Sunday 9 September 2012

She is mine ! 32

Konečne ! ...krátke, ale predsa niečo :) 


Ráno

Bolo skoro. Strašne skoro. Len päť hodín ráno a ja som už zobudená sedela na posteli, a unavenými očami sledovala jašiaci sa prach. Prekvapoval ma ten lúč svetla, naozaj len jemný, ktorý sa tak skoro objavil. A bol nezvyčajne svetlý. Žeby konečne jeden svetlý deň pre Londýn ? Aj ja chcem svetlý deň. Bez kašľa, kýchania a všetkého ostatného... Jedna noha nehybne spočívala položená na prikrívke, druhá pod ňou. Ruky som mala zložené v lone, pohľad prázdny. Spať som nechcela, a nemohla. Vrátil by sa sen, neúnosne krásny ale boľavý sen, ktorý som rozhodne nepotrebovala prežiť znova. Zobudila som sa ako rozklepaná mŕtvola, studená, triaslo sa moje vnútro. A ešte s túžbou po niečom... nežnom. Úplne by stačilo objatie. Oblapiť ruky okolo Debbie neprinášalo úľavu, možno aj preto, že ona nebola tá, od ktorej som tú nežnosť potrebovala. S hlasným povzdychom som otočila hlavu doprava, a pozrela sa na dvere. Mala som chuť niečo robiť, zároveň sa mi nechcelo a aj tak som nevedela čo. Sedieť, a opierať sa hlavou o stenu bolo v tej chvíli jediné čoho som bola schopná, kým tento dom ožije. Hlavu som nachvíľu pridvihla, aby som sa mohla pozrieť na hodiny, či vôbec beží čas.
S dunením som si nechtiac buchla hlavu o stenu. Sykla som, a privrela oči. Mysľou mi prebleskol jeden obraz toho sna, oči som automaticky otvorila na maximum a ďalej ležala, kým sa o pól šiestej ráno neotvorili dvere.
"Potrebuješ vitamíny."
Vošiel dnu Louis s pohárom mlieka v ruke. V tom istom pyžame, v ktorom včera odišiel. Nemala som energiu ani otvoriť ústa. Na nič som sa nezmohla, ani na pohyb, niečo čím by som dala najavo, že žijem.

LOUIS

"Počul som zadunenie na stene, myslel som si, že už si hore. Čo sa stalo ? Je ti horšie ?"

S pohárom som zaujal miesto vedľa nej na posteli a pozoroval, či sa vôbec pohne.

"No tak. Napi sa, bude ti lepšie."

Pohybom leňochoda zdvihla nepolámanú ruku, a zobrala si odo mňa pohár. S detským pohľadom, takým popod mihalnice, sa pozerala na mňa a pila mlieko. Tie jej veľké tmavé oči... Dnes vyzerala úplne inak, ako tá Adriana, ktorá včera chcela slaninu. Prvý krát som sa ocitol sám s osobou, ktorá vyzerala prekvapivo krehko. Akoby sa bála. Takmer plný pohár položila vedľa seba a stisla pery pričom vznikla tenká linka z mlieka. Bolo mi jasné, že prehĺtanie ju bolí. Musel som to spraviť. Naklonil som sa, a špičkou jazyka linku odstránil. Jemne som jej prešiel po perách, keď ich pootvorila. Pomaly, urobila to strašne pomaly a stále sa nehýbala. Dovolil som si vkĺznuť jazykom dnu, kopírujúc jej pomalé a neisté pohyby. Jemne som ju bozkával, prebúdzal jej pery k životu. Neveril som, že je Adriana schopná niečoho takého. A potom spravila niečo, čím ma načisto vyviedla z miery. Toto nikdy neurobila. Štyri prsty zľahka položila na moje líce, a nechala ich tam. V tej istej chvíli sa po jej lícach pustili slzy. Horúce. A bozk prestal, lebo sa odtiahla.

"Ďakujem."

Šepla bez hlasu.

"Potrebovala som to."
 Bambuľky, hrozný týždeň to bol... Vôbec som nevedela písať, nešlo to, múza a inšpirácia nikde. Ďakujem Kika, ty si to tu ťahala sama, s tvojími dokonalými príbehmi... Ďakujem :*

Povedala som Vám už, že prepáčte ? Ak nie... tak naozaj prepáčte. Niekedy to proste nejde. 

Až sa mi z hlavy parí koľko myšlienok tam mám... Ibaže nie o Adriane, ale o tom či ostať alebo odísť z nášho mesta, prestúpiť na školu, ktorá sa mi páči, a či by som to vôbec  dokázala... Plne to zaberalo čas na písanie, nezabíjajte ma. :)

Už musím, rada by som sa vykecala, ale notebook slabne... Akože baterka, a nemám nabíjačku :D 

Váš červený gumený macík Vás ľúbi !!!
Vykecajte sa aj vy mne ;) Budem len rada. Takže, komentáre ! :*

2 comments:

  1. wow ;) úplne super :) teším sa na pokračovanie ;)
    a nadí že si nič nepridala celý týždeň ;)

    ReplyDelete
  2. Je to.uzasne waw :) ukazala si.nam ju uplne z inej stranky a je to bomba a ten Louis? :) som zvedava.ako to bude dalej pokracovat :)

    ReplyDelete