Sunday 30 September 2012

Nekonečná cesta


Ten názov, to som len nevedela, ako to nazvať, písala som to večer, chcelo sa mi spať, tak som tam hodila prvé, čo ma napadlo. A dnes sa mi to nechcelo meniť. Pretože som nič lepšie nevymyslela. Pre Vás. Naše dokonalé čitateľky. Špeciálne pre Čipsuš, Tynu, Alexi, Maruš a istú anonymku. Za tie úžasné veci, ktoré ste mi napísali. Ľúbim Vás :*

„Hlúpa kopa šrotu!“ zahundrala som a buchla dverami čierneho fordu. Dala som so toho všetkú silu, ktorú dokáže taká malá osoba ako ja vyprodukovať. Hlúpe auto! Teraz, uprostred ničoho nás zradí?! Zúfalo som sa rozhliadala po okolí a hľadala akékoľvek stopy civilizácie. Nikde nikto. Len ja, môj brat a tento kus šrotu, ktorý sa odmieta pohnúť.
Sadla som si na okraj cesty, spokojne ignorujúc všetok prach, ktorý ju pokrýval a škodoradostne pozorovala svojho brata. Jeho znalosti o autách končili pri schopnosti rozoznať brzdu od plynu. Keď sa neúspešne pokúšal otvoriť kufor, spomedzi pier mi ušiel krátky náznak smiechu, no aj to stačilo, aby som obdržala nenávistný pohľad. „Prepáč,“  rýchlo som sa ospravedlnila a pokúsila sa o úsmev milej mladšej sestričky, „nechávam to na teba, pán odborník. Len ma napadlo, že by si možno chcel skúsiť otvárať ten kufor takto,“ povedala som mu naoko milo, no už podľa tónu môjho hlasu musel rozoznať, že sa mu posmievam. Prešla som ku kufru a niekoľkými rýchlymi pohybmi sa ho pokúsila otvoriť tak, ako som to videla už veľakrát robiť otca. Ani sa nepohol a pri bratovom smiechu som cítila, ako mi do tváre stúpa červeň. „Len som ti chcela pomôcť,“ ohradila som sa urazene, „no ako vidím, ty sa v autách perfektne vyznáš a pomoc nepotrebuješ.“ Prevrátil oči a z vrecka vytiahol telefón. „Potrebujem pomoc, ale nie od teba,“ vysmial ma a prešiel na opačnú stranu opustenej cesty, kým hľadal v zozname správne číslo. „Odchádzam!“ zakričala som nahnevane za ním, „nebudem tu čakať, kým sem príde tá tvoja pomoc!“ Otočil sa, no to som ja už rázne kráčala dopredu. Nevedela som, kam presne, jednoducho som šla, kam viedla cesta. Čo mohlo byť kamkoľvek. Nikdy som tu nebola, nepoznala som to tu. Prečo mi môj šikovný braček aspoň nepovedal, kam to ideme?! „Stoj!“ kričal za mnou a ja som sa pobavene otočila. Vedela som presne, čo uvidím. Zasmiala som sa, keď sa predo mnou objavil obraz, ktorý som očakávala.  Stál pred autom, nevedel, či tam má pri ňom zostať alebo ísť za mnou. Na tvári som mu videla, ako sa ťažko uvažuje, no vedela som, aké bude jeho rozhodnutie. Nikdy svoje milované autíčko neopustí. Ak si má vybrať medzi mnou a tým autom, vyberie si auto. „Keď to náhodou spojazdníš alebo si uvedomíš, že je to zbytočné skúšať, potom sa uvidíme! Ja tu na zázraky čakať nebudem!“ zakričala som za ním a kráčala vpred. Všade bolo ticho, ozývali sa len moje kroky, no aj ich hlasitosť som sa snažila čo najviac stlmiť, aby som počula, či za mnou náhodou nepôjde. Vôbec ma neprekvapilo, keď jediné kroky, ktoré sa na ceste ozývali boli moje vlastné. Otočila som sa, dúfajúc, že ho uvidím nasledovať ma, no cesta za mnou bola prázdna a ja som pocítila sklamanie. Opieral sa o auto, pozeral za mnou, no nechal ma odísť. Povzdychla som si a rýchlo odvrátila pohľad. Hnevala som sa na seba, že som vôbec niečo také od neho očakávala. Naozaj som verila tomu, že za mnou pôjde? Že mi aspoň raz dá prednosť pred tým autom? Nuž, nespravil to, vybral si auto. Rýchlymi žmurknutiami som zahnala dotieravé slzy, tlačiace sa mi do kútikov očí a prinútila nohy kráčať ďalej, nezastavovať sa. Pri každom kroku sa mi topánky ozvali melodickým klopkaním, ktoré mi akoby stále viac pripomínalo ich nepohodlnosť. Niekoľko ďalších krokov a vzdala som to. Nemilosrdne som ich zkopla z nôh a postavila sa bosá na slnkom príjemne zohriatu cestu. Kamienky akoby cítili potrebu dať svoju prítomnosť najavo. Akoby sa chceli predbiehať, ktorý dokáže nastaviť najostrejšiu hranu a čo najhlbšie sa mi zaboriť do nôh. Dávno som vzdala snahu hľadať najschodnejšie časti cesty. Osamelé kamienky sa rozhodli postarať aj o prácu ich neprítomných bratov. Postupne som si na ich spoločnosť zvykla. Kráčala som ďalej, krôčik za krôčikom a hnala ma možno klamná, možno pravdivá predstava, že som už blízko. Že niečo predo mnou je. Za každú zákrutu som pozerala s nádejou, no namiesto vysnívaného mesta ma za ňou čakalo len sklamanie. Ďalšie lúky, ďalšie stromy, pre mňa ďalšie nič. Každý strom nakláňal svoju korunu čo najďalej odo mňa. Ani jeden z nich mi na ceste neposkytol osviežujúci chládok. Nepotrebujem ho, nepotrebujem vašu pomoc, odkázala som stromom pyšne v myšlienkach, ktoré aj tak nikdy nezachytia. Odhodlane, akoby v snahe dokázať im, že nie som taká slabá, že dokážem kráčať aj bez ich chládku som pokračovala v ceste. Výsmech stromom mi pomáhal zaháňať čoraz dotieravejšie myšlienky, nahovárajúce mi, že sa nikam nedostanem a dodával mi motiváciu. Nedovolím stromom smiať sa mi, prehovárala som samú seba, uvedomujúc si, že je to úplny nezmysel a keby som to niekomu povedala, odporučil by mi skorú návštevu psychiatra. Každá racionálne uvažujúca bunka v mojom mozgu mi vravela, že mám s tými výmyslami prestať, no ja som ich hlasy ignorovala. Akú inú motiváciu, než dokázať stromom, že to zvládnem mám? Čo ma potom bude viesť dopredu? Akoby na potvrdenie svojho rozhodnutia som stromom adresovala v mysli ďalšiu poznámku. Pomaly sa predo mnou začala črtať ďalšia zákruta, a ako sa približovala, pocit nádeje vo mne narastal. Cítila som, že tam už je mesto. Niečo mi to napovedalo, akýsi tichý hlások, ktorý ma opakovane uisťoval, aby som pokračovala v chôdzi a za zákrutou nájdem to, čo hľadám. Každým krokom vo mne narastalo vzrušenie a radosť. Už len kúsok. Kúsoček a nájdem to. Dostanem sa z tejto pustatiny.

Kúsok pred zákrutou som zatvorila oči. Kráčala som dopredu, rátala kroky v odhodlaní, že oči otvorím, až keď budem za zákrutou a prvé, čo uvidím bude mesto. Dvadsať krokov. Bola si takmer istá, že zákruta je už za mnou. Ešte niekoľko krokov, aby som sa uistila. Zastala som, zhlboka sa nadýchla a pomaly otvorila oči. Niekoľkokrát som ich znova zavrela a otvorila, no obraz predo mnou sa nezmenil. Do očí sa mi nahrnuli slzy zúfalstva. Nikdy sa z tadiaľto nedostanem! Zišla som z cesty a sadla si do vysokej trávy na lúke. Tvár som si zložila do dlaní, slzy nechala stekať po lícach a rozmýšľala, čo budem robiť. Žiadne riešenie som nedokázala nájsť. Myšlienky mi blúdili stále jedným smerom a končili pri dvoch slovách: Som unavená. Len chvíľku, sľúbila som si, hlavu položila na mäkkú trávu a zatvorila oči.

„Vstávaj, Šípková Rúženka,“ ozval sa mi hlas blízko pri uchu a ja som sa z myknutím prebrala zo spánku. Obzerala som sa po okolí a snažila sa spomenúť, čo sa deje. Myšlienky sa pomaly začali skladať dokopy. Spomenula som si, ako som šla s bratom na výlet. Pokazilo sa nám auto. Ja som šla ďalej, on tam zostal. Dávala som si dokopy udalosti posledných hodín, možno aj viac. Netuším, ako dlho som vlastne spala. Pretrela som si oči a výdatne zívla. Venovala som okoliu ešte jeden krátky pohľad. Niečo nedávalo zmysel. Znova som sa rozhliadla, a ako môj rozospatý mozog začínal fungovať, uvedomila som si, čo nedávalo zmysel. Keď môj brat zostal pri aute, ako je možné, že je teraz tu? „Ty si za mnou prišiel?“ spýtala som sa prekvape, no potešene. „Samozrejme, sestrička. Už ťa viac neopustím,“ sľúbil, podal mi ruku a vytiahol ma na nohy. Uväznil ma vo svojom silnom objatí. „Ideme?“ spýtal sa a nečakajúc na odpoveď mi ruku zovrel vo svojej. Kráčali sme ďalej a ja som verila, že niekam prídeme. Pretože tentokrát ideme spolu. 


Kikuš

7 comments:

  1. Už som ti to síce písala asi pred dvomi minútami, ale napíšem to ešte raz. Ďakujem, ďakujem, ďakujem za venovanie a je to krásne napísané, máš veľký talent!:)Vždy budem obdivovať tvoru prácu, keep writing!! :):*

    ReplyDelete
  2. Šalalá... V tomto som našla mňa a mojho brata ;D :D ...je tooo, úžasnééé :**** ...raz som sa mu stratila a on plakal... Ach, dojal ma :P :D :))) ...love you ;) ďakujem za venovanie :*

    ReplyDelete
  3. velmi pekne :)

    ReplyDelete
  4. Je to krásne!:) :) Nemám slov.:) LOve!:) :D

    ReplyDelete
  5. úžasné to je :) také mimo tých príbehov...

    ReplyDelete
  6. dokonalé Kikuš, dokonalé :D ďakujem, za venovanie...we love u too :*

    ReplyDelete
  7. Ó nie. Komentujem ako posledná z menovaných. :(
    Anyway, dokonalosť ako vždy! :) Ňuňo moje, taký podobný sen som mala asi pred týždňom! Len s mojou staršou sestrou a šli sme na výlet peši! :O Telepatické schopnosti som objavila! :DD Ľúbim ťa veľmo! :* a pre tie komenty neďakuj! Ty si mi napísala 1000 krát lepšie a povzbudivejšie! júj.. Dokonalá si aj ty aj tvoje príbehy Kikuš! Sooo much love! <3 Xx

    ReplyDelete