Sunday 16 September 2012

One more time? 28

Viete, na čo som prišla? MEGA obdivujem austrálčanov. Oni sú inak geniálni. Odhliadnúc od géniov ako Janoskians, viete, čo vynašli? Mám odtiaľ šiltovku so zabudovaným OTVÁRAKOM NA FĽAŠKY. Normálne to je v čiapke. No mňa skoro vykotilo, keď som to zbadala. Milujem ju. Teraz tu behám po dome so šiltačkou na hlave, v ktorej vyzerám ako debil, but honestly I just dont care :D (amazing song, isnt it??) Fajn náladička, až na to, že som chorá a ešte ani neviem, či zajtra idem do školy. Časť mňa ísť chce, časť je lenivá a ďalšia sa bojí nebezpečnej spolužiačky :D Jedna dobrá rada: ak píšete a máte nejakých čitateľov, bývajúcich blízko, rozhodne nenechajte nikoho v príbehu zomrieť. Môže to byť nebezpečnejšie, než sa zdá. :D Filozof Kika končí, nech sa páči, časť :*

„Rachel? Naozaj? Vy dvaja ste spolu?!“ spýtala som sa jej nechápavo a ona ma prebodla pohľadom. „Máš s tým nejaký problém? Pokiaľ viem, ty si sa naňho vykašľala,“ povedala mi a škaredo na mňa pozrela. Všetci na ňu vyvalili oči. To naozaj? Ona sa mi obráti chrbtom? A bude na Harryho strane? Bude zastávať chalana, ktorý sa postaral o môj rozchod s Louisom a kvôli ktorému som prišla o dieťa? Po tom všetkom, čo sme spolu prežili? „Nemám s tým žiaden problém. Skôr mám problém byť s vami dvomi v jednej miestnosti. Ahojte!“ povedala som Rachel, pozdravila sa chalanom a okamžite šla k dverám. Počula som za sebou kroky, no neotočila som sa. Bola som si istá, že je to Louis. Nemala som chuť rozprávať sa s ním, nechcela som, aby sa ma niečo pýtal. Dvere som zabuchla silným úderom, ktorý sa musel ozývať po celom dome. Neprešla som ani tri kroky, keď som počula, ako sa otvárajú znova. Niečia ruka ma chytila za plece a otočila ma. Zostala som stáť tvárou oproti Louisovi. „Prepáč, že som odišla, ale nemohla som tam ostať,“ povedala som mu a rýchlo sa zvrtla na päte, vyhýbajúc sa pohľadu jeho očí. Opäť ma k sebe otočil. „Kaši na to, zabudni na tých dvoch. Zajtra odchádzame, pamätáš?“ Samozrejme, nepamätala som si. Úplne mi to vyfučalo z hlavy. Ospravedlňujúco som sa naňho usmiala a on ma chytil za ruku. Spolu sme kráčali cez mesto, až ma vyprevadil k internátu. Jemne som ho na rozlúčku pobozkala a chcela vojsť dnu, no nepustil ma. „Pomôžem ti s balením. Veď ani nevieš, kam ideme,“ povedal s úsmevom, ktorým ma provokoval. Pretože mi ešte stále nepovedal, kam ideme, aj keď som to tak veľmi chcela vedieť. „Nebolo by jednoduchšie povedať mi, kam ma berieš?“ spýtala som sa ho a on len pokrútil hlavou. Povzdychla som si a potiahla ho dnu so sebou. Strážnik naňho čudne pozrel, no nechal nás prejsť. Venovala som mu priateľský úsmev a on mi zakýval. Uňho všetko ľahko vyžehlím. Stačí vedieť obľúbenú značku čokolády.

S Louisom sme vyšli k mojej izbe a on rovno hľadal po skriniach kufor. S úsmevom som prešla k posteli a vytiahla ho zpod nej. Otvorila som skriňu a začala vyberať nejaké veci, no Louis ma jemne odtiahol. „Ja balím, ty pozeraj,“ povedal s úsmevom a pomohol mi k posteli. Posadila som sa teda a sledovala. Prvé, čo ma napadlo bolo, že keď sa vrátim budem musieť upratovať celú skriňu. „Môžem si ísť pobaliť aspoň ostatné veci?“ spýtala som sa ho a on nadvihol obočie. „Kozmetiku napríklad,“ vysvetlila som mu pobavene. „Ty žiadnu nepotrebuješ,“ povedal mi s úsmevom. Prevrátila som oči a prešla do kúpelne. Nejaký sprcháč, šampón, kozmetika a ďalšie dôležité veci. Potom som sa vrátila do izby a opäť sa usadila na posteli. Lou medzi tým pobalil neuveriteľne veľa vecí. Ako som ho sledovala, rovno som si sadla ku kufru a veci začala skladať. Ak nechcem ako prvé po príchode žehliť, nemám inú možnosť. „Lou?“ spýtala som sa ho pobavene a on sa otočil, v rukách držal dvoje šaty. Ani jedny dlhšie ako pod zadok. „Naozaj mám v tomto chodiť celé dni?“ spýtala som sa ho so smiechom a ukázala na rôzne minisukne, kraťase, šatočky a najextravagantnejšie topy, ktoré sa dali v mojej skrini objaviť. Niečo také som si dávala len keď som šla na diskotéku alebo do baru. Čo je tak raz, maximálne dvakrát do mesiaca. Nikdy som nebola človek na takéto veci. Toto bolo na mňa príliš. „Vadí ti chodiť v tomto? Tak na čo to máš v skrini?“ opýtal sa a prišiel ku mne. Nakláňal sa ku mne, až som sa musela odkloniť. Zakláňala som sa stále viac a viac dozadu, až som skončila chrbtom na posteli. Lou sa zohol nado mňa a pobozkal ma. „Ja balím veci a ty neprotestuješ. A keď sa ti nepáčia, nemusíš si ich obliekať, môžeš chodiť bez nich,“ navrhol mi s úškrnom. Povzdychla som si a jemne ho od seba odtlačila. „Keď ťa to tak baví, pekne pokračuj v balení,“ navrhla som mu a on sa skôr, než ma odišiel baliť ešte raz prisal na moje pery. Potom sa opäť venoval mojej skrini. Pohodlne som si ľahla na posteľ a sledovala ho. Bolo to naozaj zaujímavé predstavenie. Ležala som na bruchu, nohami kývala vo vzduchu a usmievala sa pri pohľade na Louisa. Ten mi celú skriňu prevrátil hore nohami. „Môžem ťa poprosiť aspoň o jedno tričko a dlhšie nohavice? A ani také pyžamo a spodné prádlo by nebol zlý nápad,“ povedala som mu so smiechom. „Žiadne tričko ani nohavice nebude. Pyžamo tiež nepotrejuš. A hádam si nemyslíš, že by som zabudol na spodné prádlo,“ povedal urazene. „Fajn, ja som teda ticho,“ vzdala som to. Louis má, ako vždy, pravdu a nikto nesmie namietať. Pravidlá pokojného života s týmto obrovským deckom. Radšej som rozmýšľala, ako do kufra prepašovať normálne oblečenie.

„Ehm, nechcel by si, náhodou, pozrieť sem?“ spýtala som sa a ukázala na skrinku, do ktorej ešte nepozrel, namiesto toho stále lovil medzi tričkami. Otvoril zásuvku a v očiach mu zažiarili iskričky. S úsmevom na mňa pozrel a tváril sa prefíkane. Do výšky očí zdvihol rúžovú čipkovanú podprsenku a nadvihol obočie. „Pekné,“ okomentoval a hodil ju do kufra. „Ďakujem,“ povedala som mu pobavene. Usmievala som sa a sledovala, ako hádže do kufra ďalšie veci. „Louis? Ja sa nebudem prezliekať každých päť minút,“ povedala som mu, sledujúc nepomer medzi dĺžkou pobytu a horou oblečenia. „Žiadne protesty!“ opäť ma napomenul. „Budem ticho. Ale mám jednu podmienku,“ povedala som mu a pozorne sledovala jeho reakciu. Zvedavo sa otočil a stále sa uškŕňal. „Ale nevrav. A aká to je?“ „Ty balíš mňa. Čiže ja by som mala pobaliť teba,“ objasnila som mu a usmievala sa pri predstave, ako sa mu pomstím. „Fajn. Ale tiež mám podmienku. Ja som ti balil len veci, ktoré máš v skrini. Ty urobíš to isté,“ povedal so sebavedomím úsmevom, presvedčený, že ja mu nič také, ako on mne nespravím. Len som prikývla, stále sa usmievajúc ako blázon. „Už sa na to teším,“ povedal a hodil ďalší kúsok oblečenia do kufra.

„To mi nemôžeš urobiť! Trisha no ták! To mi nerob! Prosím, aspoň jedno! Len jedno!“ prosil zúfalo Louis a vyzeral, akoby sa mal rozplakať. Pokrútila som hlavou a široko sa usmiala. „Nepamätáš, ako sme sa dohodli? Ja balím a ty neprotestuješ!“ povedala som mu so smiechom a uložila naspäť do skrine tričko, ktoré tam vložil. „Neskúšaj nič prepašovať,“ varovala som ho. „Ale to nemôžeš! Aspoň...“ snažil sa protestovať, no ja som mu priložila prst na pery a umlčala ho. „Neprotestuj!“ varovala som ho znova a vložila do kufra ďalšie tričko. „Trisha, počúvaj. Nechaj ma zbaliť sa. A ty budeš môcť zase zbaliť seba. Prosím!“ navrhol mi s detským prosebným pohľadom. Presne toto som očakávala, no teraz to akosi už pre mňa strátilo význam. Nebudem mať svoje oblečenie. Vydržím to bez svojho oblečenia. Radšej sa takto pomstím Louisovi. To nevadí, že ja nedostanem, čo chcem, hlavne, že to nedostane ani on. Usmiala som sa naňho a sadla som si na posteľ k nemu. „To je skvelá ponuka,“ povedala som mu milo a on sa spokojne usmial s nádejou v očiach, „no ja ju neberiem.“ Hneď sa prestal usmievať. „Ale no ták. To mi neurobíš,“ povedal a vyzeral, že sa o chvíľku rozplače. Povzdychla som si nad ním. Takéto predstavenie len kvôli tomu, že som mu nezbalila žiadne pásikavé tričko. „Och, úplne by som zabudla,“ povedala som a naklonila sa ku kufru. „Toto tiež nepotrebuješ,“ povedala som mu a vytiahla červené rifle. Zhrozene na mňa pozrel a ja som sa usmiala. Pomaly som z nohavíc odopla traky a vrátila ich tam bez nich. Louis na mňa zhrozene pozrel, na čo som mu len vyplazila jazyk a zazipsovala kufor. „Pobalené. Hotovo.“ „Toto si ešte odskáčeš,“ povedal a zazrel na mňa.

3 comments:

  1. Je to uzasne sa tu smejem inym stylom :D chudak Louis ziadne pasiky traky a cervene nohavice? :O ako to prezije? :D som zvedava na pomstu :D

    ReplyDelete
  2. fuuuha :D skvelá časť...a čo si to urobila Louimu? to je teda strašnýýý trest :D chúďatko, žiadne pásiky a červené nohavice? :D

    ReplyDelete