Time for a little talk

Chce sa mi kecáááť. Vykecávať a vypisovať hovadiny. Len tak. Preto som sa rozhodla skúsiť niečo, ako 3o day challenge. Vlastne, ono to je 3o day challenge, len s tým, že si dávam vlastné pravidlá. Nie som človek, ktorý má rád pravidlá. Odpovedám na otázky v poradí, v akom chcem a ktoré chcem vynechám. Neznášam otázky ako: Niečo o sebe. Nech sa spýtajú presne, ako mám vedieť, čo povedať? Napadlo ma, že by som to chcela písať po anglicky. To by bol pre mňa ten challenge a úprimne, keď tak uvažujem, čo tam napíšem, rozmýšlam po anglicky. Stáva sa Vám to niekedy? Mne vážne hrabe, ale ja rozmýšlam, dokonca snívam po anglicky. Siriusly. V každom prípade, prosím si vaše reakcie, aspoň na jazyk, v akom to mám písať. Rozhodla som sa, že prvý bude po slovensky, je to taký na začiatok. So, let's begin.

Predýchala som všetky trapasy, predýcham aj tento. Ale tento je najväčší, ááá!!! Hí, pfú, híí, pfú.. umriem zo seba. Zabite ma. Idem sa plaziť kanálmi. Hí, pfú, hí, pfú. Hííí. Len toľko. Na fb to capnúť nemožem, aby som nadobudla dojem že to až také strašné nebolo, lebo to tam uvidí!!! Hí, pfú, hí, pfú. V živote už sa nezapletiem s chalanom, ani s dvoma, lebo to na mňa ušiliii!! Hí, pfú, hí, odpadám.

Escape from the shadows 3

Celý večer som na ňu myslel. Myseľ mi zaplavili spomienky. Ako sme sa stretli, ako som ju toľkokrát ukradomky sledoval v škole. Ako sme sa v ten deň rozprávali. Jeden jedinýkrát. A potom dnes. Stretol som ju znova. Vyzera tak isto, ako kedysi v škole, bola taká istá. Rozprávali sme sa ako starí známi. Ako skvelí kamaráti, ktorí sa chvíľu nevideli. Donútilo ma to rozmýšlať, čo ju vtedy zmenilo, čo ju donútilo ignorovať ma. A čo sa zmenilo teraz, keď sme sa opäť rozprávali. A niečo, čo som tiež nechápal. Zo začiatku som bol príjemne prekvapený, no stále mi to pripadalo absurdnejšie. Pamätala si moje meno. Meno človeka, s ktorým sa rozprávala jedenkrát v živote, roky dozadu.

Escape from the shadows 2

„Ty si Liam, však?“ spýtala sa nesmelo, akoby sa bála, že povie zlé meno. Pamätala si ma! Naozaj vedela, ako sa volám! S úsmevom som prikývol.

„Nechceš si ku mne sadnúť?“ navrhol som jej a zložil z druhej stoličky sveter. S jej typickým hanblivým úsmevom si tam sadla práve vo chvíli, keď jej čašníčka doniesla veľkú šálku s nápojom, z ktorého stúpala biela para.

Escape from the shadows 1

Nový príbeh! Okej, myslím, že som z neho nadšenejšia viac, než všetci čitatelia dokopy. Čo už. Len dúfam, že sa bude páčiť. Myslím, že tento príbeh je pre mňa najväčšou výzvou zatiaľ, podľa toho, čo mám naplánované. Tak držte palce a nehnevajte sa veľmi, ak to nevyjde tak, ako má.

„Nie, Harry, naozaj neviem, kedy sa vrátim! Koľkokrát ti to mám opakovať?! Netvár sa, ako strašne ti na mne záleží, dobre?! Keby si zbalím kufre a odídem, moju neprítomnosť si všimneš, až keď budeš hladný a vchladničke nebude nič! A...“ zastavil som sa na začiatku vety, Harry mi niečo vravel do ucha, no ja som nevnímal. Bola to ona? Bol som si istý, že by som ju spoznal kdekoľvek. Naozaj okolo mňa prešla ona? Koľko rokov to je, od kedy sme sa naposledy videli? Je tu? V Londýne? Býva tu? Musím ju vidieť!

„Harry, zavolám ti neskôr,“ odsekol som mu, bolo mi jedno, čo práve rozprával a zložil. Telefón som rýchlo strčil do vrecka a utekal k rohu ulice, za ktorým zmizla. Ak to bola ona, musím ju zastaviť, aspoň na chvíľu s ňou hovoriť.

Our last song 1o

Last one, hope u enjoyed this story :)

Song for u

Na opačnom konci pódia sa objavil Harry, a keď sa naše pohľady stretli, nevyzeral byť vôbec prekvapený. To už však k nemu kráčala Jackie, objala ho a vymenili si letmé bozky na líca. Kým si sadol, ešte raz na mňa pozrel, doslova ma prešiel pohľadom od hlavy po päty. Ja som od neho nemohla odtrhnúť pohľad. Opatrne, aby som naňho nevyvaľovala oči celý čas som si všímala každý detail jeho tváre. Vyzeral takto aj vtedy? Ako veľmi sa zmenil? Videla som na ňom to, čo som na ňom pred rokmi milovala. Ten smiech, keď sa teraz s Jackie smejú na čomsi, čo ja nedokážem vnímať. Tie kučery, to, ako mi spieval... Shirley, uvedom sa! Ten chalan je minulosť! Ublížil ti, zlomil ti srdce! Nie len, že ťa podviedol, keď ste boli zasnúbený, on ti dokonca...! Nedokázala som si to ani pomyslieť, aj teraz to bolelo. Tak, že som to nebola schopná nikomu povedať. Ten chalan iba hrá svoj dokonalo nevinný úsmev.

Bola som donútená napísať vám článok...

Pfú, čo Vám poviem. Nechce sa mi.

Nadpis by mal znieť:

Klaudia, najúžasnejší človek, akého som kedy stretla.

Chápete, k čomu ma donútili? Nie len písať článok, ale celkovo takéto niečo. Ako ste si iste všimli, na články tu je Maruš. Jej články sú vždy zaujímavé, úprimné a donútili človeka zamyslieť sa. Tiež som sa zamyslela. Nad kamarátmi a tými vecami, čo spomínala. Ľúbim svojich kamarátov. To je isté. Idiotov pod spoločným názovm 1.E, nad ktorých nápadmi sa nestíham čudovať. Dnešna módna prehliadka napríklad. Predstavte si, že idete po chodbe, len tak si kráčate a zrazu okolo vás tridsať ľudí, ktorí vám začnú tlieskať a niekto na vás vykríkne: "Dámy a páni, model číslo päť z našej najnovšej jarnej kolekcie!" Uznávam, ako tlieskajúci divák tejto módnej prehliadky som sa bavila. Čo si o nás mysleli naši "modeli", ťažko povedať.

V každom prípade týchto exotov milujem. (Nejdem to tu kaziť tými pár výnimkami). Úplne najviac zbožňujem, keď ktosi zo zadného radu chýba a ja sa už len s peknými psými očkami otočím tým smerom a najbližšieho človeka sa spýtam, či nechce spolusediacu. Tam sú tí... najzaujímavejší ľudia.

Takisto ľudí mimo školy. Neuveriteľné zokupenie z tanečnej, kde sa nestíham čudovať nad výplodmi niektorých kusov. Hlavne jeden taký, pár sekúnd bez toho, aby niečo drístla neexistuje. A vždy to stojí za to. Alebo istá čupka. Nikdy pri nej nechápem, čo až také vtipné som povedala, no ona sa zvíja na zemi od smiechu.

A mimo toho všetkého, tam kdesi o ulicu ďalej človek, s ktorým sa poznáme od detstva a ktorý nosí tie tri hlúpe písmenká BFF. Poznáme sa odjakživa, no kamarátky sme tak... od siedmej triedy? Asi. Spoznali sme sa už dávno, na magickom mieste, ktoré voláme ulička. Je to len zastrčená slepá ulica, kde nechodia takmer žiadne autá, no odjakživa sme sa tam hrávali. Keď som bola malá, bolo nás tam strašne veľa detí a bolo to svojim spôsobom pre mňa čarovné. Vyšla som tam a vždy sa tam niekto hral, vždy tam boli decká. A ak náhodou nie, stačilo sa prejsť po uličke od jedného konca po druhý, a kým sa človek otočil späť, ulička už bola plná. Tam som stretla aj ju. Vždy sme sa tam hrávali tie detské hry, no nikdy sme neboli s nikým z týchto deciek kamaráti mimo našej uličky. Neskôr každý chodil do školy inam, viacerí sa presťahovali, zmenili partie, začali piť... Každí sme mali kamarátov v škole, ja som tam mala svoju najlepšiu kamarátku. Neviem, ako sme sa dostali späť k sebe, no pamätám si, že keď mi raz moja bývalá najlepšia kamarátka naschvál udrela hlavu o stenu, vtedy som povedala Vierke, že je moja najlepšia kamarátka ona. Neľutujem to, koľko sme si užili zábavy a všetkého... Včerajší deň by som opisovala pol hodinu, stačí vám vedieť, že sme si obe priniesli na kabátoch dnu po pol kile snehu, ona aj pod kabátom.

But... všade je to hlúpe ale, však? Napriek tomu všetkému, vždy som chcela odísť po strednej do Londýna, a to akokoľvek. Nikdy som neuvažovala, že tu zostanem kvôli niekomu, že by mi niekto chýbal tak veľmi, že by som si to rozmyslela. Čo sa zmenilo? Ako je možné, že teraz nad tým uvažujem? Že si nie som istá, či by som tam naozaj išla, ak by to znamenalo byť sama a niektorých ľudí tak dlho nestretnúť? Prečo ten človek, kvôli ktorému som vôbec ochotná takto rozmýšľať nie je moja najlepšia kamarátka? Asi sa konečne dostávam k tomu, o čom má byť tento článok. K človeku, ktorý sa považuje za to najlepšie, čo ma kedy stretlo. Niekomu, kto je stále neobjektívny, ktorý mi stále nadáva (fajn, toto platí vzájomne :D), kto ma sáče pod autá (dobre, aj toto platí vzájomne), koho sme včera skoro rozpučili (nie, neľutujem to :P) a ktorý vidí súvislosti aj tam, kde nie sú. Niekto, kto má so mnou spoločného toho viac, ako všetci ostatní dokopy a koho mi do cesty strčil akýsi osud. Som mu za to neuveriteľne vďačná. Poznáme sa od septembra a už teraz jej môžem povedať všetko. Nie je to zvláštne? Neviem si predstaviť, čo by som bez nej robila. Napriek všetkému to so mnou ešte nevzdala, čomu sa čudujem (aj keď som jej na lavicu napísala obrovským fixou BITCH). Vieš, že ma to veľmi mrzí? Na svoju obranu len toľko, že ona mi popísala celú lavicu. Úplne najlepšia vtedy bola Kika, moja retardovaná spolusediaca.
Klaudia: Zmažeš z tej lavice tú nadávku?
Kika: (dlhý pohľad na lavicu) Ktoré tam je nadávka?
Nuž, angličtina našich spolužiakov je miestami na zaplakanie, no väčšinou na zasmiatie.
Alebo ďalšia osoba, keď sme s Klaudiinej lavice zmazali to veľké bitch, chcela to napísať znova.
B...I... Ako sa to píše? Takéto hlody proste milujem. Povedzme, že my angličtinu vnímame trošku inak ako zvyšok. Lebo raz ideme do Anglicka. To je isté. Viete čo?! Práve ma tak odveci napadlo... mám už zabookovanú letenku do Londýna!! Teším sa :D
Fajn, nič ma už nenapadá, len toľko, že vás strašne ľúbim.
And of course, i ľuf u bitch too :*

Je to stiahnuté kdesi z netu a presne to nesedí... Ale pointa je. Stačí sa niekedy na seba pozrieť a hneď vieme. Hlavne taká angličtina....

Wet... of course I mean weather...

Sure, Miško ;)

We know u a bit better than that

Our last song 9

Hodila som po ňom zásnubný prsteň a ušla. Odvtedy som ho nevidela,“ sťažka som preglgla, keď som dorozprávala náš príbeh až takmer do konca. No stále tu bolo čosi, čo som ešte nepovedala. Jackie ma upokojujúco pohladila po pleci. Musela počuť, že mi hlas začal zlyhávať.

„Veľmi ma to mrzí, také čosi si nikto nezaslúži.“

Our last song 8

„A tak sme sa s Harrym zasnúbili...“

Jackie vyzerala, že má slzy na krajíčku. Usmiala som sa na ňu a nevedela, čo povedať. Veď som už povedala hádam všetko. Čo ju ešte môže zaujímať? Párkrát rýchlo zažmurkala, akoby musela naozaj zaháňať slzy a úsmev mi opätovala.

„Aké dojímavé! Ó môj Bože! Aj ste plánovali svadbu? Alebo ste sa nebodaj aj vzali? Ďalšie vaše tajomstvo, o ktorom nikto nevedel?“

Our last song 7

Prepáčte, že som sa dlho nepozvala, mala som pokazený net. To, že je tu časť neberte tak, že tu budem niečo pridávať. Len tento príbeh je dokončený, tak Vám ho sem aspoň hodím, kecy, čo ďalej, po poslednej časti.

„A celé sa to začalo nečakane komplikovať.“

„Komplikovať? Stalo sa niečo?“ spýtala sa ma Jackie typicky novinársky. No napriek tomu milo.

Posledný článok.

Posledný. Povedala som, že vám sem už písať nebudem. Ale kam inam, ako v podstate do prázdna, napíšem výlev? Nemám rada depkárčenie na blogoch, nikdy sa mi to nepáčilo, načo kazíte ľuďom náladu, keď im ju máte zlepšovať? A tak som to nikdy nerobila. Možno som tie veci obrátila na srandu, možno som vám vyrozprávala príbehy, ktoré tým pádom končili, a ja som sa s nimi s vami lúčila. Tak teda, ďalší príbeh o ktorom tentokrát neviem, ako ho ukončím.

V poslednom týždni, alebo mesiaci?, neviem, bola som slepá, hluchá, sa udialo pár vecí. Boli to čisté fakty, aby som si uvedomila chyby za posledný rok. Nie ten neškodný týždeň, kedy mi to postupne začalo dochádzať, celý minulý rok. Bola tu taká úvaha, o tom, že či sú veci naozaj navždy? Vlastne ste si v pár riadkoch prečítali o najväčšiej časti môjho života.

Pamätáte sa na to? Ona sa odsťahovala, najlepší človek, aký ma v živote mohol stretnúť, najlepšia kamarátka, ale v tom pravom slova zmysle. Najlepší človek, s ktorým sme sa najprv dva roky nemohli zniesť, a ten tretí sme už boli sijamčatá. Prečo najlepší? No prečo, lebo ma držala nohami na zemi, šikovne ma tam vždy stiahla, pri tom všetkom, čo ste si o mne prečítala, keď som sa naštvala a odkázala tej anonymke kto som, a aká som. Tak toto všetko ona držala na uzde, bola úprimná, dokázali sme sa smiať, stále, na všetkom, a na ničom. Pri nej a s ňou si človek nevšímal svet, len to, načo ona ukázala, a potom sa na tom zasmial. Mala výchovu, nie len svojou maminou, ktorá zo svojich troch dcér spravila dobrých ľudí, ale aj životom. Ale o tom neskôr. Kamarátka v pravom slova zmysle, to bolo pre to všetko, čo sme spolu zažili, všetky poprvýkrát, pretože to bolo ľahké. Také prirodzené. Chodili sme spolu do školy, na tanečnú, každý týždeň na vystúpenia, ktoré sa ťahali celými víkendami, a tam som pozbierala toľko úsmevných spomienok, že ich nespočítam. K nám dvom akosi patrila aj Melisa, ale nebola taký tretí kúsok skladačky, ktorý by sme potrebovali. Vlastne sme nikdy ani nepotrebovali nikoho tretieho. Ale mali sme. Aj radi sme sa mali. Všetky tri, sladké časy základky. A potom prišla voľba. Gympel s ňou, ten gympel, ktorý ťa neláka, ale ona tam ide nabetón, alebo tu ostaneš s nevydareným kolektívom, no zato s Melisou? Išla som na gympel, neľutujem. Z našej triedy nás išlo deväť. A tak sa utvorila štvorica dievčat, zložená z dvoch párov najlepších kamarátok. Svojho času sme boli taká osmodivovská štvorka sveta. Radka, Natália, Karolína, a Marietta. Chcete to po prezývkach? Miloušenka, Miloušenka, Miloušenka a Miloušenka. a potom sme boli srdiečka. A mojkovia. A ženské. A všeličo iné. A narozdiel od deciek, ktoré si dajú názov, alebo si povedia ako sa budú volať. My sme sa tak spontánne oslovovali, až sme si zvykli. Ha, nič z tíchto kvázi trápnych vecí nám moc nevydržalo, tích prezývok bolo milión, na kvantá, každá vznikala inak a inde. Polovicu si samé nepamätáme. Boli sme príma, o nič sme sa nestarali, I.OG má všetko na háku, vrieska, piští, spieva, tancuje, robí profesorom peklo zo života, uťahuje si s chalanov, oblieva sa (hlavne v škole :D), vlastne bolo všetko v tej škole, aj v meste, všade kam sme šli. Ozaj, o maturantoch som nehovorila. Maturanti boli kamoši, s ktorými sme sa doťahovali na chodbách, na našej povestnej lavičke, ktorú sme si vždy kradli, kecali, aj cez hodiny, a provokovali. Dve triedy maturantou boli priateľské. Stačí sa zoznámiť s jedným, len tak pri kopírke ako my (len ho nekopajte do zadku, aj keď to bolo omylom), a ide to. O chvíľu sme poznali všetkých. A tie esemesky, esemesky tvorili veľkú časť naších zábavok, taká sranda, písať bárs komu, ale hlavne medzi sebou. A takto to šlo.. Veci sa začali kaziť, my sme sa začali meniť, a nedobrovoľne dospievať?, nie, tak tomu nepoviem. Zmizla aj naša úžasná lavička, smradľavé parkety, zničené steny, ktoré sme svorne prekrývali šialenými nápadmi, dopísané lavice.. Zmizlo všetko. Aj najhoršia tabuľa na škole, doškriabaná, neumývateľná, závesy, ktoré sme milovali a nenávideli. Zrazu na chodbách nebola zima ani šero. Po dvoch úžasných rokoch sme sa vrátili do cudzej budovi. A niekde medzi týmito dvomi rokmi veci začali škrípať, asi v pólke druhého, a tretí sa to v tej hnusnej budove ťahalo. Nekazila sa naša štvorka. V prvom rade sa kazil náš vzťah, s Karolínou, až za následok toho padli pevné piliere nezabudnuteľnej štvorice. Karolínu totiž začal vychovávať ten život. A mňa? Ja už vlastne ani neviem. Najhoršie na tom bolo to, že o domácom násilí, ktoré Karolína, s jej sestrami a maminou zažívala, mi nepovedala. Nikomu to nepovedala. Hanbila sa, dusila to v sebe, stále nosila masku, ktorá vravela všetko je fajn, som tá stará Karolína, som vám rovná aj keď sa cítim ako handra... To ju zmenilo. O tisíc stupňou. Ako to povedať, čo všetko sa dialo? Ja si ani nespomínam, či ma to trápilo, veď som o ich domácich záležitostiach nevedela. Zo začiatku som to poriadne nevidela, aká je iná. Len to začalo škrípať. To som v tom prvom článku nespomínala, aký hnusný bol ten jeden posledný spoločný rok medzi nami. Bol to taký chaos všetkého. Trápila nás aj Natália, ktorá začala byť istou verziou pipky, ktorá to s chalanmi preháňa, ktorá má príliš málo rokou na to aby robila čo robila, a tomu verte, že si nevymýšľam keď poviem, že tam figurovali cigarety, a alkohol.. a že nám po roku prišla s dvoma zárezmi na dlani. Ale to tí chalani, puberta, hormóny, zlé obdobie.. Na scénu prišla podstatná postava č.5, Klaudia. Baba čo prišla z Nemecka, do našej triedy, do mojej časti mesta. A tak pomedzi to naše škrípanie s Karolínou, sme si našli k sebe cestu. Pfuj, toto bola tá najväčšia chyba. Spolu s tou, že sme Natáliu nakoniec nechali tak. Už som vedela o tom, čo sa u Karolíny deje, a nebavilo ma dávať náznaky, nech sa zdôverí, nech je zase tá stará Karolína. Tak som si proste našla náhradu. Klaudia, však prečo nie? Mala som ostať kde som bola, mala som do Natálie hučať stále dookola, a nie ju ignorovať. Takto sa moja najlepšia kamarátka začala cítiť ešte horšie, videla to, žiarlila, ale tvárili sme sa, že ešte spolu fungujeme. Potom raz v noci mi napísala. Výčitku. Jednu, dve, desať. Až sme si vykričali také hnusné veci, že som sa triasla, od jedu. Nejaká krava s ktorou sa bavila jej dokonca verejne na facebooku napísala, že jej bezo mňa bude lepšie, že má ma nechať tak, veď má ich. Povedala som jej, že tou hádkou, ktorú sama vyvolala, zničila viac ako si myslí. A mala som pravdu. Priateľstvo padlo popolom. Aj keď sme pri sebe žili, rozprávali sa, všetko to úžasné bolo nenávratne preč. Dnes viem, že chyba to bola moja.

Bola som s Klaudiou, myslela som si, že toto je tá dvojička, ktorú potrebujem. Nie, ona je, alebo bola len moja americká kamrátka. Nákupy, obedy, káva, nejaký chalani, o ktorích sme sa bavili. Stále dokola. Rok som si myslela, že ma to baví. Možno aj rok a pól. Ale to nie je to, priateľstvo v pravom slova zmysle. Nevravím, že ju nemám rada. Mám. Ale nikdy nikto nebude ako Karolína, nikdy s nikým už nenapácham také somariny.

To bol rok. S Klaudiou. Zrazu tu už bol aj Samo. A ďalší ľudia. Veľa ľudí. Novích. Ja medzi nimi. Nadšená. Kde sa ich tu toľko berie? Ľudia, čo ma majú až tak veľmi radi. Wáu. Ale ja som ich nechcela. To viem až teraz. Pustila som si ich príliš blízko. Ako im ukážem, že už tam nepatria? Že sú mi nepríjemný? Neviem. Pretoto netuším, ako sa tento príbeh skončí. Lebo som vždy chcela len Karolínu. A ona odišla. Nie je tu. Plakala som dva dni. Prečo tu nie je? Všetko je hnusné. Nič už nemám rada. Ona tu nie je. Veci nemajú zmysel. Aj keď som sa jej ospravedlnila. Povedala všetko. Písali sme si. Ja ju potrebujem tu. Nepríde. Budem s ľuďmi, ktorých nechcem. Vždy bol okolo mňa veľký okruh ľudí. Takých známich. Mali ma radi. Ale teraz mám väčší okruh. Majú ma strašne radi. Ale nemám rada straviť s nimi čas. Je to podlé? Zlé? Hnusné? Neviem. Netuším aké to je, a čo to znamená. Ale viem, že na to idem odznova. V septembri odchádzam.

Tu to končí, tam to začína. Aj keď tápam v tme. 

Bábiky, vždy počúvajte svoj inštinkt. Máte ho všetky do jednej, len chlapi taký nemajú. Počúvajte 6. zmysel. Noste balzam na pery. To je bod č.1, pekné pery. Jahodové labello. Aj keď ja ho kupujem len preto, ako chutí, a tak ho vždy "zjem". Ak ste blondíny, tak sa nefarbite. Je nás málo, vymierame. Keď vám niekto povie, že si vlasy častým umývaním ničíte, tak naňho kašlite, zničte ich, a potom tomu dajte nový zostrih. Však ony sa uzdravia. Nepekné sú vám na nič, neoslnia. Vážte si samé seba, môžte to kľudne aj preháňať, aj ja to robím. Všetko je lepšie ako sa podceňovať, mať komplexy a mizivé až nulové sebavedomie. Smejte sa tak nahlas ako chcete, kde chcete, kedy chcete, vrieskajte, nežite tak ako by ste mali. Žite tak, ako vás to baví. Škola je len inštitút, inteligencia nie je vo fyzike, ale v živote. A lásku neriešte. Nehľadajte v nej nič iné, ako cit. Potom sú depky, a depky krátia život. Aj stres. Tak sa usmievajte. Aj drzo, aj ironicky. Majte masku, ak treba, tak ju tam nechajte aj týždeň. A keď prirastie, strhne vám ju najlepšia kamarátka. Bolestivo, to si pište. A neničte si pečeň pernamentne. Len keď treba, alebo je príležitosť. Muža si nájdete, a ak nie, tak mačku. Percentá mužov sú rovnomerne rozdelené tak, aby sa páčili všetky tipy žien. Tiché, hanblivé, ukecané, ukričané, temperamentné, aj tie, ktoré sa považujú za menej cenné aj keď ani jedna nemá dôvod. Vlastne ani právo, ale to je jedno. A nezabúdajte, že všetko v dnešnej dobe je push-up, aj sťahovacie. Nedostatky sú banality, berte to ako vašu výnimočnosť. A hlavne, nikdy neopúšťajte ľudí, ktorých milujete.

Tak, to by sme mali rady, moje životné teórie. Držím Vám palce. Aj sebe. Však ja si cestu nájdem. Len o toho človeka, čo by som ho potrebovala, sa bojím. Ale to nič. Ja vás všetkých ľúbim. Svoj život si poskladám. Vlastne ma vždy bavilo lego. Ja zas trepem. 

Tak teda zbohom, miloušenky. :) 

Vaša Maruška.

Maruša, ha, tak mi Radka hovorí.

A tu si srdco predstavte.

Ja ho neviem nakresliť.

:)

 

Btw. Adriana.

Adriana tehotná bola, s Louisom. Ale on sa s El rozísť nemohol, tak z morálky. A tak, keď mu to moja Aďa voľky-nevoľky zdelila, kým každý sedel na opačnej strane dverí do jej kúpeľne, museli ukuť plán. Keď ma to v júli o 1o-tej večer, keď som šla od Klaudie napadlo, v príbehu takú záležitosť ešte nemal, teraz už všetci, ale však moja chyba, ja som sa nehýbala. Tak teda, zavolali Zayna. Že čo teraz? No nič, každému natlačíme do hlavy, že sme pár, a že budeš otec. Neviem, či súhlasil rovno, či nie. Ale stalo sa. Trebalo síce vyvrátiť fámu so sestrou, trebalo toho veľa, ale stalo sa. Adriana, asi v návale zlomyselnosti, alebo aj žiarlivosti Louisa provokovala. Bozkávala sa so Zaynom, na verejnosti, a tak.. všade. Bol tam aj zádrhel, a keby len jeden. Čo Zaynov život? Čo potom? Keď sa krpec narodí.. Brucho jej rástlo, veci šli, boli udalosti, Harry bol kamarát, malo prísť nové dievča, to z čakárne, mala popliesť hlavu Niallovi. Takže, to brucho rástlo, a bola tam aj Eleanor. Často. A Adriane tehotenstvo závidela. Aj ona chcela. A Lou to videl. Trpel. Niekedy okolo ôsmeho mesiaca tehotenstva sa stala taká vec.. Adrianu bolelo srdce. Ale tak ozajstne, fyzicky. Silno. No bola ticho, vedela čo všetko by spôsobila, keby to prezradila. No pri ďalšejšej kontrole u doktora, rusa, čo sa podobal na Dumbledora, niečo započul. A tak to bolo.. zdedená aritmia, po mamine. Počas tehotenstva neliečiteľná, prognóza prežitia pôrodu bola pól na pól. Záviselo to od ťažkosti pôrodu, sile jej srdca... A tak bol v epilógu pôrod. Vyšiel Stanley s decom na rukách, podával ho Zaynovi. A Louisa to štvalo, veď bola jeho, prečo ju Zayn dostane prvý? Chcel skríknuť, to She is mine!, názov, ktorý nenávidím :D, ale neurobil to. Dieťa sa mu do rúk dostalo, malá Angela. Dievčatko. Krásne, veď ako inak. Ale doktor odišiel, odvolala ho sestra, kým mu Liam ako jediný slušný podával ruku, ostatní po ňom skákali. Srdce zlyháva. A zlihalo. Sestra vyšla opäť, lebo niečo vedela. Išla za pravým otcom. A on vedel, že Adriana niečo zmenila. Chcela, aby sa volala Paolina. Tak to vzišlo ako Paolina Angela Tomlinson. A teraz hrbáčovský koniec. Starý lagardére, mladá Aurora. A tak ma napadlo, bude to také klišé? Ona zomrela, ony ostali veľká šťastná ubolená rodina? Nie. Zayn našiel v malej Paoline lásku. Ako pôvodný hrbáč v Aurore. A tak s veľkým vekovým rozdielom, sedemnásťročná temperamentná dcéra svojej mami, Zayna zviedla. ;)

Our last song 6

„U-uniesli vás?“ spýtala sa šokovane Jackie, ktorá to počúvala so zatajeným dychom. Prikývla som. „Niečo také. Bolo to to najzvláštnejšie, čo sa mi kedy stalo. Stáli sme v parku. A zrazu, akoby za ten zlomok sekundy, kým som žmurkla, sa čas posunul a my sme sa premiestnili na letisko. Museli nás nejak omámiť, omráčiť alebo čosi. Doteraz neviem, čo to bolo. Zrazu sme len boli na letisku. Predo mnou dlhovlasá blondínka, inak nikde nikto. Chcela som kričať, keď sa ku mne otočila. Vlastne, ako som v tej chvíli zistila, otočil. Blond vlasy boli len hlúpa parochňa a na mňa pozeral Louis Tomlinson.“

Z nudy

Ak ste nevideli, pozrite si, ja to video milujem. 

Enjoy it.

Our last song 5

Len toľko, že asi nemôžte brať nič, čo poviem vážne. Všetkým, ktorí ste nám napísali tie krásne veci a zastali sa nás ďakujem. Nie, neodchádzam. Odteraz len časti, žiadne vykecávačky. Prečo by som sa takýmto ľuďom zverovala so svojim životom? Nepotrebujem, aby mi aj na ten nadávali. Poslednýkrát zrejme máte pokec pred príbehom, ktorý sa netýka deja. A mrzí ma to s komentármi, neviem, ako Vám to teraz ide, dúfam, že to nerobí problém, ale zmeniť určité nastavenia bolo potrebné.

Love u guys :*

„Chodili sme s Harrym už asi mesiac a ešte stále ma nezoznámil  s chalanmi z jeho skupiny. Akosi to nikdy nevyšlo, vždy akurát niekto nemal čas a chalani by vraj, ako mi Harry povedal, neodpustili, keby ma zoznámil s niekym skôr ako s ostatnými. Čiže stále k stretnutiu nedošlo. Chalani už začínali byť nedočkaví, no vždy sa to z akéhosi dôvodu odkladalo. A potom sa to celé ešte skomplikovalo....“

Congrats...

Pre našich milovaných zlatých čitateľov, ktorých ľúbim, len ten posledný odstavec si pozrite, prosím. Viem, že toto sa Vám nebude chcieť čítať. Len toľko.

A teraz už špeciálne pre kohosi, kto tu určite len na to čaká, kým získa tú pozornosť, za ktorou toľko dychtí a nevie si ju získať vlastnou prácou, tak sa ozýva a dúfa, že si ho všimneme:

Gratulujem ti, zlatíčko, ktorá si napísala ten krásny komentár. Alebo ste boli dve? Prepáč, už sa takými ako Vy nezaťažujem. Bola som krava, ktorá to riešila. Kritiku beriem, vážne, snažím sa to opraviť, pretože ľudia, čo to píšu na to nejaký dôvod majú. No z toho, že mi vynadáte a poviete, že tie príbehy sú najhoršie sa zlepšiť neviem a nemyslím, že o to Vám ide.

Vďaka Vám som sa však v niečom zmenila, som Vám za to vďačná, naozaj. Nie, neprestávam byť tá retardovaná a úchylná krava. Beriem to a pripájam sa k Vám, súhlasím s Vami. Som jebnutá, perverzná. Naučili ste ma niečo iné. Vďaka Vám som na to maximálne hrdá. Milujem to a ľutujem Vás, tie normálne. Musí to byť nuda, byť normálny, taký ako ostatní. A k Vašim komentárom, hovorte si, čo chcete, ale tá pravá ja, ktorú nikto nepozná a je maximálne sebecká a arogantná teraz obrazovke ukazuje prostredníky a smeje sa, pretože je presvedčená, že je FUCKING AWESOME, jej príbehy sú skvelé a Vy ste len kravy a ste mimo. Nepoznáte ma. A že skončím dakte sfetovaná? Ja som sfetovaná dávno, rehotom na Vás a celom svete. Nič mi už nepomôže. 

A nie, nemyslím si, že skončím na ulici. Viete čo? Je mi jedno, čo si kto o mne pomyslí a že to čítajú ľudia, ktorí ma poznajú. Idem byť úprimná, dobre? Len ma mrzí, že sa to niektorí dozvedia takto, veci o mne, čo by som možno radšej povedala osobne. Neskončím na ulici. Vieš, na čo som namyslená úplne najviac? I am FUCKING GENIUS! Presne to si o sebe myslím a je mi jedno, čo si o mne myslíte Vy. Chodila som na špeciálnu základnú, kde berú len ľudí od určitého IQ. V triede nás bolo 11, viac nás nezobrali, z celého okresu. (Teda, pôvodne 13, ale dvaja to nezvládali a skončili do 4. triedy) V 12-tich rokoch som týždeň bola v anglickej škole, kde som skončila v 7. najlepšej triede zo 7o, moji spolužiaci mali 16-17 rokov. Monitory som napísala na 1oo% a 1oo%. A toto som nikomu nevravela, ale na výšku je možné, že pôjdem do Londýna. Nazvi to, ak chceš, kontakty, ale dá sa to vybaviť. Nie, neskončím na ulici. 

Moje príbehy sú najtrápnejšie? LLN, nemyslím si to a hovorte mi, čo chcete. Číta ich tu veľa ľudí a ja si myslím, že sú dobré. Samozrejme, sú aj lepšie, ale viem, že aj toto sa čítať dá. Najúchylnejšie? Hmmm, máš toho dosť málo prečítaného, Honey. Ale už to, že si tu beriem ako veľký úspech. Keď sa sem dostal nejaký nefanúšik, asi to nebolo zo stránky fanúšikov, ale z inokade... To znamená, že sme slávne. Maruš, otvárame šampanské? :D Och a ešte mimochodom, PIT je nechutný a neslušný až dosť neskoro, za polovicou minimálne. Pochybujem, že si to začala čítať odtiaľ, takže si musela čítať začiatok. A pokiaľ nie si ešte viac jebnutá, než si o tebe myslím, nečítala by si príbeh, ktorý ti príde hrozný.

 

Chceš to poslať mojim rodičom? Mám ti dať mail? Sweetie, tvoji rodičia určite vedia o všetkom, čo robíš a ty si určite zlaté dievčatko, ktoré nemá žiadne škaredé myšlienky, rozmýšľa len o dúhových poníkoch a hrá sa s bábikami. Hmmm, keď to porovnám s mojou 11-ročnou sestrou, typujem ti 7 rokov. 

Vieš, že na to, aby si niekoho urážala by si ho mala aj poznať? Fajn, o mne možno niečo vieš, písala som tu o sebe, vylievala si svoje myšlienky. Ale ľudí, čo to čítajú nepoznáš, tak láskavo do nich nepičuj, pri väčšine nevieš ani meno. 

Trochu som sa rozpísala a zabudla na pointu tohto článku. Congrats... určite ste si prečítali nadpis. Komu chcem gratulovať? Idiotom, ktorí dokázali za tú minútu, čo ťukali svoje správy zničiť niečo, čo sme s Maruš vytvárali tak dlho. Úplne chápem, čo napísala. Tiež sa mi to tu zhnusilo, nemám chuť sem chodiť. Nemám chuť písať niečo ľuďom, ktorým je jedno, čo napíšem, len nech je článok, pod ktorým sa môžu zviditeľniť a urážať nás. Nevidím v tom zmysel. Nie, neprestávam písať. Ale asi končím s týmto blogom. Ak budú chcieť, pošlem to tak piatim-šiestim ľuďom na fb, ktorých som vďaka tomuto spoznala už dávno a myslím, že ich to aj zaujíma. Nepíšem, že je to definitívne, nič ešte neviem. No viem, že už to tu nie je také, ako bolo.  Zničili ste to. Gratulujem, to sa len tak ľahko nepodarí. Chvíľku po tom, ako sa objaví tento článok budú na boku blogu kontakty. Neviem, či pri tom, čo tu máme za ľudí chce dať kontakt na seba aj Maruš, to je jej vec. Ak bude chcieť, dá ich. Ak nie, smola. 

Myslím, že týmto končím. Ľúbim Vás a budete mi chýbať. No takto to nemá zmysel. Kto chce čokoľvek, či už sa na niečo spýtať, možno tiež pokračovanie príbehu (no fajn, teraz si namýšľam, budem to posielať tak Maruš a Klaudií, ktorým bude blbé povedať mi, že to nechcú), pridajte si ma na fb, follownite na tt, whatever a ozvite sa. 

I already miss u.

P.S. ďakujem baby, Adelke Vojtušovej (ktorej dúfam tá zdrobnenina neprekáža, ak áno, ospravedlňujem sa) a anonymke, to, čo ste napísali pre mňa veľa znamená, ďakujem. 

Maruš, mrzí ma, že sme takto skončili. Ľúbim ťa, veverička. A tvoj článok, páčil sa mi, veľmi.

Masks hold the line -prológ

Ja vám k tomu niečo poviem zajtra, dobre? :) ..strašne sa mi chce drychmať, mám opuchnuté oči, lebo ten film bol krásny, aj keď som slzila, zase. Ale je to nové, je to pre Vás, a ja dúfam, že nesklamem. Zase. :) ..hádam sa Vám to bude páčiť.. Xx 

http://m.youtube.com/watch?v=mOzdfaEPaR0 -toto je pre tú atmosféru toho, čo sa tam deje ;D

Ak by raz Afrodita zostúpila na zem, vyzerala by presne takto. Neviem si predstaviť, že nie. Možno by tá bájna ženská mala aj konkurenciu, pretože predo mnou stál anjel. Anjel s čiernými krídlami, a zvodnými očami. 

V sekunde prudko zdvihla hlavu, a spravila ten jeden veľký ladný krok dopredu, ktorý sa od nás vyžadoval. Pod temne fialovým saténom sa jej črtol bok, no vzápätí zmizol, lebo jej noha v strieborných sandáloch na opätku dopadla na zem. Zvuk zanikol medzi buchnutím všetkých ostatných dámskych i pánskych topánok o drevenú podlahu. So záujmom som sa kĺzal očami po jej tele, skúmal, ako pekne prisunula chodidlo k členku, ako trčí jej útle koleno, a ten zohnutý bok. Vnímal som aj šaty z tmavej látky, ktoré možno ani také tmavé neboli, len ich takými robila hustá tma v tejto miestnosti, vynikal v nich jej štíhli pás, a línia tiahnúca sa hore, k jej hrudníku. Spôsob, akým sa jej prsia, patrne zahalené do šiat dvíhali prezrádzal, ako splašene dýcha. Obzrel som si jej krk, dokonalé pery, v tomto momente narúžované, nadýchané, a mierne našpúlené. To bolo posledné, čo mi bolo dovolené vidieť. Lícne kosti spolu s nosom zahaľovala maska. Čierna škraboška, s fialovými pierkami, a striebornými kamienkami na okraji. Vtedy som ich zbadal. Zabodli sa do mňa v tej iste chvíli, ako som ja prestal klopiť viečka. Tie oči ukrývali nefalšované zlato. Prelievalo sa tam ako med. Ľudia majú čierne zreničky, no čiernejšie ako tie jej, také nemá nikto. S istotou hľadela na mňa, drzo, zvodne, tajomne a upreto. Ja som mal jemný úškrn na perách, toto dievča bolo určené nato, aby dnes v noci stálo oproti mne. Zrazu sa spustila hudba, ktorá na niekoľko ustala, len pre tento moment. Preto, aby sa tu vzniesla tá atmosféra, to tajomno, niečo statické, alebo rovno oheň, ktorý vo mne už v tejto chvíli pohlcoval všetky zbytočné city. Podobný oheň, akým horeli jej oči. Niekto by povedal, že vášeň na chvíľu zmizla zo sveta, aby sa mohla sústrediť na tomto bále.

Všetky ženy v miestnosti spravili krok, ich opätky opäť vytvorili ten zvuk, boky sa zvlnili. Takým istým štýlom spravili ešte jeden, a potom ďaľší. Tretí, kedy už bola len kúsok odomňa, a mne sa prehĺbil dych. Predpísane, tak, ako sa to má však zmizla, keď už som ju ja mal na dosah ruky, a každý by čakal, že si svoju partnerku pritiahnem za pás. Spravili to všetky. Nemusel som to zachytiť, presne som vedel, ako to spravila. Pravou rukou rýchlo schytila lem svojich šiat, šklbla nimi doľava, ona sa s vystretou pravou nohou, a prepnutou špičkou žuchla k zemi. Lebo takto sa uvítacie tango začína, je to o tom príbehu, v ktorom sa žena zvádzajúcemu mužovi podvolí, a skloní hlavu.

"Harry."

Šepol som tak ticho, ako to len šlo keď sa konečne zjavila, a chytil ju za ten pás. Takmer nebadane sa usmiala, zvrtla sa, čím rozkrútila šaty okolo nej, a keď sa ocitla na mojej hrudi takým istým šeptom mi prezradila to jediné malé tajomstvo, ktoré som potreboval.

"Cataleya."

V tanci Cataleya padla k zemi, hlavu sklonila. Ale život nie je tango, a ja som nemal ani tušenia, aké ťažké, až nemožné bude vôbec túto ženu získať.

P.S. Je celkom možné, že názov je.. hm.. aký správy výraz použiť.. :D ..přijebaný.. taký, že nemá zmysel :D ..ale znie dobre :D

Neuveriteľné... ALE

Mrzí ma, že tak dlho nebola časť, no stalo sa čosi neuveriteľné. Niečo, čo už tak skoro svet neuvidí. Učila som sa. Ja, čo zošity otváram, len keď si zabudnem zápsník a nemám si kde kresliť (mimochodom, asi neviete kde mám fyziku alebo takú biológiu, však?) a dnes, celé poobedie nad geografiou. Nenávidím ju! Ona nenávidí mňa! No ak nechcem 3-ku, idem zajtra odpovedať, tak držte palce.

Aspoň niečo tu pre Vás mám a to.... OBRÁZKY!
Tie už dávno neboli, čo?

Vážne?!

Zlatíčka, ďakujeme Vám.
Ľúbime Vás.
1oo ooo návštev?
Neverím.
Ste dokonalé(í)
Sme rady, že Vás máme
♥

Our last song 4

Chcela mi pomôcť a zmeniť tému, a hoci to nemyslela zle, nebola to pre mňa veľká pomoc, pokračovať v príbehu s Harrym. Pretože ten bol plný červených ruží.

„Ďalší deň pred dverami znova ležali ruže,“ pokračovala som, keď som sa zhlboka niekoľkokrát nadýchla. „Vyhodila som ich z okna, ako tie pred tým. Ďalie ráno – ďalšia kytica. Celý týždeň. Keď som vyhadzovala z okna už asi šiestu, zdalo sa mi, že som niečo zbadala. Bola som si istá, že som videla dobre. Kučeravé vlasy, ktoré rozhodne patrili Harrymu trčali spoza blízkeho stromu. On sledoval, čo spravím s tými ružami? Tvárila som sa, že ho nevidím. O deň neskôr pred dverami ležali ďalšie ruže. A deň potom – tulipány.“ „Tie si už, dúfam, vzala,“ prerušila ma Jackie nedočkavo. Naozaj chcela vedieť, ako to celé bolo. „Mhm,“ prikývla som zamyslene, už som viac nesedela v kresle pri nej, stála som u seba v chodbe pred tromi rokmi.

Our last song 3

„Na druhý deň večer som vzala mobil a vytočila to číslo...“

„Zdvihol?“ spýtala sa Jackie nedočkavo, jej tvár žiarila vzrušením. Skutočným záujmom o náš príbeh. O moju minulosť, môj život. Pousmiala som sa. „Zdvihol to, a hneď, ako zistil, že volám ja, spýtal sa, prečo mi to toľko trvalo.“ „A čo si mu povedala?“ prerušovala ma nedočkavo. „Poriadne som mu za ten večer vynadala. A zložila.“ Jackie na mňa vyvalila oči. Skôr, než som jej niečo na svoju obranu povedala, pohľad mi padol ku schodom na boku pódia, kde som nečakane uvidela známu tvár. Zakýval mi, keď zbadal, že naňho pozerám. S novou istotou som sa pozrela na Jackie, obraz usmievajúceho sa Nathana, môjho priateľa som mala stále pred očami. Tak predsa to stihol a prišiel!

Prológ aneb Jednodielka :D

Dám tomu názov? :D Áno? Nie? :D Nie lebo aj tak žiadny nevymyslím :D Momentálny stav: mám strašnú chuť tancovať Footloose! :D ..to je jedno :) ..jedna podstatná vec :D uvedomujem si, aké obrovské klišé to je, ale ja som proste na také niečo dostala chuť :) páči sa! ;D 

A na konci komentár? ^_^

Na prelome dvoch rokov som sa spýtala svojej starej mami, či sa teší na to, čo príde. Mala som štyri roky, každý druhý pohľad nechápavý, no aj tak sa mi slová mojej nežijúcej babky navždy vrili do pamäti. "Keď príde pólnoc, celý svet sa bude deliť na tri skupiny ľudí. Tí, ktorým čas uplinul pomedzi prsty, a v podstate im je jedno aké číslo napíšu za dňom a mesiacom. Tí, ktorí chcú začať v novom roku s čistím štítom a preto sa tešia. A potom tu budú ľudia ako ja, tí, ktorí si ledva stihli zvyknúť na starý rok, a zrazu prichádza ďaľší. Lebo roky nie sú čísla dievčatko, roky sú zmeny." Moja babka tárala veľmi veľa, ale toto malo hĺbku. Popravde som v tom čase chápala asi polovici toho čo mi povedala, ale ono to prišlo časom. Moja babička však zabudla priradiť dôležitú časť ľudí, moja stará mama zabudla na nás, ktorým bolo po celý rok príliš dobre na to, aby boli nadšený z toho ďalšieho. A toto nie je len vtedy, keď sa láme čas. Toto nás sprevádza celým životom.

Vydýchla som vzduch z pľúc, a so slzou v oku som sa usmiala na odraz v zrkadle. Taký istý, aký tu stál pred troma rokmi. Tmavohnedé vlasy zapletené do dvoch vrkočov, ktorými sa tiahli červené pramienky. Preplietali sa navzájom, a keď ste sa nepozerali poriadne, ani ich nebolo vidieť. Okuliare vo vlasoch, copy na pleciach. Modré oči, pri zreničke strieborné, ku okraju tmavé boli zaplavené slzami. Známy malý nos, a pery s rúžovým nádychom balzamu. V poslednej dobe trošku dohrýzené, z čistej nervozity. Biele tričko s gombíkmi na hrudi, spod ktorého presvitala moja pokožka. Nebola som veľmi bledá, ale zase ani opálená. Rifľová bunda nad bedrá s ohnutými manžetami, aby mi na skorú jeseň v Londýne nebolo zima. Priliehavé bledé rifle, takej modrej farby, akú si myslíte že má voda, ktorá je vlastne priesvitná. Moje oblúbené rifle, na zadku, alebo skôr pól na zadku a pól na stehne majú obrázok Marilyn Monroe. A nízke rúžové conversy, ako inak. Takto som sa trmácala Londýnom tri roky, prečo by som to v posledný deň zmenila, keď to mám tak rada, a tam kam idem to budem musieť vymeniť? Prešla som si chrbtom dlane po tých vlhkých očiach, stiahla si okuliare, a vyšla von.

Na slabom slnku a čerstvom vzduchu som sa trochu spamätala, zastrčila si ruky do zadných vreciek nohavíc a pomaly si vychutnávala všetko okolo mňa. Masu ľudí, starú dlažbu v centre, budovy, obchody, kaviarne, park, ktorý sa začínal črtať napravo odo mňa. Londýnske ovzdušie, toto všetko, čo som tak veľmi milovala. Nohy som zdvíhala pomaly a vysoko, vo vzduchu som spravila oblúk, a až potom som došliapla. Apaticky som sa vyhýbala ľuďom, ktorích kroky som si uvedomovala a hlavu som zdvihla až sekundu pred tým, než sa to stalo. Zjavne tiež nedával pozor na cestu, vzrušene telefonoval. Vrazili sme do seba, ako tvárami tak i celým telom, no kým som spadla zachytil ma. Moje okuliare však stihli zletieť na zem, obaja sme sa po ne zohli, a narazili o seba čelom. Šťastie. Vzala som ich prvá, no keď sme sa postavili a ocitli sa pár milimetrov od seba, splašene sme od seba odskočili.

"O minútu som u teba, musím končiť."

Ruky mi položil na ramená, celú ma ohmatával, a prehľadával. Keby nebol taký zlatý, malý, zmetený a blonďavý, bolo by to nepríjemné, no ja som sa smiala.

"Si celá? Nie je ti nič? Všetko v poriadku? Ó áno, som Niall, a celkom sa ponáhľam, ale mal by som ti to oplatiť aspoň nejakou kávou. Mrzia ma tie okuliare, ou.. To bolí."

Po sekundách rýchleho a takmer nezrozumiteľného brblania zvraštil čelo, a chytil sa zaň. Zasmiala som sa znova.

"Nie, nič mi nie je. Nič ťa nemusí mrzieť, no tá káva sa nám už asi nepodarí. Ja len idem za.. oh, tam je. Mason je môj..."

"Priateľ, ja to chápem," skonštatoval keď sa obzrel," ale ja vážne musím ísť. Toto je otázka života."

Opäť ma chytil za ramená, dal mi rýchly bozk na líce a zmizol.

Mason je môj krstný otec, a ja som Ayana, len by som ti to vôbec nemala hovoriť, pretože my už sa neuvidíme... Som chcela povedať, kým ma prerušil a najbližšiu osobu z rodiny akú mám označil za môjho priateľa, fajn. Pokrčila som plecami a pobrala sa k tridsať sedem ročnému Masonovi, ktorý mi bol viac ako brat, mal špinavo blonďavé vlasy a neuveriteľný šarm. Zabudla som niečo? Ah áno, o Masovi treba vedieť, že ak by si mal vybrať medzi obrovskou kopou peňazí a posledným marshmallou na Zemi, vybral by si to marshmallou.

"Kto to bol?"

Objal ma na privítanie a sadol si za stôl na terase nejakej kaviarne.

"Niall Bez Priezviska."

"Usmievaš sa."

"Je to možné."

Odpovedala som s hlasným smiechom, a pozrela sa tým smerom. Stretla som niekoho sympatického, stretla som mužského, ktorý vedel osloviť aj takýmto stretnutím. A mne sa to muselo stať práve dnes. V deň, ktorý uzatvára všetky moje doterajšie dni v Londýne.

No more time! :D

Bod č.1-

 Bohu vďaka za vynález veci menom slúchadlá! :D Inak by som v tieto dni asi vyskočilo z okna. Pre ozrejmenie, sú tu Nemky! :D Klaudii prišli kamošky, a tak som dostala otázku, že ako ich zabavíme? Velice nedobrovoľne som povymýšľala kopec sránd, akože veď ony si to všetko naplánujú a pôjdu, ja len poviem kde a čo tam. :D Nie to tak nikdy nie je v priateľstve ja a ona :D O pól noci, pred tým ako sa mal prvý výlet konať mi volá, že ja som hlavný organizátor, a idem s nimi. Mocno ďakujem teda :D ..všetko som naplánovala, načasovala a zistila, lebo moja drahá zlatá a retardovaná najlepšia kamarátka je za každú srandu. :D ..že koliba na Drietomej, za Trenčínom, no Ha! Ha! :D ..ale však dobre, v krajnom príde spíme v lese :P Plán znel o 9:00 ráno pred našim domom.. no houno. Princezné zaspali, vlak nám ušiel pred očami, ako sa dostaneme do Trenčína, to bolo otázne :D ..nakoniec sme sa tam doterigali, ako, to dodnes samé nevieme :D Fajn tak sme si obehli mesto, najedli sme sa, šli sme na hrad, do lesoparku, porobili sme fotky ale teraz že, ktorý je to ten náš vlak domov? Nevieme! :D Lebo my máme jednu zlatú zásadu, "Zaručene choď vždy opačným smerom, ako idú ostatní!" :D ..tak to vždy aj dopadne -_- :D ..taže sme skoro sadli do vlaku, čo ide na východ :D ale nestalo sa, bohu vďaka :D ...dnes Bratislava, weej, čo k tomu dodať? :D ..škoda reči, moja schopnosť vyrábať trapasi na 1oo% funkčná.. ale trepalo sa dosť, pokiaľ sa mi ta blondína venovala, lebo ja na tie výlety proste ísť musím! Búú. No ale k prvej vete :D Jednu vec čo treba vedieť o Maruške je, že z duše nenávidí nemčinu. Neskutočne, nehorázne, brutálne odporný, a nenaučiteľný jazyk, ku ktorému keď pridáte ten ich prízvuk allá šušlem lebo som nemec a neviem čo je to klásť jazyk za zuby, tak je aj nepočúvateľný. A teraz si predstavte, že vám za ušami dva dni v kuce štebocú Nemky z Ruska, ktorým sa ústa nezavrú a vy len čučíte a hľadíte na nebesia. Oporu som našla u Klaudiineho dedka. Do odchodu tích báb, aj keď sú celkom v pohode, sa od nich dištancujem! :D Nech už sme samé tuto :D

Bod č.2-

Časť Adriany tu nie je len a len kôli bodu č.1: zabávam Nemky! :D Budem sa snažiť písať :) Ale napísala som ďalší prológ z ktorého asi nič nebude, vidím to tak, že ho sem dám. :D U mňa je prológ synonymom jednodielovky. :D

Bod č.3-

Nikdy v živote sa už nedotknem daddyho notebooku! :D Vždy keď ho zapnem ja, z dôvodu toho, že je ku mne bližšie a je kvalitnejší, niečo zázračne nejde. A to je velice zlé, lebo tu je celá ocova robota, plus všetky tie programy a špeciálna grafika na veci, ktoré on robí. Velice posvatný počítač. A keby ho dnes vážne pokazím, ako sa už zdalo, tak by to bol tretí, ktorý som mu zničila, a asi by som to tentokrát neprežila. :D Alexi, ďakujem za pomoc a morálnu podporu, no vyhodiť ho z okna s tým, že začal horieť, to nie je môj štýl. Ten predtým zhorel -_- :D

Bod č.4-

Aj taký ešte mal byť? :D Asi hej, ale ja som zabudla. Umm, zajtra idem na kávu s chlapom :D Oláá, to je prvý krát, ale je to kamarát čo ide so mnou do Žiliny do školy. :D A dohnala som Upírske denníky, ešte nie celé ale je to :O a muaa, a slint :D Nie, nič mi nie je. :D

Bod č.5- idem ten prológ tu dať :D Je to klišé ale ja som v tej chvíli dostala chuť na klišé! :D

Takže sa zatiaľ majte, a Adrianu do konca týždňa neočakávajte.

Ľúbim Vás veľmi.

Maruš! :)

P.S. Fotka z dneška :) Najstaršia hradná veža Bratislavy. Viedlo k nej koopec schodov :D

Silvestrovská jednodielka

Viem, že už to malo byť pred niekoľkými dňami, ale hádam je to ešte aspoň trochu aktuálne. Takisto viem, že celý ten dej, nápad a všetko je trapne a neoriginálne, ale ja som to bola donútená napísať :D Soooo, try to enjoy :*

„Ja nikam ísť nechcem!“ zakričala som na mamu, aj keď som vedela, že je to zbytočné a buchla dverami. Toto mi môže urobiť len ona! Dobre vie, že mám na dnes plány, ale ona sa rozhodne, že s ňou idem pozrieť nejakú jej hlúpu kamarátku! Po ničom inom netúžim, len stráviť silvestra s nimi dvomi pred telkou. Och, a ešte syn tej jej kamarátky. Maximálny lúzer určite, kto iny by dobrovolne trávil silvestra doma s mamou? „Obleč si niečo slušné! Musíme čím skôr ísť!“ kričala spoza dverí mama a sama sa išla prezliecť. Niečo slušné vravela? O chvíľku som už stála pred zrkadlom a obzerala si svoje oblečenie. Krikľavorúžové pančušky s čiernym čipkovaným vzorom, čierne kraťase s vysokým pásom, najkratšie, aké som mohla nájsť a nich zapravené obtiahnute biele tričko s veľkým výstrihom. Náhrdelník vo farbe siloniek – a voilà. Presný opak toho, čo mama považuje za slušné oblečenie. Tak, ako mi ona prichystala presný opak silvestrovskej zábavy. Kotníkové čižmičky a kabát, nech nevidí, čo som si obliekla, kým tam prídeme. Na toto prekvapenie si bude musieť počkať.