Tuesday 18 September 2012

One more time? 29

Nehnevajte sa prosím na mňa, že som tú dovolenku nejak neopísala, no akosi nebolo o čom. Cez deň na pláži, v noci na hoteli v postielke (čo si už pod tým predstavíte je na Vás. Nezáleží, či tam podľa Vás hrali piškvorky alebo čítali časopisy) Jednoducho nič, čo by som vedela opísať. Tak aspoň toto. Ľúbim Vás :*

„Ďakujem, bolo úžasne,“ povedala som Louisovi, keď sme pristáli na letisku doma v Londýne a pobozkala ho. „Ľúbim ťa.“ „Aj ja teba.“ „No vidíš, že si to prežil týždeň bez pásikov,“ podpichla som ho, za čo som si zaslúžila šťuchnutie do boku. „Aj ty si to prežila s tým, čo som ti zbalil,“ povedal. „Až na to, že som si pripadala ako nejaká štetka, denne sa tam promenádujúca v najmenších možných kúskoch oblečenia. Ale máš pravdu, nebolo to zlé. Možno by sme to takto mohli spraviť, aj keď niekam pôjdeme nabudúce,“ povedala som so smiechom a on sa zatváril zhrozene. „Ani náhodou. Od teraz každý sám,“ povedal definitívne. „Nabudúce rozmýšlaj, na koho si môžeš dovolovať a na koho nie,“ varovala som ho a postavila som sa na špičky, aby som mu dočiahla na pery. Niekto si za mnou odkašľal, až som sa zľakla. „Harry?! Čo ty tu robíš? A Rachel?“ šokovane som na nich pozrela. Lou sa tváril podobne. „Čo tu vy dvaja chcete?!“ pýtal sa naštvane a dokonca aj znechutene. „Nechcel si náhodou odvoz domov?“ spýtal sa s úškrnom Harry. „Ty si volal tomuto tu, aby nás zviezol?“ nechápavo som sa spýtala Louisa a hlas mi uprostred vety preskočil. „Volal som Liama. Čo tu chcete vy?“ „Skús byť trochu vďačný. Mohol som ťa tu nechať.“ „Budem iba rád. Kde je Liam?!“ „Nemal čas. Tak idete alebo si chcete zavolať taxík? My nemáme toľko času, máme aj lepšie veci na práci,“ povedal Harry a Rachel sa na mňa pozrela so zdvihnutým obočím a slizkým úškrnom. Chcelo sa mi zvracať. Sú nechutní. Ako som mohla niekedy niečo riešiť s Harrym? A s ňou byť najlepšia kamarátka? Kde sú tí Harry a Rachel, ktorých som poznala? Louis na mňa neisto pozrel, ja som len pokrčila plecami a usmiala sa naňho. Aj napriek všetkému, Harry je jeho najlepší kamarát a ja mu nebudem brániť stretávať sa s ním. „Fajn, ideme s vami,“ povedal Louis a Harry sa uškrnul. „Tak pohnite,“ povedal, stále s úškrnom, no nepríjemným tónom. Povzdychla som si a potiahla za sebou kufor. „No ták, nechaj to, pomôžem ti,“ povedal Lou a vzal mi ho z ruky skôr, než som mohla protestovať. Poďakovala som mu a sledovala, ako sa snaží ťahať za sebou obrovský môj kufor a dva menšie svoje. Po troch krokoch mu jeden spadol. „Nemyslím, že je to dobrý nápad,“ povedala som so smiechom a chcela si vziať svoj kufor späť. „Nechaj ho, hádam ťa nenechám vláčiť kufre,“ povedal, rýchlo ma pobozkal a chytil čo najsilnejšie kufre. „Lou, je to hlúposť. Nevymýšlaj, ja ten kufor bez problémov zvládnem.“ „Povedal som!“ zamračene na mňa pozrel a ja som sa nemohla ubrániť smiechu. Ten pohľad nemal chybu. On sa medzi tým pohol asi o tri metre, keď mu kufor padol znova. Sledovala som, ako ho zdvihol, no už som sa mu pomôcť nesnažila. Vedela som, že to už s ním nemá zmysel a nedovolí mi ten kufor ťahať. „No pohnite si už!“ zakričala Rachel, ktorá sa spolu s Harrym opierala o dvere a so škodoradostným úsmevom nás sledovali. „Čo keby ste nám radšej pomohli?!“ spýtala som sa ich nechápavo a oni sa len na seba pozreli, potom sa rozosmiali. Idioti. Vytrhla som Louisovi kufor z ruky a rýchlym krokom mu ušla skôr, než si ho vzal. Pri dverám som si dala pozor, aby som koliečkami prešla Harrymu po nohách. Zazrel na mňa a ja som sa len široko usmiala.

Viedol nás cez parkovisko a ja som hľadala všade Harryho auto. Veľké čierne. Raz ma ním odviezol. Nikde som ho nevidela. Harry zastal pred úplne iným autom. Nikdy by som nepovedala, že Harry bude mať takéto auto. Pripadal mi ako chalan, ktorý si potrpí na najdrahšie možné autá, nie ako niekto, kto sa bude voziť v staršom aute žiadnej extrémne luxusnej značky. Louis za mnou zaškrípal zubami. „Vieš, že sa ho nemáš dotýkať,“ povedal škaredo Harrymu. Ten sa len usmial. „Prepáč, moje je v servise.“ Nikdy som si nevšimla, že Louis je háklivý na svoje auto. Alebo že jazdí na takomto. Chytila som ho okolo pliec a vtisla mu pusu na líce. „Nič sa tomu auto nestane. Nie si naň trošku moc háklivý?“ podpichla som ho veselo. Dúfala som, že mu zlepším náladu. Pretože Harry nám obom už liezol na nervy. A Rachel, samozrejme, tiež. „To auto nie je moje. Mal som ho požičané od kamaráta, keď sa mi moje pokazilo. Ak sa mu niečo stane, zabije ma.“ „Nič sa mu nestane,“ ubezpečila som ho, no vôbec som si nebola istá. Nového Harryho som sa začínala báť. Lou si povzdychol, no obaja sme nasadli. Bez jediného slova sme prešli cestu domov, kde nám Harry nedovolil vystúpiť, kým auto nezaviedol do garáže, kde nás všetkých štyroch zavrel. „Čo to...“ chcela som sa na to spýtať, no Rachel ma stopla. „Mrzí ma to, asi sme to nevymysleli najlepšie, no chceli sme sa trochu pomstiť. Bol to len taký žart, naozaj. Pretože vy dvaja ste zdúchli bez rozlúčenia, nenechali nás nič vysvetliť ani ospravedlniť sa. Chceli sme vyriešiť, no nedali ste nám možnosť, kašlali ste na nás odišli si kamsi preč. No ták, Trish, veď sme najlepšie kamarátky. Oni dvaja sú najlepší kamaráti. Chceš na to zabudnúť? Zabudnime radšej na posledné mesiace a buďme zas všetci kamaráti. Prosím,“ povedala a hodila na mňa prosebný pohľad. Ten som veľmi dobre poznala. Znamenal, že ju to veľmi mrzí, no rovnako mohol znamenať aj to, že niečo potrebuje a o chvíľku vás odkopne. Viem to, veď som ju to naučila. A zdá sa, že perfektne. Nechala som sa ňou objať a s úsmevom som jej do ucha zašepkala: „Vitaj späť, sestrička.“ Odtiahli sme sa a Lou na mňa neveriacky pozeral. „A teraz vy dvaja,“ ukázala som na nich a Lou vyvalil oči ešte viac. „Poďme, už sa viac nehádate, jasné?!“ Zazrel na mňa, no nedovolil si namietať, podišiel dopredu a s nevôľou objal Harryho, rýchlo sa odtiahli a venoval mi ďalší naštvaný pohľad. „Som rada, že sme sa udobrili. Ak sa nenahneváte, my teraz pôjdeme, musíme sa vybaliť a sme po ceste unavení,“ povedala som priateľsky a ťahala Louisa preč. On ťahal zas mňa a vlastne sme sa pretekali, kto ťahá koho. V bezpečí jeho izby ma nahnevaným pohľadom žiadal o okamžité vysvetlenie. „Ak chceš hrať túto hru, dobrý herecký výkon je základ,“ povedala som s úsmevom a on sa zatváril prekvapene. „No ták, ak chcú detské fóriky, myslíš, že ich v tom nedokážeme prekonať?“ „Nedokážeš si predstaviť, ako veľmi ťa milujem,“ zamrmlal a pobozkal ma.

Túto časť by som chcela venovať Patrícií Sirotovej (ak som ti skomolila meno veľmi ma to mrzí) za to, že som ti sľúbila, že Harry už bude dobrý a teraz som toto spravila. Veľmi ma to mrzí, no ja už naozaj neviem, čo iné robiť. On bude dobrý, raz... Prepáááč

Green gummy bear Kikuš

3 comments:

  1. ohhh yeah, super ;) teším sa na pokračko :):)

    ReplyDelete
  2. Ou yeah :D je to uzasne :D ty kks :D som zvedava ako sa to vyvinie :D tesim sa na dalsiu :D

    ReplyDelete
  3. Nový Hazza je hnusný...už by sa mohol polepšiť :D Louis a Trish ich iste porazia...oni a vtipy do ide veľmi dohromady :D

    ReplyDelete