Laws of Chaos 3

Čas odchodu

Jedna z vecí, ktorú som vždy na svojich rodičoch nenávidela bola, že ma podceňovali. Napriek tomu, že som si uvedomovala, koľko výhod z toho plynie, keď je človek podceňovaný, urážalo ma to. Všetci sme vedeli, že som nebola ich dokonalý vysnívaný syn. No len ja jediná som si uvedomovala, že to automaticky neznamená, že nemám svoje plány, ciele, že som hlúpa. To, že som nechcela prevziať otcov podnik automaticky neznamenalo, že som nemala iné ambície. Vlastne to bolo niečo, čo som chcela celý život. Ukázať svojim rodičom, že niečo dokážem, nie len urobiť, čo by si oni priali. To, že nechcem robiť veci, ktoré odo mňa žiadajú ešte neznamená, že nechcem urobiť nič.

Na to, ako veľmi ma podceňovali som myslela aj vo chvíli, keď som položila na stôl pero a očami prešla list. Bola som naň hrdá. Kto by čakal, že to vo mne je? Uškrnula som sa a zo šatníka vytiahla obrovskú cestovnú tašku. Verila som, že bude stačiť. Ak nie, to bude problém, ktorým sa však teraz zaoberať nebudem. Na to rozhodne nie je čas.

Tašku som hodila na zadné sedadlo auta, skontrolovala, či mám všetky doklady, ktoré som našla. Takýto deň osemnástych narodenín nezažije asi nikto. Ani ja by som si ho tak pred nedávnom nepredstavovala, no niektorým veciam sa už ďalej utekať nedá. Tak prečo nie dnes? Symbolicky? Osemnáste narodeniny sú zaujímavý deň, človek nie je už dieťa, no v ten deň ešte ani dospelý. A ja som taká bola odjakživa, preto tak zostávam navždy.

Najkrajší narodeninový darček, ktorý som mohla dostať bolo prázdne parkovacie miesto takmer hneď pri vchode do banky. Ak chceš, aby ľudia s tebou jednali ako s dospelou, musíš tak pôsobiť. Ak chceš, aby ti vyhoveli, musíš mať autoritu. V hlave som počula mamine rady, ktoré mi dala veľmi dávno, skôr než to so mnou úplne vzdala. V béžových lodičkách, svetlých nohaviciach a blúzke som zvládla oboje. Mama mi veľakrát vysvetlovala ako kráčať ako dáma a ja som kládla nohu pred nohu, presne ako to ukazovala a bradu držala vysoko. S kabelkou cez plece a cestovnou tašku v ruke som pristúpila k žene za pultom.

„Dobrý deň, pomôžem vám?“ spýtala sa so širokým úsmevom na perách.

„Volám sa Roselyn Mina Brulart,“ povedala som jej vážne, napriek tomu, že odo mňa musela byť o pár rokov staršia, vyzeralo to byť opačne. Na pult medzi nami som položila občiansky preukaz.

„Chcela by som si vybrať peniaze,“ povedala som jej, kým čosi ťukala do počítača a snažila sa skryť prekvapenie pri číslach, ktoré tam videla.

„Koľko by ste si chceli vybrať?“ spýtala sa.

„Všetko,“ povedala som a jej padla sánka.

„Prepáčte, ale to je veľmi zložité, musíte si podať žiadosť a počkať...“

„Nemyslím, že to bude nutné. Hovorila som už o svojich požiadavkách s vašim manažérom a ten povedal, že mi vyhoviete.“

„Hneď ho zavolám,“ uistila ma, hoci pôsobila vystrašene. Rozmýšľala som, či ju desím ja alebo jej manažér.

„Vybaví to s vami osobne, slečna, prosím posaďte sa zatiaľ do kresla, príde hneď za vami,“ povedala a ja som ju s úsmevom poslúchla.

Manažér si nedovolil nechať ma čakať a                o necelú minútu už stál predo mnou s profesionálnym výrazom na tvári. Akoby ma ani nepoznal, akoby som pár posledných nocí nestrávila v jeho posteli.

„Slečna Brulartová? Mohli by sme sa porozprávať v mojej pracovni?“ spýtal sa slušne a ja som ho nasledovala do výťahu. Ani keď sme sa v ňom ocitli sami, neprehovoril. Nie, že by som to od neho očakávala, obaja sme vedeli, že v tom nebolo nikdy nič viac. Bez jediného slova ma zaviedol do svojej pracovne, kde prikázal sekretárke, aby mu uvarila kávu a mne zelený čaj. Napriek tomu aký bol si takéto čosi pamätal.

„Takže, predpokladám, že si si prišla po všetky peniaze a nechceš, aby sa to rodičia dozvedeli,“ povedal potom, čo si odpil zo svojej kávy.

„Vieš, ako sme sa dohodli. Rozumiem, že ich musíš informovať, žiadam ťa len, aby si to posunul o nejaký čas. Zavolaj im povedzme o hodinu, keď ja stihnem všetko vybaviť.“

„Samozrejme. Dohodneme sa takto, ty mi tu necháš kreditku aj so všetkými informáciami, kódmi a heslami, ja ti zatiaľ dám peniaze z trezora, no z tvojej karty ich stiahnem presne o hodinu a hneď na to aj informujem tvojich rodičov.“

„Kde mám istotu, že to naozaj takto urobíš a oni sa to nedozvedia skôr?“

„Stále mi neveríš?“ spýtal sa s úškrnom.

„Nie.“

„Obávam sa, že nemáš na výber.“

„Fajn. Daj mi už teda moje peniaze,“ zafrflala som a on sa uškrnul.

„S dovolením,“ povedal, keď mi vzal cestovnú tašku a naprávajúc si kravatu vyšiel z miestnosti. Prehodila som si jednu nohu cez druhú a pomaly pila horúci čaj.

O desať minút som už kráčala s plnou cestovnou taškou k autu. Mám jednu hodinu, opakovala som si. Zastavila som sa len rýchlo v obľúbenom obchode, kde som si kúpila novú cestovnú tašku a ponáhľala sa do svojho bytu. Pozrela som na hodinky, ktoré mi vraveli, že mám 41 minút. To v pohode stíham, vravela som si, hoci moje srdce bilo prirýchlo. List ležal na stole a ja som peniaze hodila do novej cestovnej tašky, starú som dala späť na svoje miesto. Potom som vzala prvý balík a vytiahla z neho jednu bankovku. Hodila som ju do ohňa v krbe a sledovala, ako doň dopadla len spolovice a jej časť nedohorená skončila na parketách. Ten pocit sa mi páčil. Naladila som si v televízií MTV a nechala hudbu hrať poriadne nahlas. Až vtedy som sa vrátila k peniazom a nechala ďalšie dopadnúť rovnako. Keď mi hodinky vraveli, že mám už iba pätnásť minút a moji rodičia sa dozvedia, že peniaze sú preč, rýchlo som vstala, prehodila si koženú bundu cez plecia, zabuchla za sebou dvere a zamierila k Seine. Konečne.