Šalalalalaláá

Miláčiky, lásky a všetci moji milovaní... (už je vám jasné, že niečo chcem, však? huh...)
Anyway, najprv jedno véééľké ďakujem úžasným ľuďom, ktorí považuju niektorém z poviedok tochto blogu za hodné súťaže, vážime si to a ľúbime vás :* (cítim sa poctená, že som bola nominovaná v jednom komentári spolu s -A alebo Adel alebo ako chceš... proste wow... ok, šibe mi)

Happily Never After 3

The Evil Stepsister

Happily Never After 2

Wonderland

Love

Lásky moje, mrzí ma, že tu tak dávno nič nebolo, časť je v procese výroby. Prvá v podstate časť je hotová, druhá bude zajtra a dám to sem. Tréningy + škola, písomka z mojej najdrahšej chémie... Ale ja na vás myslím. :*
Ľúbim vás

Happily Never After 1

Beauty After Beast

Lonely Epilogue

Lebo treba pridávať fotky...

Lonely 15

Vošla som do Leslienej izby s odpornou bolesťou hlavy. Nikdy by som neverila, že to niekedy poviem, no nenávidím svoju prácu. Naozaj ju nenávidím. A svoju jedinú pacientku takisto. Ten pokoj, keď jej priateľ je mŕtvy a ona len zapiera. Kým som ju nespoznala, prácu psychologičky som milovala. S povzdychom som za sebou zatvorila dvere jej izby. 

Pikčŕs :)

Niečo na spestrenie, na časti sa pracuje ;)

Lonely 14

V ten deň som do Leslienej izby vošla s novým odhodlaním. Dnes jej poviem, čo chcem počuť, nenechám ju rozprávať si len tak hocijaké nezmysly, budem sa pýtať, čo ma zaujíma. Už dávno sme všetci mali vedieť, čo sa v tú noc stalo, už dávno to mala povedať. Nemôžem len čakať, kedy sa rozhodne prezradiť to. Musím ju k tomu dotlačiť.

„Leslie, čo sa stalo Niallovi?!“ spýtala som sa prísne hneď, ako som vošla do miestnosti a aj Leslie musela túto moju náladu postrehnúť, lebo sa hneď ku mne otočila, čo zvyčajne nerobí.

„Niallovi sa niečo stalo?“ spýtala sa ma prekvapene, znela ako zapierajúci kriminálnik. Keby nebola môj pacient dostala by facku. 

Because I love you :*

Girls, enjoy those pics :) Dúfam, že aj vy sa pobavíte ;)

Lonely 13

„Leslie, nepovieš mi niečo o svojej rodine?“ spýtala som sa jej, keď som videla, že má dobrú náladu.

„Nenávidia ma,“ povedala chladne a ja som sa na chvíľu tešila, že možno konečne hovorím s Leslie, konečne hovorí v prvej osobe. No potom čosi dodala a ja som si sklamane povzdychla. 

Maruš(ka)

Kedysi, a  možno to ani nebolo tak dávno, som mala každý večer na programe jednu záležitosť, na ktorú som sa tešila od rána. Len pár minút, ktoré som strašne prežívala. Neviem, koľko báb tu je, čo si to pamätá ale boli to presne tie minúty, keď som si sadla za notebook a predtým, ako som skopírovala časť Adriany, alebo čohokoľvek iného, som sa sem vypísala. Zo všetkého, čo sa deje, čo ma trápi, čo ma teší a čo som zažila v ten deň, týždeň. Hľadanie obrázkov, to čakanie na prvý komentár. Bolo to pre mňa také moje a mala som to strašne rada. Aj keď slovo "strašne" sa s akýmkoľvek pozitívnym slovom používať nemá. Vraj. Je to fajn, skúsiť to teraz, po nejakých mesiacoch, zopakovať si. Môj súkromný-verejný denníček by vám dnes asi ústa natočil skôr nadol, tak to neriskujem. 

:)

TOTO (isté veci sa nikdy nezmenia, však? :D) počúvam teraz dokola (môžeme sa tváriť, že v tom nie je on, ale je :D), len neviem, či sa vám to k tomu bude hodiť, pretože v tejto chvíli a sekunde ešte neviem, čo vám sem dám. :D

No a TOTO capli mojej sestre na rozlúčkové video, takže je to teraz moja nostalgická piesonka. :)

To, že si nič z toho nepustíte vám ale nevyčítam, ani ja to nikdy nerobím ale nikomu to nehovorte :P

Možno by som si mala pozrieť Harryho Pottera, keď teraz nemôžem spávať. Alebo Rýchlo a zbesilo. Transformerov. Aj keď by som si normálne určite pozrela niečo staré, ako napríklad Madamme De Pompadoure, či hrbáča. Možno aj niečo čierno-biele. No za daných okolností- nemôžem. A možno ani nechcem. Kto vie, čo by so mnou spravili moje rozbúrené hormóny. Mám taký pocit, že by nimi zametal aj Nemo. Možno by som plakala. Alebo by to pri pohľade na Merlina búšilo tam, tam a tam. Vlastne... stihla by som to všetko. Pohľad mi opäť zablúdil na nástenné hodiny, ktoré ukazovali len o minútu viac, ako naposledy. Zvesím ich. Hneď zajtra. Ako pomstu. Za ďalšiu prebdenú noc. Opäť raz som si vzdychla, cmúľajúc ďalšiu kyslú žížalu. Sedela som v kuchyni, obrovskej hotelovej kuchyni, na niečom, čomu vravievali ostrov, dávno rozhodnutá nalakovať si nechty na nohách, zas. Vlastne je mi na tie holé nohy aj trošičku zima. "Svätý Bar..." Zhíkla som, keď som pocítia nečakaný dotyk na chrbte, v túto hlbokú nočnú hodinu. "Svätý kto?" Spýtal sa s úškrnom. "Och, to si ty." Vydýchla som si, namiesto odpovede. A už to búšilo. Presne na tích troch miestach. Tam, tam a tam. Jeho som tu fakt nepotrebovala. "Čakala si snáď niekoho iného?" "Nikoho, to je ten problém." Škaredo som sa na neho pozrela, a priložila si ruku na miesto, kde búšilo to prvé "tam". Srdce. Mala by to miesto zahalovať košeľa, no na moje prekvapenie, nebolo tam nič. "Ups." Zhíkla som po zistení, že sa mi odoplo pár horných gombičiek, a tak krásne vynikal môj hrudník. Zasmial sa. Až nebezpečne zvodne. S rukami vo vreckách veľkého pyžama, prekríženými nohami, opretý o kuchynskú linku. A ja som v tej chvíli nechala zapínanie gombíkov tak, proste som si len zahryzla do pery. Hnusné hormóny. Chvíľku sme si zadumane hľadeli do očí, kým to nezačalo byť až príliš drzé a prestali sme si jeden druhého všímať. A ono to stále búšilo. Bú. Miestnosťou sa ozývalo len šušťanie balíčka s cukríkmi, jeho tiché kroky a moje občasné vzdychy. Bola som unavená. A keď poviem unavená, myslím tým brutálne unavená. Prestala som počítať prebdené noci, prestala som dúfať, že tú ďalšiu sa už naozaj vyspím. Pretože nech ma to zmáhalo akokoľvek, nikdy ten pocit nebol dostatočne silný na to, aby moje telo poslúchlo, a ja prepadla spánku spravodlivých. Smutné bolo, že ten dôvod čo mi kradol spánok som poznala. "Dáš si?" Spýtal sa s krabicou najlepšieho džúsu na svete v ruke. "Jasné, že si dám. Držíš v ruke najväčšie mňam aké kedy svet videl." Opäť bez komentára sa zvrtol, a vytiahol jeden pohár aj mne. Prešiel ku mne a podal mi ho aj so slamkou, ktorú som hodila niekde za seba. "Slamky sú blbosti." Povedala som jednoducho, kým som hodnotila, ako veľmi vypracované telo má. Veľmi veľmi. Cukríky som si položila do lona, a odpila si z obyčajne-neobyčajného džúsu čakajúc, čo amígo urobí. Pohár som až prisilno treskla vedľa seba keď ma chytil za členok, a následne ho odtiahol z barovej stoličky, na ktorej som ho mala vyložený. Aj s tým druhým. Pri takýchto situáciách som zvyknutá padať, preto ten amok. A ešte aj preto, ako vedel, kde presne a ako jemne moju studenú nohu chytiť. Posadil sa oproti mňa, aj keď som bola odetá len v sporo dlhej košeli so zvyslími pásikmi a v nohavičkách. Bol blízko. Nohy som si na truc zložila späť, ibaže tentokrát na jeho stehná. "Prečo ešte nespíme?" "Hm, asi máme poškodenú štvrtú čakru." "Na všetko máš taký originálny názor?" "Úplne na všetko. Aj na teba." "A prezradíš mi ho?" Zasmiala som sa. Až takí originálny nebol, zhrnula by som to do všetkých synoným a obmien slova sexi. "To je tajomstvo." Také verejné, no predsa tajomstvo. Medzi tunajšími dámami sa to pošepkáva. "Keď už hovoríme o tajomstvách. Ty a ja, tmavá kuchyňa. Je neslušné sadnúť si ku slečne takto opovážlivo." "Nie keď viem, že tej slečne to určite prekážať nebude." "Si drzý." "Nie viac ako ty. A teraz počúvam návrhy, ako stráviť túto noc, keď blázni nespia." Och kamoš, tých by bolo. A s tebou. Mojimi hormónami. Slasť. Aby som si nezahryzla do jazyka, vzala som si žížalu. "Vzhľadom na to, že tento hotel je väčší a zaujímavejší, než si dokážeš predstaviť, je noc a my sme tu teraz kvázi sami, by som toho dokázala vymyslieť veľa." "Ja sa zapojím do všetkého, na čo budeš mať chuť." Zašepkal provokatívne a ruku mi zložil na stehno. Privrela som oči v snahe ukľudniť mravčenie všade, kde by to mohlo narobiť problémy. "Mal by si si dávať pozor na jazyk." Šepla som rovnako ticho. "A čo ten tvoj, podrezaný?" "Môj jazyk je v poriadku." "Ja to rád skontrolujem." Usmial sa šibalsky a ja som nestihla reagovať. Proste sa to stalo. Zdrapil ma pod kolenami, potiahol a zrazu som sedela na ňom. Nemravne obkročmo, tváre tak blízko, že by sa v tom priestore udusil mravec. "Blufoval si." "Vážne?" "Ja som nepovedala nahlas, že mám chuť na teba." "Asi to z teba kričalo."

Výhovorky, výhovorky, výhovorky...

Lásky moje, tak neskutočne som verila, že tento víkend vám niečo stvorím, aj som si čokoládku z mrazničky vytiahla, čo som si tam schovala, aj čajíček navarila, že idem písať až kým tu nebudem mať desať strán, lebo sa mi chcelo, písať a písať a písať... A samozrejme, nevyšlo. Prepáčte :( Nabytý trošku program a to som sa tešila, že víkend a nič nebudeme robiť. Lenže sa toho nazbieralo viac než dosť. V prvom rade momentálne tento víkend sa tu organizoval Banícky jarmok, čo je v podstate jediná udalosť celého roka v tejto tu diere a celý rok sa na to každý teší, jarmoky (ktorým sa vyhýbame) a kolotoče. Samozrejme aj program, kde každoročne naša skupina ide tancovať, čiže tam som strávila nejaký ten čas. V druhom rade This is us, ku ktorému sa ešte osobite vyjadrím, v treťom sa u nás stále dokončuje prerábka, lepili sme tapetu, sťahovali obývačku, ťahali káble k telke, ja som si konečne začala dnu do skrine nosiť oblečenie, chodiť pravidelne poň do letnej kuchyne, po svetre a tašky do garáže nie je bohvie čo. Ďalej tu tento víkend prišla teta z Bratislavy, ktorú naozaj vídam každé dva mesiace, čiže aj s ňou som bola, musela som ísť ku starkej, babke a aj nakupovať. Och, a ešte mám aj nádchu. Spomenula som všetko? Nie som si celkom istá, ale aj tak to znie ako veľa vecí, nie? Beriete teda moju výhovorku?

Teraz k This is us, ktoré bolo proste úchvatné, časti z koncertov akoby sme tam naživo boli.... ale neskutočne závidím ľuďom, čo tam boli v iných miestach, všetci len píšu, koľko fanúšikov tam stretli, koľko super ľudí... A my? Boli sme v kine až dve, len my dve. Po asi desiatich minútach ešte prišlo päťročné dievčatko s mamou, ale trapas aj tak, nie? Povedali sme si, že nikomu sa nepochválime, radšej. Samozrejme, že Klaudia hneď povedala kamoške, keď jej volala, koľko nás tam bolo a zrejme už vie pol mesta... A sere ma to, ľudia, kde ste boli?!

Konečne už moja izba vyzerá ako izba a ja ju neskutočne milujem, bola som pesimista, priznávam sa, ale teraz to milujem, je to dokonalé, ako z nejakého katalógu, nikdy som nebola v krajšej izbe a to je to stále ešte len provizórne. Stále sú knihy v krabiciac pri skrini, lebo poličky dodávajú za mesiac, posteľ len obhádzaná vankúšmi, nech sa nejak zakryje, že tam nie sú opierky, nočné lampy ani také škatule na veci nikde, ale ja to už teraz milujem :3 Mäkkučký koberček, nádherná tapeta, vankúšiky... :3 ono sa to nedá opísať, keď to raz bude hotové, odfotím, ale až potom.

Ešte som vám jednu informáciu chcela povedať, akosi sa to tu nikdy tuším ani nespomenulo. Happily Never After (budem tomu musieť vymyslieť jednoslovný kricí názov) nie je o chalanoch, neplánujú sa tam vyskytnúť, nič. Komu to vadí, mrzí ma to a majte sa krásne.

A asi mám preto kricí názov, práve ma to napadlo a sama to začínam volať Bitches s.r.o, aj keď viem, že z toho čoskoro zostane len bitches a aj to sa zrejme preloží, ale čo, pche.

Ľúbim vás a skúsim pohnúť s Lonely, ale neviem, či to tak skoro stíham.

xxx

This blog

Ďakujem všetkým za to obrovské množstvo ľudí, ktorí si prečítali poslednú časť.

(tiež si taký nápis spravím a budem to svojmu chápavému okoliu zdvíhať)

Prepáčte, neurazte sa, nebolo to myslené na vás v zlom, ďakujem veľmi tým, čo na časť klikli, pozreli si ju. No aj tak, kde sú tí ľudia, čo sem chodili kedysi, tie čísla šplhajúce sa vysoko nad tisícku? Pripadám si tu ako vo westerne v nejakom opustenom meste, už len koliečko slamy alebo čoho sa tu pohne a inak ticho.

Mám teda na vás otázočku(y). Keby sme chceli tento blog trochu zmeniť, niečo na ňom vylepšiť, čo by ste chceli, aby sa tu pridalo? Čo by sme sem ešte mali dávať? Aký typ článkov, články o čom? Čoho viac? Čoho menej? Čo dať úplne preč? Čo by ste si radi prečítali, videli tu? Dajte vedieť, ak také niečo je.

Ďalej som vpravo pridala nabok kontakty, ak by niekto chcel sa kontaktovať, alebo len follownuť a urobiť radosť, nech sa páči. Je tam aj ask, ak by bol niekto zvedavý na čokoľvek, len teraz som ho asi dva dni dozadu založila, kvôli tomuto blogu len, tak ak by ste chceli vedieť, pýtajte sa. Prezradím pokojne aj niečo o Lonely alebo Happily Never After, veď vlastne ani neviete, o čom to bude. Žiadne veľké spoilers, ale niečo vám určite poviem ;)

A ešte, špečialné pre Sarah: Honey, môžem ťa uistiť, že tie čísla majú význam, veľa z nich by ho stratilo, keby bolo o jedno väčšie alebo menšie, za mnohými sú ťažké výpočty... nie sú ale v každej časti, lebo keby boli, myslím, že súvislosť medzi nimi aj ich vysvetlenie by bolo príliš ľahké a jasné :) ale tak hádam na konci už budeš vedieť, čo znamenali ;)

Les photos

Zasa raz pár obrázkov, tak úsmev ;)

Lonely 12

„Prečo nám to nevyšlo?“ zafňukala Leslie a ja som ju upokojujúco objala okolo pliec.

„Čo nevyšlo, Leslie?“ spýtala som sa jej so záujmom v hlase, hoci v skutočnosti ma jej nesúvislé vymyslené reči dosť unavovali, bolo to akurát plytvanie času, nič z toho sa naozaj nestalo a nikam aj tak neviedlo.

Lonely 11

Leslie sa zvrtla na päte v okamihu, ako ju to napadlo a chalanovi stojacemu pár metrov za ňou vylepila facku. Ten si pošúchal líce, no aj tak sa uškŕňal.

„Myslím, že by som sa už mohol predstaviť,“ povedal skôr, než stihla odísť, „Niall Horan.“