Happily Never After 4

The Girl Who Painted With the Colours of Wind

„Phoebe Constance Carryová! Okamžite polož ten štetec a prezleč sa do niečoho normálneho!“ so smiechom ju okríkla spolubývajúca, hoci výčitku myslela vážne. Constance si povzdychla, no maľovala ďalej, pokojne si ďalší kúsok novín namočila do lepidla a priložila ho na plátno.

„Nepočuješ ma? Nemôžeš tu celý deň len tak sedieť!“

„V skutočnosti stojím,“ opravila ju veselo a ďalší kus novín prilepila na plátno.

„Okamžite to nechaj tak, konečne si medzi ľuďmi, tak si to začni láskavo užívať, dnes večer sa ideme aj s Jacobom a Meggie do klubu a ty ideš s nami.“

„Vera, ja tu vážne radšej zostanem a budem maľovať, nerob si so mnou starosti,“ presviedčala ju, hoci vedela, že to bude zbytočné.

„Ani náhodou, pozri, chápem, že doteraz si nepoznala veľa ľudí a nechodila sa von zabávať, ale to sa zmení. Teraz žiješ vo veľkom meste, si na najlepšej umeleckej škole, tak si to začni konečne užívať! Nie si tu aby si sedela stále na intráku, okamžite si vyleč tie otrasné tepláky, kým to spravím za teba a normálne sa obleč!“

„No ták...“

„Už ani slovo, musíš sa naučiť konečne zabávať sa a ja ti s tým pomôžem,“ povedala Vera sladko a začala sa hrabať vo svojej skrini. Vedela, že v Constancinej by nič vhodné nenašla.

„Toto si oblečieš,“ prikázala, keď jej na posteľ položila poskladanú kôpku oblečenia, „a žiadne výhovorky neprímam.“

Constance sa nechápavo pozerala na priehľadnú košeľu bez rukávov a poriadne úzke legíny s tmavým metalickým leskom. Ani sa nesnažila prísť na to, kam všade patrí to množstvo retiazok a príveskov navrchu kôpky.

„Kým sa niečoho dotkneš, umyješ sa od farby!“ prísne jej pripomenula Vera a z ruky jej vytiahla štetec skôr, než by stihla protestovať. S povzdychom sa Constance presunula do miniatúrnej kúpelne a pokúšala dostať farbu z prstov, no nešlo to ľahko. Keď už sa to naozaj viac nedalo, vrátila sa do izby, kde ju už nedočkavo čakala Vera.

„No konečne, prezliekaj sa!“ netrpezlivo ju okríkla a už z nej ťahala tričko.

„Preboha, to si s touto podprsenkou nemôžeš obliecť,“ zhrozila sa a začala sa hrabať v jej skrini, kým našla jednu čiernu čipkovanú, ktorú by si Constance nikdy nekúpila, ak by ju k tomu Vera pri spoločných nákupoch nedonútila. Constance sa vzdala a navliekla sa do Verinho oblečenia. Nechápala, ako niekto môže nosiť také obtiahnuté nohavice a považovať to za pohodlné, ani prečo vôbec niekto nosí také priesvitné tričko, keď nemať žiadne by malo rovnaký efekt. Nešikovne si začala zapínať gombičky, no po asi treťom ju zastavila Vera.

„Zlato, to nemáš nejakú starú vyťahanú košeľu, na tomto si všetky gombíky nezapínaj,“ zasmiala sa, rozopla jej vrchný, asi dva pod ním nechala zapnuté, chytila konce košele a zaviazala jej ich tesne pod prsiami. Medzi legínami vytiahnutými nad pupok a zaviazanou košeľou jej zostalo dobrých desať centimetrov holého brucha. Ako človek vôbec v niečom takom chodí, sedí, hýbe sa...? Nikdy nič také na sebe nemala ani po tom netúžila. Vera jej k nohám položila kotníkové topánky s vybíjaním kde sa dalo na obrovskom opätku aj platforme. Ten typ, ktorý by sa mal predávať rovno s návodom a číslom prvej pomoci. Constance pochybovala, že by malo zmysel vôbec povedať, že sú priveľké.

„Vieš si dať aspoň linku alebo niečo?“ spýtala sa jej Vera a ona len pokrútila hlavou. Načo by si kedy dávala linku? Ona nepatrila k tým mestským ľuďom s vycibreným vkusom. Ona bola len dievča z vidieku beznádejne stratené v úplne cudzom svete veľkého mesta a jeho obyvateľov. Vera si povzdychla tak ako takmer nad každým jej slovom a naklonila sa nad ňu, aby jej linku dala sama. V tichosti jej závidela tmavú bezchybnú pleť, ktorú nepotrebovala žiadnym make upom zakrývať či vylepšovať. Rozhodla sa, že Constance by sa najviac hodili jemne mačacie oči a bola so sebou spokojná, keď linku potiahla mimo oka a zahla. Tento detail ju veľmi zmenil a keď jej ešte nešetrným množstvom špirály pretrela mihalnice, na dievčati, ktoré sa nikdy nemaľovalo to bol obrovský rozdiel. Jej takmer čierne oči si priam pýtali pozornosť a tmavá pokožka mulatky vyzerala v bielej priehľadnej blúzke božsky. Vera jej ju neskutočne závidela, sama mohla tráviť dni v soláriach a takto by nikdy nevyzerala.

Constance len nemo sledovala, kam všade sa dali na človeka zavesiť retiazky a všeliake ozdoby, no vedela, že nič hovoriť sa neoplatí. Najprv krátka retiazka, ktorá akoby spájala golier košele na obidvoch stranách jej krku, ďalších asi sedem na zápästie, dva prstene a naušnice, na každé ucho iné, k čomu sa s veľkým premáhaním takisto nevyjadrila. Jedna malá, nenápadná, druhá, ktorá držala na jej uchu asi na troch miestach a bola pospájaná medzi nimi množsvtom retiazok, z ktorých ešte viseli ďalšie ukončené prívesočkami. Jediné, ku čomu sa už naozaj vyjadrila boli krvavočervené pery a tie jej aj Vera odpustila, sama prekvapená, že až teraz sa ozvala.

„Vera, Phoebe Constance, kde sa toľko motáte?“ vrazila im bez klopania do izby Meggie, ktorej sa nedalo vysvetliť, že treba pred vstupom klopať ani že Constance nemusí volať celým menom.

„Ideme už,“ prevrátila oči Vera a vzala si čosi medzi kabelkou a peňaženkou.

„Constance? Mohla by som ťa o niečo poprosiť?“ otočila sa k nej a ona prikývla.

„Nevzala by si mi k sebe do tašky lieky? Mám ich kvôli bolesti hlavy, ale ak by som otvorila kabelku, už ju nezavriem,“ pozrela na ňu psími očami a Constance prikývla znova a drobné vrecúško s tromi tabletkami vložila do svojej malej čiernej tašky, ktorá svojou ošúchanou kožou rušila Verino dielo, no ona to nevidela. Aj Jacob, ktorý mal ako každý kamarát gay neskutočný vkus musel uznať, že Constance vyzerala úžasné, len ona sama to nevedela.

Už po pohodine v klube by najradšej odišla. Vlastne, už po prvej sekunde by bola radšej, keby neprišla. Vera, Meggie a Jacob boli po pár minútach totálne opití a Constance netušila, kde sa vlastne nachádzali. Sama sedela na úplne krajnej stoličke pri bare, držala si odstup od každého, pila len CocaColu a odbýjala barmana, ktorý sa stále pokúšal presvedčiť ju na čosi iné. Medzitým sa ju niekoľko opitých chalanov pokúsilo chytiť za zadok alebo čosi iné, pobozkať, vypýtať si číslo alebo ju presvedčiť na rýchly sex na WC-ku či v bočnej uličke. Jediné, po čom túžila bolo vypadnúť odtiaľ. Z toho hluku, smradu a neustále sa k sebe tlačiacich tiel. Dopila posledný dúšok z pohára, a keď chcela vstať, ktosi ju chytil za ruku. Nevyzeral dotieravo ani opito ako ostatní. Vytiahol policajný odznak a spýtal sa: „Môžem sa pozrieť do vašej tašky?“ Constance bola prekvapená, no prikývla a tašku mu podala. Po pár sekundách vytiahol sáčik s Verinmi liekmi a zahľadel sa na ne.

„Pôjdeš so mnou,“ povedal jej a siahol k putám za opaskom.

 

V parku pofukoval jemný vietor a odnášal so sebou noviny, ktoré nikomu nechýbali. Lietali vzduchom, šúchali sa po tráve, až pristáli na konári stromu, kde sa zachytili. Celé sa zamotali medzi konáre, bolo vidieť len jediný článok. Jeho nadpis bol skrytý za listom, no článok sa dal prečítať.

Študentku Londýnskej umeleckej školy v noci zatkli v nočnom klube v centre mesta po tom, čo pri prehliadke našli v jej kabelke tri dávky zatiaľ neidentifikovaných narkotík. Phoebe Constance Carryová (19) stále tvrdí, že bola presvečená, že tabletky, ktoré mala v taške sú proti bolesti hlavy a nepatria jej. Rovnako popiera, že by niekedy predávala alebo užívala drogy. Polícia odmieta zatiaľ prezradiť viac a nám zostáve len veriť, že je na správnej stope.

Krátky článok, ktorý veľa ľudí prehliadlo. No predsa tam bol...

Well... mrzí ma, že to tak dlho trvalo, kým som sa ozvala. Verte mi, tak rušný týždeň som nezažila ani nepamätám. Tri tréningy (a keď tréningy tak to sa s tým nikto nesere, veď prečo nezabrať tým celé poobedie...) Jeden deň doučovanie (tu moje ego dodáva, že som nebola tá doučovaná, ale doučujúca), keď si predstavím, že každý týždeň tak strávim jedno poobedie, je mi doplaču, prečo som sa rovno nevyhovorila, že nemám kedy? *odkašľanie môjho ega v pozadí*Jeden deň sme trocha dosť nakupovali (dvoje nové čižmičky, yaiii :3) a potom ešte večera v reštaurácií... včera večer prišla teta z BA, dnes prišla jej a maminina kamoška z BA plus sestrina kamoška (aj s litrom kyseliny fosforečnej, chápete? ktoré dvanásťročné dieťa si so sebou donesie kyselinu fosforečnú? ja chápem, že robia projekt na chémiu, ale kto jej to vôbec dal do ruky?), teta u nás spala minulú noc, tieto dve budú spať u nás túto noc, v pondelok sem príde zasa ktosi a budeme ťažko vyťažené, v utorok tréning, streda by som mala zasa doučovať, hups, už mám asi trochu iný plán, whatever... (tomu decku aj tak niet pomoci... tento rok prestúpila zo súkromnej školy, kde sa naučili vôbec nič na najlepšiu školu aká tu je (hej, moja základka, ale aj tak je najepšia, na gympli to vidno, keď sa všetky školy pospájali, kto má koľko toho v hlave) a proste absolútne nestíha a okrem toho sa neučí... ako ju mám naučiť anglinu, keď ona sa doma nenaučí nepravidelné tvary slovies? čo ja potom mám robiť s tým, že nevie robiť minulý čas?) takže najbližšie budem mať čas vo štvrtok... a spomenula som ešte písomku z bio a chémie? ak chcem z toho vôbec za tri tak sa musím také tri hodiny učiť... shit, shit, shit... pokúsim sa nejako sa vám ozvať, ale vážne nič nesľubujem a ľúbim vás :* 


UPDATE: zabudla som, chcela som sa vyjadriť ku komentárom k poslednému, z mojej strany veľmi zmysluplnému článku.
Emma, blog som si pozrela, čo už určite vieš a milujem ho, som neskutočne rada, že som niekoho nakazila Doctorom :3
Adel smola, proste si tam, patríš medzi tie nominácie, odo mňa máš asi štyri :P Ja sa totižto tentokrát hromadne zapájam a nominujem svoje obľúbené poviedky :P veď o tom to je, no nie? A len chcem vysvetliť to malé nedorozumenie, slovenčinár nie je môj triedny, triednemu by som nič nedala, brrr.
Daniela, Jully a Denisa, cítim sa ako debil, keďže mi všetky radíte jeden názov a ja som dala druhý, ale v tom čase, keď som tam niečo musela napísať tu ešte vaše komentáre neboli (ja viem, dala som včas ten článok). A slovenčinár to už má v rukách, zatiaľ sa nevyjadril a ja sa bojím, ale chcem tú jednotku. fuck.