Lonely 4

„Leslie! Leslie! Leslie!“ mykala som ňou a pokúšala sa ju prebudiť, no ona stále bola uväznená vo svete svojich snov a triasla sa. Po líci jej tiekla slza a stále sa triasla, ťahajúc si perinu čo najbližšie k sebe.

„Leslie!“ budila som ju ďalej, až konečne otvorila oči. Vyplašene pozerala dookola, no po asi sekunde jej pohľad zmizol a zmenil sa na neutrálny.

„Lesli sa bojí,“ povedala bez emócie a ja som vedela, že zasa hovorím s „Lonely“. Problém bol len, že som netušila stále, kto Lonely je. Kto je, ako sa ocitla vo vnútri Leslie a prečo ju zatláča na ústup. 

„Čoho sa bojíš, Leslie?“ spýtala som sa jej a chytila ju za ruku.

„Dvaja,“ zašepkala zhrozene a vydesene, „boli dvaja, oni boli dvaja. Dvaja. Nie jeden. Dvaja.“

„Leslie, o kom hovoríš? Kto boli dvaja?“

Neodpovedala. Dlhú dobu pozerala do stropu, no moju ruku nepustila. Až po chvíli pozrela späť na mňa a oči sa jej zvláštne leskli.

„Leslie zbožňuje narodeninové oslavy,“ zašepkala a detsky našpúlila pery.

Obliekla si najkrajšie ružové šaty s veľkou mašlou na chrbte a ligotavé sandáliky, ktoré na chodníku klopkali. Má ozajstné klopkajúce topánky, aká je veľká, myslela si. So smiechom sa zatočila pred zrkadlom a sledovala, ako sa sukňa dvíha a točí dookola s ňou. Jemne sa chichotala, aj keď sa dotočila. Snažila sa sama si učesať vlasy, veď je už veľká, dnes má sedem rokov. Posadila sa pred zrkadlo, dala pozor, aby si nepokrčila šaty a začala si česať vlasy. Čierne pramene jej pomaly padali na chrbát a na slnku prichádzajúcom od okna sa leskli. Vtedy sa dvere jej izbičky otvorili a mamička v krásnej kvetinkovanej blúzke a čiernej sukni vošla dnu.

„Vyzeráš nádherne, Leslie,“ povedala mamička, ako si ju prezrela a Leslie sa na ňu široko usmiala. Mamička ju pobozkala na líce a sama jej dočesala vlasy, ktoré nechali rozpustené, no predsa do nich veľmi opatrne zasunuli striebornú korúnku s ružovými diamantmi. Leslie bola tak šťastná, je princezná a má korúnku s diamantmi! Nevedela, že to sú len obyčajné farebné kamienky. Uprostred korúnky bol z bielych trblietavých kamienkov (nie, diamantov!) nápis Birthday girl. Dneska, keď má narodeniny jej dokonca mamička dovolila aj ružový lesk na pery a Leslie bola šťastím bez seba. Keď bola konečne hotová, mamička ju vzala za ruku a kráčali von na záhradu, kde už prví kamaráti prichádzali oslavovať. Obrovská záhrada bola plná nízkych stolov prikrytých bielymi obrusmi s ružovými mašľami. Zo stromov viseli lampióniky, všetky ružové a takisto trblietavé kvety. Na najväčšom stole stála obrovská torta, najkrajšia, akú kedy Leslie videla. Usmiala sa šťastne na mamičku a bolo pre ňu ťažké nevytrhnúť sa jej a nebežať rovno k torte, no odolala. Namiesto toho prešla k prvému stolu, ktorý bol trošku väčší od  ostatných a bolo na ňom obrovské množstvo darčekov. Leslie poskočilo srdiečko, no kráčala s mamičkou ďalej, zdravila sa kamarátom a slušne ďakovala, že prišli.

Kúsok na boku, ďalej od ostatných stolov bol posledný, no tento nebol bielo-ružový ako všetko v záhrade, ale celý pestrofarebný. Okolo stolíka poletovalo na krátkych šnúrkach množstvo balónikov, všetky ružové ktoré zdobil ozdobný trblietavý nápis. Keď Leslie prišla bližšie, videla, že je na ňom jej meno a dátum 14.7. Dátum jej narodenín. To sa už Leslie rozbehla a ružové topánočky klopkali na kamienkovom chodníku. Usmiala sa na klauna, ktorý všetky balóniky nafukoval a rozdával deťom. Klaun sa usmial späť, na širokom úsmeve namaľovaný ešte jeden, ešte širší a lesklou stužkou jej balónik priviazal o zápästie tak, aby ju netlačil, no ani neuletel.

„Všetko najlepšie, vaša výsosť,“ uklonil sa jej, akoby bola skutočná princezná a ona sa šťastne zachichotala. To ju už však mamička volala sfúknuť sviečky na torte. Leslie sa zhlboka nadýchla a fúkla do sviečok, ktorých plamienok sa zamihotal a zhasol. Všetci začali tlieskať, kým ona sa stále so zatvorenými očami sústredila na svoje narodeninové želanie. Až po chvíľke ich otvorila a s úsmevom čakala, kým mamička krájala tortu. Všetky deti si posadali ku stolom a spolu jedli a smiali sa. Leslie bola neskutočne šťastná, balónik na jej zápästí lietal s vetrom okolo nej a ona sa smiala. Hneď pri nej sedelo dievčatko so svetlými vláskami upravenými do jemných vlniek a s ružovou čelenkou v nich.

„Čo si si želala?“ spýtala sa Delaney milo a vložila si do úst cukrovú ružičku.

„To prináša smolu, to nemôžem povedať,“ Leslie pokrútila hlavou, no napriek tomu tak trošičku chcela Delaney odpovedať.

„Ja to nikomu nepoviem,“ sľúbilo dievčatko a pozrelo na Leslie veľkými očami. Leslie na okamih zaváhala, no nakoniec sa k Delaney naklonila a svoje želanie jej pošepla do ucha. Delaney sa ešte viac rozšírili jemne hnedé oči a usmiala sa na Leslie. Ďalej už len veselo štebotali a po chvíľke vstali od stola a prešli ku hojdačkám v rohu záhrady, kam sa obidve posadili. Pomaly sa hojdali, vánok fúkal a Leslie si ani nevšimla ako, no balónik sa jej odviazal zo zápästia a letel k oblohe. Smutne za ním pozrela, bol príliš vysoko, no Delaney mu veselo kývala.

„Vieš si predstaviť, kam letí? Letí do diaľky, uvidí celý krásny svet,“ povedala zasnene a Leslie si povzdychla. Ako by to mohla úbohému balóniku odporieť? Nevyzerá to ako veľká zábava celý deň byť zavesený na ruke dievčatka. Pomaly prešla späť ku klaunovi, aby si vypýtala ďalší, pričom si sľúbila, že po chvíli pustí aj ten, aby si tiež užil slobodu. Klaun stál otočený chrbtom a fúkal nejaký balónik.

„Mohli by ste mi prosím dať druhý balónik? Uletel mi,“ spýtala sa Leslie milo a čakala pred stolom.

„Nastav ruku,“ povedal klaun vľúdne, no stále sa neotočil, zrejme balónik nebol nafúkaný ešte dosť. Leslie pred seba vystrela ruku, ako jej povedal a on ju za ňu zrazu chytil. Jeho prsty boli chladné a držali ju príliš silno. Až vtedy k nej klaun otočil tvár a ona rýchlo spravila krok vzad, čo bolo najviac, čo jej ruka uväznená v klaunovej dovoľovala. Klaun na ňu pozrel veľkými očami. Leslie vedela, že je to druhý klaun, tento sa neusmieval. Hoci mal na tvári namaľovaný úsmev, jeho pery boli zvraštené dolu. Prvý klaun bol milý, veselý. Tento bol nahnevaný, zlý. Leslie chcela pišťať, no hlas z nej nevyšiel a klaun jej ostré nechty, ktoré jej pripadali ako pazúre zarýval do zápästia. Druhou rukou spoza seba za šnúrku potiahol balónik a vložil jej ho do dlane, ktorú hneď zavrel svojou rukou, aby balónik nepustila.

„To nie je balónik z mojej narodeninovej oslavy,“ povedala nahnevane, napriek tomu, že sa bála, hnev, že klaun jej zničí oslavu bol silnejší. Klaun sa prvýkrát usmial a Leslie videla ostré zuby, preto radšej znova pozrela na balónik, ktorý nebol ružový, bol čierny, hoci stále na ňom svietil dátum jej narodenín. No jej meno bolo na ňom napísané karmínovo červenou farbou a písmenká vyzerali, akoby tiekli, akoby ich niekto len teraz namaľoval niečim naozaj mokrým. Leslie pozrela na svoju ruku a videla na nej tú istú farbu. Musel ju tam zanechať klaun, ktorý mal od nej celé ruky červené. A teraz ich mala červené aj Leslie. Klaun jej maličkú dlaň pustil a Leslie odstúpila o krok vzad, na čo si všimla, že rovnaká červená farba je aj na zemi na mieste, kde stála. Videla, že kvapká z lemu jej šiat, videla, že niekoľko takých fľakov je všade na nich. Najväčší však bol na mieste, o ktorom vedela, že ukrýva jej srdce. Obrovský červený fľak, ktorý sa zväčšoval.

„Ten balón nie je na oslavu tvojich narodenín,“ povedal klaun chrapľavo, „možno všetci oslavujete deň, keď si sa narodila, no ja oslavujem deň, kedy si zomrela.“

Balónik letel smerom k oblohe, ako ho pustila a celým dvorom sa ozval zúfalý, hlasný, neutíchajúci výkrik.

Konečne nejaký príhovor k tomuto príbehu. Nevideli ste film Now you see me (Podfukári)? Nie, neopakujem po filme, ale tam to tak krásne povedali. 
The closer you look the less you see.
Čím bližšie sa pozeráte, tým menej toho vidíte. A táto veta neskutočne platí na tento príbeh. Bože, ja som človek na prirovnania, dajte dve akékoľvek veci a ja ich poprirovnávam ani neviete ako. Presne ako tento príbeh a film, ktoré nemajú nič spoločné, nie len ten výrok, ale aj počas jedného kúzelníckeho predstavenia tam povedali niečo v zmysle: Myslíte, že to, čo vidíte je milión nezávislých trikov alebo jeden veľký? 
Pretože takto funguje aj tento príbeh. Na jednej strane vidíte nezávislé príbehy, ktoré Leslie rozpráva. Na druhej strane, keď sa správne pospájajú, je v nich celý jej život. Je poprehadzovaný, no je tam. Občas zakódovaný za ilúzie, ktoré jej vlastná hlava vytvorila. No kdesi tam hlboko schováva kľúč, kdesi tam je to, čo všetci hľadajú, je tam meno Niallovho vraha. On tam, je ten človek sa tam schováva, no Leslie to nevie a doktorka len dúfa. Celý život Leslie povie, len v nesprávnom čase a poradí, no to od chorého človeka je viac než dosť, už len to, že vôbec hovorí. Tak dúfam, že aj takýto iný príbeh, kde Niall ani 1D často nebudú (neviem, či tam ostatní chalani dokopy nebudú raz, aj to možno jeden-dvaja z nich) a je vážne chaotický sa vám bude páčiť :)