Thursday 13 September 2012

Baile mensual 4

Krásky tu máte časť od Anet ;)

Ráno som sa zobudila mysliac si, že je to všetko iba sen. Prekazil to však dunivý pád z postele, keď som sa chcela obrátiť na druhú stranu. Ocitla som sa tak na drevenej podlahe, všade navôkol porozhadzované tie farebné vankúše a ja som mala krásny výhľad rovno popod postele ostatných. Vstala som, oprášila som si zo seba špinu a šla si urobiť raňajky. Keď som sa však chcela prezliecť, spomenula som si, že batoh mám ešte stále v tom moteli.

„Sakra." Zanadávala som čo najtichšie, aby som nezobudila ostatných. Uvedomila som si, že som prenocovala v tom, v čom som bola včera v klube. A keby mi náhodou ten batoh niekto ukradol, mám po zábave. Mala som tam všetky moje osobné veci, výkresy aj Harryho bundu.
„Rozhodla si sa vzdať to?" Uškrnul sa Austin, keď som prechádzala okolo neho von. Sedel za stolom v kuchyni, listoval v nejakej knihe a ani sa na mňa nepozrel.
„Nie, iba som si zabudla tašku v moteli. Za pol hodinku som naspäť." Sľúbila som a vybehla von. Vonku pršalo, bolo zatiahnuté a sychravé počasie dávalo jasne najavo, že začína jesenné obdobie. Ktoré som z duše nenávidela.
Keď som vkročila do motela, do nosa mi udrela zatuchnutá vôňa sladkastého alkoholu a špinavých stien. Bolo mi z toho na vracanie.
„Lucy Devine." V krátkosti som povedala recepčnej, ktorá mi následne na to podala kľúčik od mojej izby. Iba som si zobrala tašku, zamkla som za sebou, odhlásila sa z motela a vyšla naspäť von do toho lejaka. Dážď počas toho, čo som bola vo vnútri tak zhustol, že o pár minút som bola do nitky premočená. Najlepšie by teraz bolo sadnúť si pod nejaskú zastávku a počkať, kým to prejde, no ja už som chcela byť čo najskôr...v brlohu.
Keď som sa vrátila, už všetci boli pri stole, Lisa chystala raňajky a o niečom sa spoločne horlivo dohadovali. Tašku som si v rýchlosti hodila pri posteľ, prezliekla som sa z tých mokrých vecí a pridala som sa k ostatným.
„Čo sa stalo?" Opýtala som sa.
„Zmenili pravidlá." Ťažko si povzdychol Travis a prstami si pošúchal spánky.
„Na súťaži musí byť teraz minimálne trinásť ľudí. Chápeš to, trinásť?" Rozhadzoval rukami Pedro.
„Samozrejme, že nás je vždy o jedného menej. Akoby nám to robili naschvál!"
„Upokojte sa, nik nám to určite nerobí naschvál, to by bolo chytené za hlavu." Pousmiala sa Lisa a na stôl položila tanier s lievancami a džemom. Všetci si hneď rýchlo nabrali.
„Tak niekoho nájdeme, nie?" Snažila som sa to brať s nadhľadom.
„No áno, lenže koho?"
Takto sme dumali asi ešte pol hodinu, ak nie viac. Nakoniec prišiel Josh na skvelý nápad.
„Travis, ty si hovoril, že tvoja sestra vie tancovať tiež. Čo keby sme ju vzali?" Všetci nadšene súhlasili, no keď som videla Travisov výraz, nebola som si istá, či je aj on za.
„V žiadnom prípade. Priscilla s nami tancovať nebude." Povedal a akoby tým definitívne uzavrel debatu. No ostatný neskončili.
„No tak! Potrebujeme ju."
„Presne, veď... bez nikoho iného nemôžeme ísť na súťaž. Ledva sme zohnali Chachi. A to bolo z pekla šťastie." Ozvalo sa súhlasné zamrmlanie a Travis si vzdychol.
„Fajn...fajn, fajn, fajn!" Bolo na ňom vidieť, že je nervózny.
Po čase sa teda k našim tréningom pridala aj Priscilla. Síce len s veľkým Travisovým odporovaním, no prišla. A išlo jej to. Bolo vidieť, že to majú v krvi. Aj keď bola od nás všetkých mladšia, do kolektívu zapadla ako kus skladačky.
Dni ubiehali ako voda a čas do prvej súťaže sa nám krátil. Po dlhom a náročnom odpoludní plného trénovania choreografií, nastal konečne vytúžený, poobedný odpočinok, keď sme si všetci mohli robiť čo sme chceli. Ľahla som si na posteľ, vytiahla som z tašky jeden čistý výkres, ceruzu a ponorila som sa do svojho živlu.
O chvíľu ku mne podišla Priscilla. Páni, musím povedať, že tie tyrkysové vlasy tieňované zeleným podkladom, vyzerali božsky. Vždy som obdivovala, ako sa na to mohla dať.
„Čo kreslíš?" Opýtala sa a prisadla si ku mne sa posteľ.
Kreslila som to, na čo som práve myslela. Takže, som ani nevedela, čo to kreslím. Na papier som prenášala ten obraz, ktorý som mala práve v mysli. A prichytila som sa pri tom, ako tieňujem kučery a ceruzkou sa snažím načrtnúť každý detail Harryho dokonalej tváre.
„Hm..." Na nič iné som sa nezmohla.
„Kto je to?"
„Jeden chalan, ktorého som stretla pred nejakými dvoma mesiacmi a odvtedy naňho nemôžem prestať myslieť." Priznala som sa a Priscilla sa usmiala.
„A odvtedy čo si ho stretla, aj ste si vymenili telefónne čísla, alebo tak?"
„Nie." Smutne som zvesila hlavu. Šanca, že ho ešte niekedy stretnem, je tak jedna ku sto.
„To je škoda. Mrzí ma to. Ináč fakt krásne kreslíš." Pochválila ma a odišla trénovať.
Keď som sa zapozerala do jeho - síce iba nakreslenej, tváre, vyvolávalo to vo mne spomienky. Na ten večer, kedy ku mne podišiel v kapucni a svetlá pouličných lám sa odrážali od jeho dokonalých očí. Keď sme spolu sedeli v aute, rozprávali sme sa, ja som mu hovorila o svojom detstve v detskom domove a on zase mne o tom, čo ho baví a čo miluje. Bol vynikajúcim poslucháčom, vedel ma rozosmiať, ponúkol mi svoju bundu, keď videl, že mi je zima... Najhoršie na tom bolo, že mi naň zostali iba tie hlúpe spomienky. A bunda.
Poobede sme ešte trénovali a pripravovali sa na prvé kolo, ktoré sa konalo tu, v Londýne. Čo znamenalo žiadne dlhé cesty, únavné cestovanie autobusom, či nepohodlné hotely. Dozvedela som sa, že prvé tri súťaže budú v Anglicku, štvrtá v Španielsku, piata v Írsku, šiesta sa bude konať v Nórsku, no a potom dôležité finále v Chicagu, na ktoré pevne dúfam, že sa prebojujeme.

5 comments:

  1. je to.uzasne krasne sa to vyvija tesim sa na dalsiu :D

    ReplyDelete
  2. dufam ze dalsia bude co najskro :)

    ReplyDelete
  3. Je to zatiaľ skvelé, spojuje sa tu môj obľúbený tanec s mojím obľúbeným Harrym:D Len tak ďalej!:)

    ReplyDelete
  4. 5. časť ešte nie je? Nikde ju nevidím:/

    ReplyDelete