Bitch against will 1o

Stálo ma neuveriteľné množstvo námahy prísť na druhý deň do clubu. Pred odchodom som stihla od zúfalstva hodiť o zem niekoľko pohárov, plakala som celé doobedie, no nič to nezmenilo na tom, že tam musím ísť a bude tam Ryan. Nakoniec som sa spamätala natoľko, aby som si uvedomila, že sa musím začať chystať. Zúfalo som som začala loviť v skrini. Pohľad mi padol na tmavosivé kraťase a sýtorúžový top. Obliekla som sa, strávila asi polhodinu pred zrkadlom a doslova vytlačila samú seba z dverí. Musím tam ísť.

Keď som dorazila, nikto z chalanov tam nebol. Nevedela som, či je to dobré alebo zlé. Na zazeranie od ostatných som si už zvykla a dávno vzdala snahu nájsť si tu kamarátky. Opätovala som im arogantný pohľad a s ľahkým krokom prešla k svojmu kreslu. Až teraz som si uvedomila, že kreslá okolo toho môjho boli stále prázdne. Nikto nechcel byť so mnou. Lenže ani ja s nimi. Tanečným krokom som sa doň posadila, nohy vysokým oblúkom prehodila cez opierku a jednu si preložila cez druhú. Chvíľku po mojom príchode už prišiel Ryan a ja som si v tichosti povzdychla. Nenávidím ho! Privretými očami som sledovala, ako sa ku mne blíži so širokým úsmevom na perách. Keď už bol odo mňa asi päť krokov, nemohla som ho viac sledovať. Zavrela som oči a vydesene čakala, kedy príde. No ešte viac som sa bála oči otvoriť. Ryanov príchod som nevidela, nepočula, ale cítila. Prstami mi zľahka prešiel po nohe od členku až po stehno, kde sa zastavil. Na tvári som zacítila jeho horúci dych a o chvíľku na to ma pobozkal. Žiadne sladké bozky a hry jazykov, len tvrdé súboje na život  a na smrť. Bez odporu som mu ich opätovala, kým mi chytil ruky a sám mi ich položil za svoj krk. Pritiahla som sa k nemu bližšie a pokračovala v bozku, odháňajúc otravné myšlienky a pocit poníženia. Náhle prerušil kontakt našich pier a kým som s obavami a neistotou očakávala, čo bude ďalej, zašepkal mi priamo do ucha: „Mali by sme tie úžasné správy zo včerajška osláviť, nemyslíš? Keď tu dnes skončíme, pôjdeme niekam, čo ty na to?“  Jeho slová boli síce sformulované ako otázky, no kážde jedno z nich, rovnako ako tón hlasu mi jasne vraveli, že to otázky neboli. Boli to jednoduché príkazy, len sformulované “krajšie“. Na sekundu mi pozrel hlboko do očí, potom sa vzdialil. Nerozumela som tomu, čo sa stalo, že odišiel. Vždy bol pri mne. Teraz som zostala sama, len so svojim strachom a desivými úvahami, čo ma asi môže čakať dnes v noci.

Prvýkrát som dúfala, že tento večer bude trvať čo najdlhšie, no akurát dnes prešiel čas neuveriteľne rýchlo. Ryan, akoby sa bál, že mu ujdem ma okamžite chytil okolo pásu a nedovolil mi vzdialiť sa od neho ani na krok. Mala som jemne klaustrofobický pocit, nedovolil mi pohnúť ani na krok, doslova ma väznil v svojom objatí. Myslela som, že ma pohľadom zabije, keď som sa odtiahla od neho, aby som si vzala bundu, v ktorej som prišla. Hneď som sa k nemu vrátila a on ma objal ešte silnejšie. Tak, že ma už jednoducho nepustí. Dúfajúc, že ho upokojím som sa k nemu naklonila a na pery mu vtisla rýchly bozk. Opätoval mi ho a na tvári som mu zbadala náznak úsmevu. Keď som aj jeho objala rukou okolo pása, cítila som, že sa uvoľnil, chytil ma jemnejšie, tváril sa pokojne a menej nebezpečne. Nerozumela som jeho správaniu, až kým som sa nepozrela tam, kam pozeral aj on a zbadala Iana, sledujúceho nás. Rýchlo som si dala dva a dva dokopy. Ryan si ešte stále myslí, že som s Ianom spala a je naštvaný. Alebo žiarli. Vykročila som smerom k dverám a viedla ho za sebou, dúfajúc, že zabudne na Iana. Zdalo sa, že to funguje, pretože ma nasledoval von a bol stále pokojnejší, už to bol takmer on. Keď nás po niekoľkých metroch zatiahol do úzkej bočnej uličky, oprel ma chrbtom o stenu a šialene pobozkal, vedela som, že skutočný Ryan je späť. Nedokázala som to, nevydržala som to. Musela som sa od neho odtiahnuť, na čo mi venoval nespokojný, nechápavý a trochu aj varovný pohľad. Pozrela som naňho zpod mihalníc a s prefíkaným úsmevom, tváriac sa, že ho chcem len naťahovať. Zdalo sa, že to tak aj pochopil. Pokrútil nado mnou hlavou, končekmi prstov ma jemne pohladil po líci a rukami sa oprel o stenu z oboch strán pri mojej hlave. Naklonil sa ku mne a len sa perami dotkol mojich, rukami som sa oprela o jeho hruď a odtlačila ho od seba. Opäť som mu venovala ten istý pohľad a on sa len zasmial. „Baví ťa naťahovať ma?“ spýtal sa, tváriac sa nebezpečne a hrozivo sa usmial. Len jemný náznak pobavenia v jeho hlase ma presvedčil, že to nemyslí vážne. S úsmevom som prikývla, zohla sa a podliezla jeho ruku, vyslobodzujúc sa od neho. Opäť ma chytil okolo pása a kráčali sme smerom k červenému autu.

Zastali sme pred vysokou, luxusne pôsobiacou budovou a Ryan ma viedol dnu, smerom k výťahu, až sme sa odviezli na dvanáste poschodie. Čísla poschodí sa menili strašne rýchlo, hoci som ich v duchu prosila, aby spomalili. Bála som sa, čo bude tam hore. Budem tam sama s Ryanom. Nikto ma tentokrát nebude môcť zachrániť. Ryan sa ku mne chvíľku potom, ako sa za nami s cinknutím výťahové dvere zavreli naklonil a celou svojou váhou ma pritlačil o stenu. Pery okamžite pritlačil na moje. Jeho ruky netrpezlivo blúdili po mojom tele, prstami precízne skúmal každý kúsok. Skôr, než stihol zájsť o niečo ďalej, čoho by bol určite schopný, otvorili sa dvere a on ma nedočkavo ťahal von.

Musela som sa na chvíľku zamyslieť. Už ma nikto nezachráni. Nemám na výber, aj tak urobím, čo chce. Tak načo sa mu bránim, načo sa od neho odťahujem, keď sa na mňa nalepí znova? Iba to odďalujem. A načo? Radšej nech to už mám za sebou. Jemne som zložila jeho ruku zo svojho pleca. Udivene na mňa pozrel, ja som sa naňho usmiala a kráčala až k dverám, o ktorých zárubňu som sa oprela. Sledovala som, ako aj on prišiel k dverám a odomkol. Potom sa otočil ku mne a potiahol ma dnu. „Tu bývame všetci štyria. Len dočasné riešenie, keď sme prišli do New Yorku a ešte si nezohnali vlastné byty,“ povedal pobozkal ma a vtlačil dnu. „Počkaj tu,“ ukázal na gauč a odišiel preč do inej miestnosti. Napadla ma posledná možnosť záchrany. Vytiahla som mobil a rýchlo vyťukala SMS-ku. Sme u vás. Pomoc. Rýchlo som našla v zozname meno Ian a odoslala. Stihla som to veľmi tesne, Ryan vošiel o niekoľko sekúnd do dverí s fľašou šampanského a dvoma pohármi. Usmiala som sa naňho a poháre mu vzala z ruky, kým on otvoril fľašu. Nalial do pohárov, štrngli sme si a ja som si ten svoj priložila k perám. V sekunde, keď sa chladná tekutina dotkla mojich pier som si uvedomila, ako veľmi som sa mohla pomýliť a čo sa potom stane. Ruka sa mi zachvela a pohár mi takmer vypadol. Snažila som sa uistiť, že som sa nepomýlila, no každou sekundou som si bola menej a menej istá. V mobile mám dvoch ľudí uložených pod menom Ian. A nedokážem si predstaviť, čo sa stane, keď správa nepríde tomu správnemu. Znova som sa nad tým zamyslela v snahe upokojiť sa a ubezpečiť samú seba, že som vyťukala správne číslo. No nepodarilo sa mi to. Pocítila som nekonečné zúfalstvo. Iana z HCR mám uloženého aj so srdiečkom, aby som si ich nepomýlila. A za menom, na ktoré som správu poslala žiadne srdiečko nebolo.