She is mine! 41

1. Po tejto časti, už to bude až do absolútneho konca písané iba z Adrianinho pohľadu.

2. Prepáčte za tú dlhočížnu odmlku, ale patrične na mieste, kde sa to odhoráva, v Londýne, mi došlo ako presne chcem, aby sa to vyvinulo

3. Vôbec neviem, čo by ste si k tomu mali pustiť ale viem, že toto je posledná časť radiaca sa k starému She is mine!

4. Zvažujem preklad niečoho, čo som si zamilovala na Wattpade a taktiež zvažujem, čím začať po tomto.

5. Tak si to prečítajte a posúďte sami, či to stojí za to.

I keď sa vraví, že mladí ľudia majú všetok čas sveta, občas im toto privilégium ubzikne pomedzi prsty. Občas si narobia problémy a občas ich treba riešiť s horúcou hlavou. Tuším je to paralela, že železo sa kuje za horúca no problémy sa riešia s chladnou hlavou. Alebo je to iba paradox, nad ktorým som sa na dlhšie pozastaviť nemohla, pretože mne zmizol ten všetok čas sveta, ktorý som mala mať a ja, aj moje najhlbšie podvedomie vieme, ako trpko ľutujem, že proste zmizol. Najmä preto, že som sa radila, ako jedna z mála k tým, ktorý vedeli čo s ním, ako sa ním nadýchnuť a nedostala som sa do štádia, aby ma to unavilo.

A tak som nemala tú výhodu proste sa zastaviť a vydýchať sa. Kým som stihla celú situáciu hlbšie zanalyzovať, potrebovala som spraviť to, čo som mala spraviť už dávno, dávno pred  tým. Naštartovala som auto po tom, čo som doslova utiekla z miestnosti ružovej farby, bez pozdravu a s drzosťou, aby som sa mohla zaradiť na diaľnicu a presunúť sa domov.

Pred tým, než som sa spýtala samej seba, či môžem byť patetickejšia sa mi spustili slzy hnevu a tak som aj vošla vchodovými dverami, ktoré boli odomknuté. Jarné topánky na podpätku s tenučkými šnúrkami sa ocitli na kope mužskej obuvi, kým som vyštartovala hore schodmi, s červenými lícami od sĺz, celá usoplená a mokrá a zanechala za sebou mnoho párov vyvalených očí. Posledné, čo som periférne videla bol Louis, zatláčajúci Zayna jednou pažou späť do gauča. Zamkla som sa v kúpeľni, pokojne si sadla na studené dlaždičky a počkala, kým príde, opretá chrbtom o dvere.

„Adriana?“ Nežný hlas nesúci sa z opačnej strany steny a nechty pomaly škrabúce na dvere ma donútili rozvzlykať sa ešte silnejšie. „Deje sa niečo?“ Počula som, ako sa kolenami jemne šúchal po dreve, takže naše tváre hlavy mohli byť v jednej úrovni.

„Deje sa toho strašne veľa.“ Pokrútim hlavou, keď si pomyslím, že toto nie je jediná cesta a vzápätí mu poviem, čo si naozaj myslím. „Okrátil si ma o strašne veľa.“

„Nerozumiem ti. Môžeš mi prosím otvoriť?“ Jeho slová nasleduje ustarostený vzdych a ja zaťato mlčím.

„Láska?“ Skúsi to opäť a ja si dlaňou prekryjem ústa, aby sa z nich nevydral ten nechutne hlasný vzdych zatiaľ čo cítim ďalšie hektolitre sĺz na ulepenej pokožke líc. Ďalšie jemné škriabanie na dvere ma mučivé účinky a ja viem, že potrebujem zmiznúť čo najskôr, čo najďalej. Zvážim, že sa mu nedokážem pozrieť do očí a tak len zakloním hlavu o čosi viac.

„Skončime to než obetujeme obaja viac, ako sme schopní zniesť, dobre?“ Ticho sa miestnosťou nieslo dlho. Dlhšie, akoby sa mi páčilo a tak som sa s ťažkosťami nadvihla a otvorila dvere. Mylné predstavy o jeho odchode zmazal hneď, ako ma pobozkal tak tuho akoby od toho záviseli tisíce životov a predsa to boli len tie naše dva. Vediac, že tento bozk je to posledné čo mu môžem dať som sa ponorila do jeho pier ignorujúc všetky pocity, ktoré sa vo mne búrili. A potom som sa odtiahla ešte pred tým, ako sa dotkol môjho pása.

„Dobre.“ Šepol takmer rovnako zlomene a o pár sekúnd som počula, ako škrípu pneumatiky na ceste, potom čo vycúval a zmizol.