahla som zo skrine pyžamo v podobe trička s dlhým rukávom a širokých nohavíc. Spustila som účes, ktorý vystriedali dva zapletené vrkoče a s Debbie na rukách som sa odobrala dole na gauč. Voľky nevoľky som tam s ovcou v náručí zaspala.

Tuesday 28 August 2012

GRRRRRRR!!!!

Ahoj pusinky :) Veľmi ma mrzí, ako to tu vyzerá za posledné dni. Časť bola sama neviem kedy a ja sa naozaj na ďalšiu necítim. Maruš je preč, má tanečné sústredenie (úprimne? ani netušíte, ako jej závidím :D strašne mi chýba tanec, ale tak o týždeň mám prvý tréning :D po dvoch mesiacoch, a hneď po jednom tréningu nám aj nadžubali vystúpenie. Hurááá!!! Však ja neviem nič! Bude haluz. Inak som sa rozkecala, späť k téme.) Viem, že aspoň ja by som mala niečo vytvoriť, ale to nejde. Viem, že niektoré píšete, poznáte ten pocit, keď otvoríte word, prečítate si pár riadkov, čo už máte a veríte v zázrak? Ja tak teraz fungujem. Viem, čo sa má stať, len to nejde. Akosi ťukám do klávesnice, no nič z toho, slová dokopy nedávajú žiaden zmysel, malé decko by to napísalo lepšie. Snažím sa, ale nič z toho. Prepáčte, naozaj sa už k tomu donútim, nejako sama sebe vysvetlím, čo a ako :D







Viete, čo je toto? Nenormálne som sa smiala. Na jednej stránke o HP adminka toto pridala s komentárom, že úžasná knižka. John Elton, Meltdown. A všetky komentáre: No! Jimmy protested! Som sa smiala! :D :D :D 1D sú všade :)


















Hahahah. Ešte aj Snapa to trápi. Ale neboj, on neodíde. NIKDY! Toto ma naozaj dostalo, hlavne preto, že som to našla na stránke o HP. Viete, akú mám radosť, keď také veci nájdem na rôznych stránkach? Úplne som šťastná.





Milujem kosti! Úplne najviac!! a toto je tááák zlaté. Booth tam má dokonca svoju pracku na opasku. Dokonalosť.












ďalšie zo stránky o HP. Všetci boli z neho akí nadšení, aj tí , čo nemajú radi 1D. A ja som totáálne happy. Lou GO! takých komentárov tam bolo milión a ja som sa, samozrejme, pridala :D Love ya, carrot :*



















IDIOTI!!!! Čistá debilita :D



:D :D :D


Hahahah to som presne ja :D



HAHAH on sa už Pottera nezbaví :)


Idiots!!



Nad tým som sa pri filmoch zamýšľala miliónkrát! :D :D




THE END :* Prepáčte, že len toto 
Luna Lovegood

Monday 27 August 2012

Only thing I have 4 u 2day :(

Mrzí ma, že dnes nebola žiadna časť, pracuje sa na tom :D Tak aspoň toto :*








O_O tomu sa vraví kresba :)























Poor Voldything :(


Trapny moment, keď autorovi dôjde, že sú hluchí a nie nemí :D :D Ale inak perfektné :D







































už som vravela, ako milujem všetky tie blbiny s jeho menom?? :D






No H8 to twilight :D Just fond it funny :D









Hahahah :D Vedeli ste, že Rupert je beliber?? :D





Awwwww so sweet :*


Luna Lovegood