Happily Never After 5

Mrzí ma, že to toľko trvalo aj že je taká krátka, ďalšia je už ale v procese výroby ;)

Calm

Nie každá rozprávka sa začína krásnym zámkom a nie všetky princezné sa stretávajú na plese. Nie všetkým zdobí vlasy korúnka, nie všetky chodia v prekrásnych šatách. Nie každú tam vonku čaká princ. Nie každá má stovky sluhov. Nie každú ľudia milujú. Niektoré prišli o všetko. Ich zámok sa už rozpadol, viac v ňom nie sú vítané alebo ani nikdy neexistoval. Ich princ je v nich už dávno sklamaný, nikdy už viac nepríde a možno ani vôbec nikdy neprišiel. Sluhovia si po kútoch šepkajú. Alebo ani nikdy neboli. Princezné, ktoré by nikto na ulici nerozoznal, no kdesi vo vnútri princeznami boli. Princezné, ktoré boli iné ako ostatné. Princezné, ktoré nemajú nič. Princezné, ktoré sa v ten deň stretli v jednej väzeňskej cele...

Hviezdy sa pozerali cez okno pokryté hustou mrežou, ktoré viedlo do jednej zo štyroch malých ciel na policajnej stanice menšej londýnskej štvrte. Boli príliš ďaleko, aby niečo počuli, no stále napäto zo svojich miest sledovali. Ako do právzdnej cely prichádza najprv prvá, potom druhá, tretia, až napokon aj štvrtá z princezien. Hviezdy ich poznali, hoci nikto iný, ony áno. S napätím ich sledovali a dúfali, že sa dozvedia ich príbeh.

Ľudia si neuvedomujú, aké to musí byť ťažké byť hviezdou. Možno si myslia, že je to len tak, pozerať sa z oblohy, príliš ďaleko, aby ich zasahovala bolesť a sklamanie každodenného života. Čo viac by si mohli priať? Akí sú len hlúpi, naivní. Nevedia o jedinom prianí hviedz. Prianí, ktoré má každá z nich v mysli každý okamih svojho žiarivého života. Jediné, čo si hviezdy želajú je nemusieť sa cez deň ukrývať.

Hviezdy neustále sledujú náš svet, každú noc, len čo smú vykuknú na oblohu a nedočkavo pozerajú, čo sa deje. Čo je na tom také zlé, hovoríte si, prečo sa hviezdy sťažujú? Asi si to nedokážete predstaviť. Netušíte, čo všetko sa môže udiať za jediný deň. Každý deň. Čo to je, keď sledujete život Zeme, noc čo noc, no cez deň sa musíte skryť. Keď ďalšiu noc pozriete na ľudí znova a všetko je zrazu inak. Keď sa za krátkych dvanásť hodín všetko zmení a nič nie je tak, ako si pamätali. Ako by ste mali knihu, kde by ste smeli prečítať len každú druhú kapitolu. Tak, ako aj v jednej kapitole, aj v jednom dni sa toho môže tak veľa stať a hviezdy len zúfalo hľadajú na Zemi pokračovanie príbehu, ktorý viac nemusí existovať...

Hviezdy sledovali štyri princezné v cele a rozmýšľali, ako sa tam dostali, šepkali si. Každú noc, keď mrežovaným oknom nazreli dnu videli o jednu postavu viac. Šepkali si, ako sa tam asi mohla dostať, každú jednú noc, no nič nezistili. Sledovali, ako ich všetky v túto noc presunuli do jednej cely. S napätím pozorovali každý ich pohyb, niektoré sa pokúšali rozprávať, iné ostatné ignorovali. Po chvíľke prišla hádka, po hádke facka a s fackou aj policajný dozorca. Potom bolo ticho. Hviezdy nazerali dnu. Všetky ich spoznali, tie štyri nepokojné dievčatá z pokojnej noci, ktorou to všetko začalo.  A skončilo to väzenskou celou. Hviezdy stále nerozumeli, prečo tam sú, no veľmi to túžili zistiť.

A zrazu prišiel pokoj. Nezvyčajný pokoj husto ako hmla a predsa jemne sa rozlieval navôkol, plynulými delkátnymi pohybmi, zachvacoval okolie a všetko pomaly ustalo. Svetlá zhasínali, ľudia zaspávali, svet sa spomaľoval. Hviezdy nepokojone pozerali na Zem. Aj ony dokázali cítiť ten omamný lahodný pokoj, ktorý tak sladko obaloval zmysly. Tie najbližšie sa doň tiež ponorili a na tú noc samy zabudli svietiť. Všetko zaspalo, len štyri princezné, ktoré tú noc netrávili na zámku, ale za mrežami akoby obišiel. Opäť zostali jedinými nepokojnými v pokojnom svete. Svet spal a princezné sa hádali, no tentokrát ich nemal kto zastaviť. Okrem nich celý svet spal. A vtedy to prišlo znova. To, čo aj v tú noc, keď to všetko začalo, akýsi striebristý tieň, vznášal sa akoby vo vánku, ktorý však spoločne s celým svetom ustal. Tien prešiel pomedzi mreže na okne, no žiadna si ho nevšimla. Kĺzal vzduchom pomedzi ne, jemne sa ich dotýkal, kým aj im pomaly oťaželi viečka a aj k ním sa dostal ten lahodný pokoj.

Hviezdy cítili opäť ten zvláštny pocit, ktorý mali aj v prvú noc, keď uvideli striebristý tieň. Pocit, že s ďalším ránom príde obrovská zmena. Zmena, ktorú už však ony neuvidia, pretože s východom slnka zmiznú a nezostane im nič iné len dúfať, že ďalšia noc im prezradí čosi viac...