„Čo robíš?“ Hlas od dverí ma prinútil
podskočiť na mieste a na moment sa zastaviť pred tým, ako som sa znova
pustila do ukladania miliónov vecí do krabice, alebo dvadsiatich. Potrebovala
som to pobaliť rýchlo, čo najviac prehľadne a prakticky, lebo sťahovacie
auto bolo dostupné iba na dnes večer, potom až o mesiac, čo bolo príliš
neskoro. Kde som nabrala toľko bludov, sošiek, vankúšikov, obrazov, obrázkov a rámikov
s fotkami, zrkadiel a dekorácií? Chvalabohu, nostalgia po mne
nedriapala nepríjemnými pazúrmi a tak som mohla bez akýchkoľvek emócií
každú jednu vec chytiť, čo bolo treba starostlivo zabaliť do pukacej fólie a nemohla
som si pomôcť, už som sa tešila na vybaľovanie, kedy ju budem môcť pukať do
nemoty.
„Nemyslíš, že viac na mieste by bola otázka: S čím
ti mám pomôcť Adrianka?“ Na sekundu som sa k nemu otočila aj keď mi bolo
stopercentne jasné, že sa ma zľakne. Na očiach sa mi skvela trojdňová linka,
špirála na tom nebola inak, kruhy pod očami ma strašili na diaľku niekoľkých
metrov a z líc sa mi vytratila všetka farba. A dnes ráno som
vracala, už o piatej a potom ešte o pol šiestej a spánku som
mohla na zvyšok tohto týždňa zamávať.
„Nie, trvám na tej prvej.“ Neisto sa
porozhliadal po izbe, po jedinom outfite úhľadne preloženom cez kompletne
povyzliekanú posteľ, pretože obliečky aj prehozy už dávno ležali na vrchu
jednej z krabíc. Z čela som si utrela kropaje potu a rukou si
prešla až do niekoľko dní neumytých vlasov, ktoré už od pondelka držali v jednom
viac ako rozcuchanom drdole, pripnutom ešte ohavným hnedým štipcom.
„Sťahujem sa do môjho nového bytu, zjavne.
Keďže sa stále nikto nemal k podnájmu, trošku som si prelistovala
vlastnícke listy. Asi by som ockovi mala ísť zapáliť sviečku, za tieto
možnosti, čo myslíš?“ Môj sarkastický úškrn ho znechutil ešte viac, no potom ma
už držal za obe zápästia a ja som sa vzpierala, pretože šatník bol ešte
plný a čas ubiehal.
„Sadni si, inak ťa nikam nepustím.“ Rezignovane
som sa posadila na koberec s tým, že viac ako tri minúty mu nedám a začala
som sa pohrávať so šnúrkami od teplákov.
„Tak? Čo sa stalo a prečo odchádzaš? Kam
vlastne a prečo sa to dozvedám takto?“ Prisunula som sa k nemu bližšie a oblizla
si pery, kým som sa mu pozrela do očí.
„Je to tak polhodinka autom odtiaľto, v pohode
sa tam dostanete po diaľnici. Tí z vás, ktorí sú vítaný, vlastne. Je to
niečo ako časť Regentu, ibaže nie tá v centre ale za mestom. Páči sa mi
tam.“ Dva krát sa zhlboka nadýchol a ja som pod jeho chladnými výdychmi na
mojej tvári privrela viečka, preto aké to bolo to príjemné. Vždy tá známa
sladká vôňa. Prisunula som sa ešte bližšie, keď už sa mi spodná pera triasla a zaborila
si tvár do jeho krku, ramená okolo jeho pliec. Pocítila som jeho jemné bozky na
mojom líci a konečne som sa usmiala.
„Si to jediné čo mi ostalo, vieš to? Ty a...
ešte niekto.“ Ustrnul uprostred hladenia
môjho spoteného chrbta a ja som sa v tej chvíli rozplakala, zase.
„Louis to asi nebude.“ Pokrútila som hlavou. „Kto
potom?“ Dvomi prstami mi nadvihol bradu a ja som krútenie hlavy jednoducho
zopakovala.
„Počkaj, dobre? Darček na Vianoce.“ Pohľad mal
všelijaký, ale zostal potichu. Iba ma pobozkal, keď odchádzal, pretože oni tu
teraz neboli vôbec. Album bol hotový a oni sa chystali na ich najväčšie
turné vôbec. V kuchyni im viseli smiešny kalendár z ich tvárami a odškrtávali
si posledné dni z dvoch zostávajúcich týždňov, pretože sa tešili ako
blázni. Bolo ľahké nepotkýnať sa tu o nich jednotne, pretože si
vychutnávali domov ibaže nie tu, ale u rodičov, na neskutočných množstvách
podujatí a kopu času strávili v zasadačke alebo nadbiehali prichádzajúci
spánkový deficit, čo mi vyhovovalo. Proste to tu utíchlo a ja som tak mala
šancu rozmýšľať o veľa veciach, aj keď som nikdy na nič neprišla. Iba na
to, že som vyčerpaná, že ma nebaví neustále dávenie pravidelne skoro ráno, že
nespím a poriadne nejem, že pijem minimum vody a stáva sa zo mňa duch
a potom sa mi ešte niekde vzadu v hlave objavil hlások, že to niečo
vo mne musím predsa nejako živiť, inak prídu väčšie problémy a vtedy som
sa vždy rozplakala a dostala do seba nejaké jedlo a grepový džús.
Musela som to robiť, adoptívnej rodine sa do rúk musí dostať zdravé dieťa...
Je to úžasné! Teším sa na pokračovanie.
ReplyDeleteDenisa J.