Escape
„Čo tu chcete?“
zasyčala na nich, no oni ju všetci ignorovali. Muž prešiel dnu do cely
a vzal Cindy na ruky, dve ženy zatriasli Aliciou a Constance, aby sa
prebrali a podopierajúc ich ťahali von.
„Nasleduj nás,“
povedal muž Isabelle a kráčal preč. Isabelle sa ani nepohla, neplánovala
s nikým cudzím odísť ani poslúchať týchto čudákov.
„Povedal, aby si
nás nasledovala,“ zavrčala staršia zo žien a rýchlym pohybom na ňu
namierila zbraň, „a ani na okamih neuvažuj o tom, že nie som schopná
streliť.“
Niečo v jej
pohľade Isabelle napovedalo, že neklame. Neochotne vstala, na čo ju okríkli,
aby sa ponáhľala. Prechádzajúc chodbou videla starého policajta ležať na stole,
pramienok krvi mu stekal po čele. Nevedela, či je mŕtvy alebo len omráčený
a nemala čas to zisťovať. Nasledovala svojich únoscov, ktorí sa
neobzerali, či ide s nimi. Rovnako ako ona vedeli, že malá policajná
stanica má len jeden východ a jednu chodbu, na ktorej sa pred nimi
neskryje.
Isabelle
sledovala, ako jej trom spoluväzeňkyniam nasadili na hlavy vrecia a zľakla
sa. Cindy jediná nejak nereágovala, nechala sa oslepiť a posadiť do auta,
hneď za ňou nasledovali Constance s Aliciou, aj napriek tomu, ako sa
bránili. Muž sa začal približovať k nej a ona sa rozohnala, aby mu
vylepila facku, no jedna zo žien bola rýchlejšia a chytila jej ruku.
„Bije sa ako
dievča,“ zasmiala sa, kým jej na hlavu natiahla vrece a Isabelle už nič
nevidela. Cítila, ako ju zaviedli do auta a to sa pohlo. Pokúsila sa dať
si dolu vrece a nikto jej v tom nezabránil. Pokojne sa rozhliadla
okolo seba, kde ostatné robili to isté, len Cindy si upravovala vlasy. Zdalo
sa, že teraz už nikomu neprekáža, či niečo vidia, keď nemajú čo. Priestranný
kufor auta, v ktorom sedeli mal tmavé okná, cez ktoré nebolo vidieť von
a pravdepodobne ani dnu.
Constance
s Aliciou začali panikáriť. Cindy to nevnímala, Isabelle len prevrátila
oči. Bolo to také hlúpe, zbytočné. Čo akože vyskočia z idúceho auta? Nie,
že by neboli dvere zamknuté alebo čo...
„Sklapnite,“potichu
no prísne im povedala Cindy a ony zmĺkli.
„Nič s tým
aj tak neurobíte. Buďte rady, ste vonku z basy.“
„A kto sa ti
o to prosil?“ zasyčala naštvane Isabelle.
„Prekáža ti to?“
zasmiala sa.
„Samozrejme, že
mi to prekáža! Moji právnici by ma z toho dostali! Namiesto toho tu
tvrdnem s vami tromi a čoskoro ma bude hľadať polícia!“
„Už hľadajú,“
ozvalo sa pokojne spredu.
„Pozri zlato,
nemala som inú možnosť. A ty takisto nie, ani jedna z vás.
V okamihu, keď ste skončili v jednej cele so mnou vám zostali len dve
možnosti. Odísť so mnou alebo tam zomrieť. Nepozerajte tak na mňa, ja za sebou
stopy ani svedkov nezanechávam. Aby ste im na mňa ktoviečo porozprávali?“
„Radšej by som
tam zomrela, ako odišla s tebou,“ prižmúrila oči Isabelle, čo Cindy
rozosmialo.
„Naozaj? Keby som
ti povedala, že máš na výber, či pôjdeš so mnou kamsi k španielskému
pobrežiu alebo pod zem na najbližší cintorín, vybrala by si si druhú možnosť?
Tak prosím, výber je pred tebou,“ povedala jej veselo, pričom spoza opasku
vytiahla zbraň, zdvihla jej bradu a zbraň priložila k sánke.
„Nech sa páči,
vyberaj si. Vieš, čo chceš? Ideš s nami? Alebo si to necháš prejsť
hlavou?“
Zasmiala sa a pri
poslednej vete odistila zbraň. Odpoveď neprišla a Cindy sa zasmiala znova,
odkladajúc zbraň.
„S dotykom zbrane
idú všetky tie silné reči preč. Účinnejšia než detektor lží. Ešte niekto
ľutuje, že nedostal na výber a chcel by ochutnať trochu ocele?“ spýtala
sa, no okolo bolo ticho.
„Myslela som si.“
V aute sa
viac než polhodinu nikto neozval. Isabelle príliš bolela urazená pýcha, Cindy
nechcela rozprávať a ostatné sa prehovoriť báli.
„Kam to vlastne
ideme?“ spýtala sa napokon Alicia a bolo to asi prvýkrát, čo ju počuli
hovoriť. Na výraze jej tváre bolo vidieť, že jej vytriezvenie vôbec nebolo
príjemné.
„Neviem,“
povedala Cindy a všetky jej venovali šokovaný pohľad, na čom sa pobavila.
„Nič nechápete,
však?“ zasmiala sa, „všetci nemôžu vedieť všetko, tak to tu funguje. Každý vie
len to, čo potrebuje vedieť, svoj maličký kúsok informácie. O nič viac,
než je nutné. Preto, ak dostanú jedného z nás, nič nezistia. Nič
z neho nedostanú, lebo nič nevie.“
„A ty im
dôveruješ? Necháš sa kamkoľvek odviesť?!“
„Práve nás títo
ľudia dostali z väzenia,“ podotkla Cindy, „nie je to dôvod na to, aby som
im verila, ak už nič iné?“
„Možno pre teba,
pre mňa nie,“ zazrela na ňu Isabelle.
„Koľké šťastie,
že tvoj názor nikoho nezaujíma,“ odbila ju a chcela ešte niečo dodať, no
auto prudko zastalo. Alicia zanadávala, Isabelle venovala Cindy vražedný
pohľad. Dvere sa otvorili a objavila sa v nich hlava muža. Chytil
Isabelle za ruku a bezcitne ju vytiahol von, dvere za ňou zatvoril.
„Čo s ňou
spraví?“ histericky zapišťala Constance a Alicia sa stiahla do kúta, akoby
sa chcela skryť.
„Nič hrozné,“
prevrátila Cindy oči, „títo ľudia sa nám snažia pomôcť.“
„Si si tým úplne
istá?“ Constance sa vypytovala ďalej s očami rozšírenými od strachu, no
odpoveď už nedostala. Dvere sa znova otvorili, Isabelle bola sotená dnu
a Constance muž vytiahol von namiesto nej.
„Tvár sa vážne,“
prikázal jej, zatiaľ čo jedna zo žien za ňou podržali kus bieleho lesklého
papiera a muž ju odfotil. Úplne obyčajná fotka, po ktorej ju sotil späť do
auta a von vytiahol Aliciu. Keď sa aj ona vrátila do auta, hodil za ňou
dnu aj dve igelitky s jedlom a niečim na pitie.
„O hodinu sme pri
hraniciach a nové pasy budete mať dovtedy hotové,“ povedal im, kým dvere
zavrel a zamkol. O chvíľu sa už auto znova pohlo.
Už dávno som takto často nepridala, čo? :DD Sama som prekvapená a mám aj nápad na nový príbeh, čo ma štve, lebo nebudem na tento sústredená, ale to nevadí, už sa viem tomu vyhnúť, len toľko k tomu, že bude veľmi zaujímavý a názov bude Game. Viac neprezrádzam, sama sa snažím nevedieť, ale raz o pár mesiacov možno tu bude :)
Tak príjemné prekvapenie. Veľmi príjemné. :3
ReplyDeleteOno to bude ešte veľmi zaujímavé!
Uff, ďalší ,ešte lepší príbeh na tvojom zozname. Teším sa :)
ReplyDeleteToto bude ešte zaujímavé, fakt som zvedavá čo plánuješ. Je to zatiaľ skvelé :)