Not in time 1

Zvláštny a tak krásny pocit čosi sem pridať znova, znova písať príbehy pre vás. Verím, že väčšina pochopí, čo je toto zač. Čo celé Not in time znamená, čo sa za tým názvom skrýva... Dúfam, že sa bude páčiť. Ja som so svojím výtvorom po dlhej dobe spokojná. :)

Ľúbim vás :*

Sophia a Liam si vás dovoľujú pozvať...

Čítala som ten elegantný kúsok papiera hádam stýkrát, po každom prečítaní s ešte prenikavejším pocitom v žalúdku.

Dňa 29. novembra o...

Samozrejme, že som bola šťastná, že som im to priala. Tak dlho sme všetci čakali, kým sa Liam rozhýbe. A predsa to prišlo v tom najnevhodnejšom čase. Trasúcimi sa prstami som čo najopatrenejšie zasunula pozvánku do ľahkej obálky a neprítomne prešla prstom po nápise na nej.

„Zayn Malik a Zoe Payne,“ ani neviem, prečo som ti slová šeptom prečítala, no pri ich zvuku som pocítila sucho v hrdle. Obálku som vložila do kabelky a radšej si naliala pohár vody, ktorý okamžite zmizol, no nezahnal ten hrozný pocit. Dva týždne. Liam by mi to povedal aj skôr, keby ma mal šancu kontaktovať, sám by sa pochválil, nemôžem to naňho zvaliť, že ma tá správa teraz tak šokovala. V mobile som našla jeho číslo a v duchu dúfala, že ani nezdvihne, za čo ma okamžite začalo zhrýzať svedomie, no v množstve nepríjemných pocitov sa akosi stratilo.

„Zoe?“ dychtivý Liamov hlas sa ozval hneď po prvom zvonení. Aj keď ma nemohol vidieť, na tvári som vyčarila falošný úsmev.

„Akurát som našla pozvánku,“ začala som trasúcim sa hlasom, ktorý som sa veľmi snažila ovládať, „a gratulujem!“ aspoň pri posledných slovách som znela nadšene.

„Ehm, vďaka,“ zasmial sa, na čo však hneď zvážnel.

„Nechcela by si mi vysvetliť, kde si zmizla?“

Priamo pred sebou som videla ten nebezpečný, no zároveň starostlivý pohľad.

„To je komplikované,“ povzdychla som si, na čo som aj z telefónu počula povzdychnutie.

„Zoe... je všetko v poriadku?“ jeho hlas znel vystrašene.

„Samozrejme, nemusíš sa stále o mňa báť,“ zasmiala som sa nasilu, „len veľa práce, to je všetko. Dostala som perfektnú ponuku, no je toho zo začiatku veľa, na čo si treba zvyknúť,“ zahovorila som rýchlo, dúfajúc, že zniem nadšene.

„Tak to gratulujem!“ z Liamovho hlasu bolo cítiť úľavu a mne sa uľavilo tiež.

„Vďaka, veď ti viac porozprávam, keď sa uvidíme,“ prisľúbila som, „no teraz budem musieť končiť, je toho naozaj veľa, čo musím urobiť, prepáč.“

„To je v poriadku, neviem sa dočkať, kedy ťa znova uvidím. Ľúbim ťa, ty to vieš.“

„Aj ja teba, Liam. Veľa šťastia s prípravami,“ rozlúčila som sa a zložila skôr, než niečo dodal.

Telefón som rýchlo skryla do tašky, v hlúpej snahe vyhnúť sa ešte jednému nevyhnutnému telefonátu. Neskôr, vravela som si, najskôr si musím zbaliť veci. Inak sa už k tomu zrejme nedostanem.

Vlasy som si zopala to strapatého drdola, ktorý ich mal udržať z tváre a na záprašenom rádiu stlačila okamžite tie správne tlačidlá. Desivo prázdnym domom sa ozvala hudba, o ktorej som si skúšala nahovoriť, že prekričí všetky hlasy v mojej hlave a ozvenu, ktorá sa zo stien ešte do dnes ozývala. Ozvena kriku, smiechu, hádok. Rovnako desivá, ako ticho, ktoré dom napĺňalo dnes. Police si už pomaly začala privlastňovať vrstva prachu, kvety potichu plakali v svojich črepníkoch za vodou, ktorú im už nikto nemal kto dať. Vo veľkom zrkadle, o ktoré sme sa zvykli tak často hádať som videla okrem svojej tváre aj niekoľko ďalších tvári, ktoré zo spomienok na mňa kričali. Videla som v nej tmavovlasú Zoe, ktorá do toho domu prvýkrát nadšene vošla, videla som zúrivú Zoe, ktorá sa domom prechádzala akosi pričasto, videla som smejúcu sa, šťastnú Zoe. A uprostred ich všetkých stála najzvláštnejšia Zoe. Jediná z nich nemala ten sebavedomý, podvedomý výraz. Jediná nevyzerala, akoby jej patril svet. Jediná nemala gaštanové vlasy. Jediná bola z pohľadu do toho zrkadla zúfalá. A jediná bola skutočná.

S nádychom, ktorý nedokázal zahnať ten pocit chladu som sa odvrátila od zrkadla, no nič sa tým nezmenilo, v dome stále strašili spomienky. Uvedomujúc si, že viac to už odkladať nemôžem som vzala do ruky krabicu a prekročila dlho obávaný prach spálne. Ja neplačem, pripomenula som si a prudko zažmúrila oči, kým sa ten fakt samovoľne nezmení. Až keď som svojmu sebaovládaniu dostatočne dôverovala, otvorila som oči a zamykajúc city kdesi v hĺbke sa pustila do balenia posledných vecí. Nebolo ich už veľa, no napriek tomu to bolo najťahšie balenie. Koľkokrát som sem prišla po veci, nikdy to nebolo také ťažké ako dnes. Dodnes ma neťažil pocit, že som tu poslednýkrát. A hoci to, či som tu alebo niekde inde neznamenalo žiaden rozdiel, tá myšlienka ma desila. Každou vecou, akokoľvek nepodstatnou, ktorú som zbalila to bolo definitívnejšie než okamih predtým. Rýchlo som všetko hádzala do krabice, len nech čím skôr vypadnem z domu, kde ma desia všetky tie spomienky. Vlastne ani nie ony, ako skôr fakt, že sú už minulosťou. Doteraz som si neuvedomila slzy, kotúľajúce sa mi po lícach. Prvé slzy za ním. Valili sa prúdom, ktorý sa akoby znásoboval všetkými dňami, ktoré som ich odkladala. Oprela som sa chrbtom o tmavú drevenú skriňu a v okne oproti sebe sledovala svoju bielu tvár, na ktorej zanechávali čierne stopy. Čierne pre všetky tie zlé veci, ktoré som urobila, vravela som si, hoci som vedela,že mi len po lícach tiekla linka. Najradšej by som sa skryla do perín, no tie predo mnou, na posteli, kde sme ešte nedávno spávali boli neprirodzene vyhladené a nedotknuté, až z nich šiel strach.

***

Definitívne som zalepila krabicu a vydýchla si. Na okamih som sa takmer tešila, že vypadnem odtiaľto.  Takmer. Stále som akosi tomu nevedela uveriť. Hádali sme sa denne. Tak v čom bola táto hádka iná? Prečo sme ako po každej neskončili pri tequile a v posteli? Povzdychla som si. Akosi ani jeden z nás tú tequilu nevytiahol. Akosi sme obaja rezignovane mykli plecami. Akosi sme si každý tú fľašu vzali samostatne a samostatne sa utápali v žiali. Akosi to tak proste zostalo.

Krabicu som vzala do rúk, neochotná priznať si, že je priťažká a tváriac sa, že mám všetko pod kontrolou som ju odniesla pomaly k dverám. Vrátila som sa len na okamih do obývačky, kde som nechala kabelku aj so všetkým v nej, na čo som chcela na okamih zabudnúť. A hoci som zabudla, teraz to bol späť. Odholaná mať to čím skôr za sebou som zdvihla mobil a skôr, než som si to mala šancu rozmyslieť som vytočila jeho číslo.

„Áno?“ ozval sa nezaujatým hlasom, hoci musel vedieť, že volám ja. Bolo to zvláštne, žiadne čo chceš?!, nechcem ťa ani vidieť, viac nevolaj... Hádali sme sa, keď sme boli spolu, keď už nie sme, akosi to prešlo do ľahostajnosti, akoby nám ten druhý ani za tú hádku nestál.

„Ja...“ odkašľala som si a začala znova, „som v našom dome, prišla som si po nejaké veci. A našla som poštu.“ Na okamih som zmĺkla, akoby som dúfala, že sám bude vedieť, čo chcem povedať, no prirodzene, zostal ticho.

„Nevravel si Liamovi, že sme sa rozišli, náhodou?“ spýtala som sa inak, stále dúfajúc.

„Nie?“ odpovedal nechápavo. Povzdychla som si.

„Pozri, práve nám prišla pozvánka. O dva týždne sa žení a pozvánka je jedna pre nás dvoch. On ráta, že prídeme spolu. Chceš mu to poveda ty?“

V telefóne som počula, ako si povzdychol.

„Vieš, čo sa stane, keď sa to dozvie, však?“ spýtal sa úplne zbytočnú otázku.

„Chceš sa radšej tváriť, že sme stále spolu?“

Ozval sa jeho smiech, ktorý som už tak dávno nepočula.

„A nie sme v tom my náhodou už profíci?“

Nová Zoe :)

ak chcete fotku starej, dajte vedieť ;)

Xxx