The Huntresses EPILOGUE

A je to tu, poslednýkrát zbohom mojim lovkyniam. 

A prosím vás, často som vás s takýmto niečim neotravovala, tak aspoň teraz si k tomu pustite pieseň, dobre?
TÁTO by bola fajn :)


Brána cintorína zavŕzgala do ticha, keď ju za sebou zatváral, no nevenoval jej pozornosť. Prázdnym miestom sa ozýval každý jeho krok, no on akoby to nepočul. Prechádzal chodníkom pomedzi dlhé rady hrobov, niektoré tu stáli desiatky rokov, sivý kameň bol poznačený časom, mená, kedysi pre niekoho veľmi dôležité, no dnes si na ne nikto nespomenul navždy stratené. Miešali sa s novými hrobmi z krásneho lesklého kameňa, kde mená svietili, zdobené písmom zo samých slučiek a najdrahších materiálov. Miešali sa tu opustené hroby s tými, ktoré spod kvetov nebolo takmer vidieť. Hroby, kde ležali spoločne dvaja, hroby, kde odpočíval niekto sám. Aké to asi muselo byť? Ležať tam navždy a navždy sám? Striasol sa pri tej predstave, aj keď sám nevedel presne prečo. Veď človeku to je vlastne jedno. No aj tak ho tá predstava kdesi vnútri desila. Navždy sám, zabudnutý. Skončí tak každý? Myšlienky mu zablúdili k jednému konkrétnemu hrobu, ktorý šiel navštíviť. Pred necelým týždňom sedeli spolu na gauči a rozprávali sa. A dnes je sám. Leží tam sám v chladnej zemi, príliš skoro, príliš sám. Kto o tom rozhoduje? Len tak povie, kto smie žiť ďalej a kto nie? Prečo si vybral jeho? Vôbec to nebolo fér. Tak veľa mal pred sebou a tak málo z toho stihol.

Povzdychol si a na okamih ho zmrazilo, keď videl pred sebou postavu. Na chvíľu úplne zabudol, že sem môže prísť ktokoľvek, že tu nemusí byť sám. Z diaľky videl, že osoba kráčajúca pred ním je dievča. V rukách niesla obrovské množstvo červených ruží, ktoré dokonalo kontrastovali s čiernou farbou, v ktorej bola celá oblečená. Všimol si, ako jej jedna ruža vykĺzla, no ona kráčala ďalej. Napriek tomu, že mala desiatky ďalších a on mal iný hrob, ktorý to chcel navtíviť kráčal za mnou a ružu zdvihol. Bez slova ju nasledoval, nechcel ju vyrušiť či vystrašiť, až sa zastavila pri jednom z novších hrobov. Bolo to zvláštne, zvyčajne nové hroby boli preplnené kvetmi. A akosi to, že toto dievča ich nieslo tak veľa v ňom vzbudilo predstavu, že osoba, ktorá tam niekde leží musela byť milovaná. No jej hrob vyzeral opustene. Hoci bolo na prvý pohľad jasné, že bol nový a bol krásne upravený, ležala na ňom jediná ružová ruža. Lupienky mala už jemne zoschnuté a na rozľahlom čiernom kameni sa strácala. Dievča si k hrobu kľaklo a tak, aby nezakrylo ružu naň zložilo svoje kvety. Opatrne, aby ju nevyrušil k ním priložil poslednú, a dievča sa naňho otočilo, jej výraz prekvapený.

„Nečakala som, že práve teba uvidím pri jej hrobe,“ zašepkala a pohladila Sierrino meno vyrité na kameni.

„Neprišiel som za ňou,“ odpovedal stroho, „netušil som, že tu je jej hrob. Len som ti priniesol ružu, ktorá ti vypadla.“

Clarisse si povzdychla a on sa čudoval, ako mohol nepostrehnúť, že kráčal celý čas za ňou.

„Vlastne neviem, prečo som si to myslela. Možno som dúfala, že niekomu z vás na nej nakoniec predsa len záležalo. Pretože jej na vás veľmi záležalo. No zdá sa, že to je nič. Nakoniec s tebou zostane len rodina, nikomu inému nemôžeš veriť.“

„Zdá sa, že ani tá rodina s ňou nezostala, si tu sama,“ povedal chladne, napriek všetkému sa ho to, čo povedala dotklo.

Clarisse nežne pohladila ružovú ružu, ktorá tam ležala dovtedy sama.

„Nie som jediná, Aria tu bola tiež, vidíš? A my dve sme jediná rodina, ktorú mala.“

„Aj tak tomu nerozumiem. Žiadny priatelia...“

„Ani si neuvedomuješ, ako to vyzneloz tvojich úst, však? Pretože ty si bol jeden z tých priateľov, o ktorých sám hovoríš, prvý, ktorého by tu čakala a túžila vidieť. Sierra nemala nikoho iného, iba vás. Prečo ten prekvapený výraz? Nepoznal si ju? Myslíš, že by ti niečo o tom povedala? Vždy chcela vyzerať silná, nezávislá, nezraniteľná. Sierra takéto veci nikomu nevravela, človek sa ich z nej musel naučiť čítať, čo sa ako vidím tebe nepodarilo. Nevidel si ju, keď od vás odchádzala? Keď odišla, jedinýkrát v živote som ju videla plakať. Netušíš, čo ste pre Sierru znamenali? Všetci piati? To čo pre ňu spravil...“ zachveli sa jej pery, no nedokázala sa donútiť vysloviť to meno, „ona by to spravila pre každého z vás. Ktoréhokoľvek. Aj pre teba. Boli ste pre ňu všetkým, aj keď vám to nikdy nepovedala.

Vždy bola šťastná, živá, no v skutočnosti bola osamelá. Neskutočne osamelá. Príliš skvelá na to, aby mala priateľov, akoby povedala ona. No niečo na tom pravdy bolo, málokto chce priateľov, ktorí ich vždy zatienia, za ktorými sa každý otočí a ostatných prehliadne. Nemala vôbec nikoho. Prekvapuje ťa, že si to nevedel? Tak mi povedz, čo si o nej vedel? Vedel si, že jej umreli rodičia? Sestra? Sierra sa nikdy nesťažovala, všetku bolesť niesla sama. A jej rozhodnutiu sa nečudujem. Nehovorím, že som rada, že to urobila, nepozeraj tak na mňa, no chápem ju. Prišla o vás všetkých, o ľudí, na ktorých jej jediných záležalo a nevrav mi nič o tom, aké to bolo hlúpe, nikto z vás by s ňou už nikdy neprehovoril. A jeho smrť... nedokážeš si predstaviť, ako veľmi sa za ňu vinila. Ako ťažko to znášala. Nemohol si to vedieť. Nikto to nevie, nikomu to neprezradila.

Po pohrebe som sa stretla so ženou, ktorá bývala nad ňou. Nevieš si predstaviť, čo mi rozprávala, celý deň som mala zimomriavky. Každý večer, každú noc z jej bytu počúvala krik, plač. Srdcervúci plač, ako keď sa láme srdce, povedala mi. Každú jednu noc, plač, výkriky, prosby, ospravedlnenia. Celé noci. Počula rozbíjanie skla, počula hádzanie vecí o stenu. A ďalší plač, motlitby, počula veci, z ktorých sama chcela niečo rozbiť, z ktorých sa srdce lámalo aj jej, výkriky od hnevu a nenávisti, voči samej sebe. Počula tvoje meno. Jeho meno. Mená všetkých z vás, ako vás prosila o odpustenie, zľutovanie, pochopenie, čokoľvek. Najprv som tomu takmer nechcela uveriť. No potom sme sa s Ariou vrátili do jej bytu, vziať si veci po nej. Nedokážeš si predstaviť, čo sme našli. Všade sklo, všetko rozbité, na dlážke a stenách krv, všade na skle, akoby po ňom kráčala bosá. Nábytok bol rozbitý, všetko zničené, len spoločné fotografie zostali nedotknuté. V jej izbe sme našli kusy látok, ako roztrhala a rozstrihala všetko, čo mala v šatníku. kozmetika, všetko, čo mala ležalo rozbité na zemi, pravdepodobne to hodila o stenu. Jej suseda mi povedala jednu vetu, ktorú stále dookola vykrikovala, že už nikdy nebude chcieť byť pekná, ak to je dôvod, prečo sa do nej zamiloval a zomrel. Jediné, čo sme odtiaľ vzali boli fotky. Myslím, že túto by si si mal vziať,“ povedala a z tašky vytiahla celý balíček, kým hľadala tú pravú. Prekvapene si uvedomil, že ich zrejme nosí stále so sebou, kam sa pohne. Videl, ako si rýchlo pretrela oči, keď niekoľko sĺz dopadlo na jej vzácny poklad. Nakoniec vytiahla fotku, ktorú hľadala a podala mu ju. Boli na nej len oni dvaja, Sierra mu robila rožky a na perách mala ten najširší možný úsmev, keďže on ju šteklil.

„Ďakujem,“ zašepkal a vložil si ju do vrecka, opatrne ako najväčší poklad. Clarisse sa znova zohla k sestrinmu hrobu.

„Vieš, že ťa milovala, však?“ zašepkala. Hoci to nemohla vidieť prikývol. Koľkokrát mu to povedala a on nepočúval, len ju v hneve odbil? Nikdy sa neudobrili, uvedomil si bolestivo, nikdy jej neodpustil, hoci ho o to toľkokrát zúfalo prosila. Koľkokrát pritom videl v jej očiach slzy? V tých tmavých očiach, z ktorých sa nikdy nič vyčítať nedalo, v ktorých sa slzy neobjavovali nikdy, v ktorých ich aj Clarisse, ktorá bola pre ňu najbližším človekom videla len jedinýkrát? Koľkokrát vôbec Sierra plakala? A koľkokrát to bolo kvôli nemu? A teraz je preč, kým jej vôbec mohol povedať, že jej odpúšťa, a že možno ju ľúbi tiež? Nikdy jej to už nepovie, nikdy sa nedozvie. Pomaly, trasúcimi sa rukami zložil vedľa Clarissinich ruží tie, ktoré niesol.

 

„Odpusť mi, odpusť mi to prosím. Ľúbim ťa,“ šepkal jej a pozeral pritom k oblohe, „odpusť.“

Trasúcimi sa prstami pohladil jej meno vryté do kameňa a po ňom aj hlavičky ruží. Aj napriek tomu, že ich neniesol jej cítil, že osamelé dievča ich potrebovalo viac. So sľubom nikomu a vlastne všetkým, že sa vráti znova a prinesie kvety aj Zaynovi odišiel z cintorína.