Lonely 1

„Doktorka Steenová!“ usmialo sa na mňa mladšie dievča a potriaslo mi rukou. Usmiala som sa na ňu tiež a ona sa predstavila ako Noemi.

„To je skvelé, že ste prišli tak skoro,“ povedala milo a z množstva papierov, ktoré mala v rukách sa snažila vybrať tie správne.

„Nech sa páči,“ pokračovala stále tým milým tónom a podala mi obla plný papierov, na ktorom svietilo meno Leslie Drewová. Už z množsta husto zapísaných strán mi bolo jasné, že toto bude na dlho. 

„Takže toto je tá slávna Leslie?“ spýtala som sa s úsmevom, hoci som to dievča ľutovala. Odo dňa, čo tu je sa k nej snaží dostať množstvo novinárov, aspoň tak mi vraveli.

„Poviete mi presne, čo sa jej stalo? Počula som už hádam tisíc verzií,“ obrátila som sa na Noemi, ktorá bola znova zabratá do množstva papierov.

„Iste, ale bude to na dlho. Viete čo? Zanesiem tieto papiere a mohla by som vám to porozprávať pri káve v bufete. Aj tak mi akurát začína obedná prestávka,“ ponúkla sa a ja som prikývla.

„Počkajte ma tu, hneď som späť,“ zvolala a náhlila sa dlhou chodbou kamsi do útrob nemocnice. Kým som ju čakala, rozhliadla som sa okolo seba. Hoci ma lákali papiere v rukách a chcela som si ich prelistovať, dozvedieť sa o záhadnej Leslie viac, rozhodla som sa počkať a najprv si to celé vypočuť od Noemi. Na sestričku pôsobila veľmi mlado, no bola milá a vyzerala byť aj šikovná.

Steny nemocnice boli vymalované jemnou marhuľovou farbou. Väčšina doktorov mala pod bielymi plášťami oblečené pestré košele, často pastelovej žltej, ružovej či zelenej farby. Musím sa na ne rozhodne Noemi spýtať, možno aj ja ako súčasť rovnošaty budem jednu potrebovať. Pôsobilo to tu tak isto ako v každej inej nemocnici, jediným rozdielom boli policajti, ktorí stáli pri dverách a zabraňovali novinárom vo vstupe dnu. A takisto sa ich snažili donútiť vytvoriť aspoň nejakú cestu pre pacientov, keďže stále blokovali okolie dverí. Niekedy som ich nechápala. Vlastne, asi nikdy. Aj tak ich nikto k Leslie nepustí, tak čo chcú? Čakajú na zázrak?

„Som tu!“ ozvala sa pri mne trochu zadychčaná Noemi, „môžme vyraziť, tadiaľto!“ ukázala na dvere kúsok od nás a sama tým smerom vyrazila.

„Takže,“ začala, keď sme už obidve mali pred sebou šálku kávy, „Leslie k nám priviezli asi pred dvoma týždňami, ale stále sa na jej stave nič nezmenilo, videli ju už piati lekári, no nikto jej nedokázal stanoviť presnú diagnózu. Z jej predchádzajpceho života vieme len, že žila s rodičmi a starším bratom, má osemnásť rokov a chodila do školy v Londýne. Už asi pol roka chodila s tým írskym spevákom, Niallom Horanom. Preto tu aj všetci tí novinári sú, ako jeho priateľka bola celkom slávna. V každom prípade, všetci hovorili, že boli spolu šťastní, všetko bolo v poriadku, mala kamarátov a vychádzala dobre aj s tými jeho.

Pred tromi týždňami, bolo to sedemnásteho šli spolu večer do kina, no v ten deň sa už nevrátili. Chalan býval sám a jej rodičia si mysleli, že prespala zrejme uňho. No ani jeden z nich sa neozval najbližšie tri dni a vtedy sa po nich začalo pátrať. Všetci, kto ich poznali a koho sa na nich pýtali povedali, že ich od toho večera nevideli. Hľadala ich polícia po takmer celej krajine, boli toho plné médiá, mnohí si mysleli, že ho možno chceli uniesť a ju vzali s ním, no nikto sa kvôli výkupnému ani ničomu inému neozval. Neustále po nich pátrali a po troch dňoch ich našli, boli v akejsi chate kdesi na vidieku, nikto nevravel, kde presne. To, čo našli nebolo pekné. On ležal v kaluži krvi, lekári povedali, že umrel už deň predtým aj to, že to zavinil niekto iný. Leslie sedela pri ňom, prázdny pohľad upierala do stropu a krvou si na zem kreslila obrázky. Priviezli ju k nám, no málokedy rozpráva, zväčša upiera pohľad do prázdna a kreslí, aj keď ju nikto nevidel. Naozaj, nikto ju nikdy nevidel kresliť, no v jej izbe neustále pribúdajú obrázky, vždy je to Niallova tvár. Každý obrázok je akoby z iného obdobia, niekde má dlhšie vlasy, na niektorých má strojček. Keď začne rozprávať, nikto ju nedokáže usmerniť, povedať jej, čo chceme počuť. A polícia nás stále súri, nikto netuší, čo sa na tej chate stalo, nemajú najmenšiu stopu a jediný svedok pozerá neustále do stropu na psychiatrií.

Skôr, ako za ňou pôjdete, mali by ste vedieť, že nič z toho, čo povie nesmiete brať úplne vážne, doktori pred vami si všimli, že si zámerne vymýšla, ak začne rozprávať niečo zo svojho života, často tam domýšla desivé detaily, ktoré sa rozhodne neodohrali, akoby chcela všetkých naokolo od seba odplašiť. Doktori sa o tom rozprávali s mnohými ľuďmi z jej okolia, ktorí im povedali, čo sa naozaj stalo, nezávisle od seba, no každý to isté. Leslie klame a domýšla si. Možno to robí naschvál, možno sa jej poplietli spomienky, nikto to zatiaľ nedokázal povedať. Keď s ňou budete, všetky rozhovory si nahrávajte, to vám určite ešte povedia. Aj všetky predchádzajúce sú nahraté, ale vy ich už máte prepísané v papieroch.

Och, vidím, že som sa už naozaj rozkecala, doktorka Blithová ma bude zháňať. Veľa šťastia,“ uškrnula sa na mňa a rýchlo bežala preč.

Povzdychla som si a odtlačila od seba šálku kávy, ktorá už dávno vychladla a ja som sa jej ani poriadne nedotkla. Ani som už na ňu viac nemala chuť, vstala som od stola a otvorila konečne množstvo papierov. Prešla som za najblišším doktorom a s jeho pomocou sa vybrala správnym smerom k svojej novej pracovni, kde som si len zložila tašku a ďalej hľadala izbu Leslie. Na chodbe pred ňou som sa posadila na lavičku  a podrobne si prečítala všetko o nej z papierov. Akosi som sa k tomu nemohla donútiť v pracovni, ktorá pôsobila tak prázdno a cudzo. Napokon som s odhodlaním vstala, vytiahla z vrecka diktafón, ktorý mi dali aj zväzok kľúčov a skúšala som uhádnuť, ktorý asi bude pasovať do dverí.

Keď sa dvere otvorili, zhlboka som sa nadýchla až potom sa odhodlala vojsť dnu. V miestnosti nebolo žiadne okno, len jednoduchá kovová posteľ, stolička, stôl a malá drevená skriňa. Steny boli prázdne, no na zemi ležalo množstvo papierov a ceruziek, na každom papieri tá istá tvár. Uprostred toho všetkého sedelo stratene pôsobiace čiernovlasé dievča, rukami si objímalo kolená a vyzeralo tak ešte menšie.

„Ahoj Leslie,“ prihovorila som sa jej pevným hlasom, „som doktorka Steenová, ale môžeš mi hovoriť Vivian.“

Dievča na mňa pomaly prenieslo neprítomný pohľad. Na chvíľku som mala pocit, že niečo povie, no ona pozerala cezo mňa, akoby som tam ani nestála.