Laws of Chaos 4

Dážď a búrka

Prvý deň v Londýne bolo rozhodne treba osláviť. Nový začiatok, úplne nový. Nemala som nič. Len cestovnú tašku plnú peňazí. Zložila som sa v lacnom hoteli a išla nakupovať. Lacné hotely sú vlastne najlepšie, keď sa zamyslíte. Kto by chcel vykradnúť lacný hotel? Bohatí ľudia budú iste ubytovaní v drahom. A majiteľovi sa pár drobných do vrecka hodí natoľko, že sa prestane vypytovať na meno.

Nové mesto bolo čosi neuveriteľné. V ušiach mi znel cudzí jazyk, v uliciach nerozvoniavali čerstvé bagety či kvety, ľudia sa viac ponáhľali. Napriek tomu malo miesto svoje čaro, čaro anonymity. Jediné, s čím som nerátala boli peniaze. Ako som mohla nerátať s tým, že sa tu platí inými peniazmi? A takisto, ďalší nie príjemný fakt, že človek nemôže len tak vojsť do zmenárne s cestovnou taškou peňazí a povedať, že to chce zameniť. Koľko peňazí asi človek potrebuje v Londýne na nákup nejakého oblečenia?

Najjednoduchší spôsob, ako vyriešiť nepríjemnosti? Tváriť sa ako turista, ktorý nerozumie, čo mu hovoria. Potom aj chlapík v zmenárni mykne plecom a pomyslí si, že dievča pred ním je len rozmaznaná slečinka, ktorá prišla do Londýna nakupovať. Inak by si asi nevysvetlil, že chce zameniť také množstvo peňazí.

Z anglických peňazí mám chaos. Obrovský chaos. Hlavne tie všetky drobné mince, ktoré sa mi kopia po vreckách a ja neviem, čo s nimi, nedokážem nimi zaplatiť a v každom obchode mi len vydávajú ďalšie a ďalšie. Pribúdajú rýchlejšie než tašky v mojich rukách a to je teda čo povedať. Rozhodne by som si mala kúpiť peňaženku.

O hodinu sa už vraciam do hotela, žiadne mince po vreckách. Nie, nenaučila som sa ich používať, všetky som ich nasypala do klobúka gytaristovi v metre. Iba pozeral, odkiaľ sa v mojich vreckách toľko mincí berie. Muselo ich byť aspoň pol kila. Hádam aj mali nejakú hodnotu, bolo by mi ľúto, ak by som zistila, že tá kopa drobákov mu akurát tak zaťažila tašku. Ak áno, možno ich aj on posunul ďalej, nejakému bezdomovcovi...

Celý deň som v podstate strávila čakaním na večer. Nebudem predsa nakupovať veci, keď nemám byt, kam by som si ich zložila a byt som si nehľadala lebo... lebo sa mi nechcelo. Tak som len prepínala kanály v telke, snažila sa počúvať, čo tam hovorili a zvyknúť si, že tu všetci hovoria po anglicky. Ďalšia vec, za ktorú som vďačná rodičom je, že ma nútili učiť sa angličtinu. Nie veľa ľudí v Paríži ju vedelo. No nie veľa z nich sa túžilo odtiaľ dostať preč.

Keď sa konečne dalo povedať, že je večer, zastavila som sa na recepcií hotela zistiť si nejaké číslo na taxík. Na chvíľu som uvažovala, že sa spýtam aj na dobrý bar, no potom som si to rozmyslela. Majiteľ mi poradí nejakú lacnú dieru, ja poviem, že hľadám niečo lepšie a on začne uvažovať, kde by som na to asi zobrala. S toľkými peniazmi v izbe jeho zvedavosť neriskujem. Taxík zatiaľ postačí. A šofér ma už hádam bude vedieť niekam odporučiť.

Kto by čakal, že v piatok večer bude v bare takto prázdno? Keď som vošla dnu, sedeli tam možno traja ľudia, napriek tomu, že to vyzeralo ako super miesto. Parket uprostred, kožené kreslá naokolo... Posadila som sa k baru a vypýtala si nejaký miešaný nápoj, ktorý som objavila v nápojovom lístku. Začnem pomalšie, vravela som si, nič sa tu nedeje, nikto tu nie je. Nechcem byť niekto chrápajúci na bare, zatiaľ čo sa ľudia bavia. Ak sa to tu v priebehu najbližšej pol hodiny aspoň trochu nezaplní, odídem inam.

„Smiem si prisadnúť?“ spýtal sa ma ktosi a ja som sa prudko otočila. V prvom okamihu som sa zľakla, na akého starého známeho som narazila, až potom som si uvedomila, že ma tu nikto nepozná. Len som mykla plecom a ďalej sa hrala so slamkou v pohári.

„Len som nechcel sedieť sám,“ povedal, „a napadlo ma, že možno ani ty.“

Opäť som mykla plecom.

„Možno ani sama neviem, čo práve teraz chcem,“ povedala som mu a prvýkrát mu naozaj venovala pohľad. Čierne vlasy, úsmev, tetovania, tričko s logom AC DC. Nevyzeral najhoršie.

„Tak rozmýšľaj, čo ťa priviedlo do tohto baru?“

„Oslavujem,“ uškrnula som sa a odpila si z drinku. Aj po piatom odpití sa zdal prisladký.

„Nevyzeráš práve najšťastnejšie,“ premeral si ma.

„Nie som.“

„Mala by si byť, keď oslavuješ. Čo to vlastne oslavuješ?“

„Narodeniny. Nový život.“

„Nemala by si sa z nového života tešiť? Z toho, že môžeš urobiť čokoľvek?“

„Akosi neviem, čo chcem robiť,“ pozrela som priamo naňho, „celý čas som rozmýšľala len nad tým, ako utečiem svojmu starému životu. Nikdy som sa nezamyslela, čo potom.“

„To bol až taký hrozný? Tvoj starý život.“

„Všetci ma nenávideli.“

„A čo ty? Nebol tam nikto, na kom ti záležalo? Koho si milovala?“

„Ja na lásku neverím,“ zasmiala som sa a on na mňa prekvapene pozrel.

„Neveria na ňu a nesnívajú o nej všetky dievčatá?“

„Ja nie. Ja používam rozum.“

„Nie je to potom celé smutné? Nudné?“ spýtal sa, naozaj zaujato.

„Nemyslím si. Také sú zákony chaosu. Možno chladné, no presné, správne.“

„Zákony chaosu?“ takmer sa smial a nedýchal zároveň.

„Môj život je chaos,“ vysvetlila som, „chaos, ktorý by ma dávno zničil, ak by nebol riadený zákonmi.“

„Koľko je tých zákonov?“

„Nedá sa povedať. Každá skúsenosť prináša nové.“

„Aj dnešný večer nejaké prinesie?“ spýtal sa veselo.

„Rozhodne,“ uistila som ho.

„Aké?“

„Nebolo by nič hlúpejšie, ako povedať ti to. Nerozumieš? Zákony dnešného večera ťa budú zahŕňať, nie priamo, ale aj tak. A nebolo by pre teba nič jednoduchšie, ako ich proti mne využiť.“

Z výrazu jeho tváre bolo jasné, že absolútne nechápe, čo mi vyhovovalo.

„Povedz mi teda viac o tých zákonoch,“ povedal napokon, „čo hovoria o láske, keď ju tak veľmi odsudzuješ?“

„O láske hovorí prvý zákon,“ zasmiala som sa, „prvý zákon, na ktorom sú všetky ostatné postavené. Nikdy sa nezamilovať.“

„To je všetko? Ale prečo?“

„Zákon nemusí byť dlhý. Čím dlhší je, tým viac priestoru na špekulácie a jeho obchádzanie zostáva. A prečo... za tým je dlhý príbeh.“

„A pred nami dlhá noc,“ povedal a kývol na barmana.

„Ani neviem tvoje meno,“ povedala som mu a on sa uškrnul.

„Nepýtala si sa. No v každom prípade, Theo. A tvoje meno?“

Zamyslela som sa. Nový život potrebuje nové meno. Nepotrebujem, aby mi ľudia z minulosti začali zrazu klopať na dvere.

„Reine,“ povedala som nakoniec.

„Ako dážď?“ zasmial sa.

                                                 

„Ako bežné francúzske meno.“

„To je dobre, pretože mne skôr pripomínaš búrku.“