Not in time 3

Mrzí ma, že je tu až teraz, ona bola napísaná už včera, len akosi počítač sa rozhodol a už nebola, tak dnes znova :/ fuuuuu.... videli ste, kam zasa google nadrbal reklamy? akosi už zmizli (našťastie) ale teda som myslela že celý pc rozbijem, čo je moc, to je moc :) inak celkom fajný, deň, dnes sme si na klasike skúšali špičky :3 (viete, tie baletkovské, ružové...) a naša tanečná škola nám také kúpi :3 každému kúpi špičky (teda v našej skupine :3) neviem sa ich dočkať, aj keď normálne balet neznášam a viem, že na špičky budem nadávať, ale aj tak, júúú :) akosi sa rozhodli, že čo sa týka baletu majú len deti v podstate, starší majú hlavne zamerania na jazz (normálny aj commercial, čiže akoby moderný tanec) a hiphop, pár ešte latina/orient... a balet nikto, čiže sa my ako najlepšia jazzová skupina máme učiť balet a budeme vraj nakonci roka tancovať labutie jazero :D vuej :3 ale teším sa, uvidíme, treba vyskúšať, tak s vami reku zdielam svoju radosť :3

Každý, kto pozná Liama vie, že bol odjakživa romantik. A ak sa k tomuto faktu pridá aj jeho nechuť k novinárom, nikoho by nemalo prekvapiť, že svoju svadbu organizuje na akomsi drobnom, slnečnom ostrove v tichom oceáne. Čo znie krásne a romanticky, až kým si človek uvedomí, že tam strávi štyri dni, deliac sa o posteľ a v podstate všetko so svojim bývalým. Nepríjemná predstava. S povzdychom som krémové šaty kúpené na obrad vložila na vrch kufra a v duchu sa modlila, aby dorazili na miesto v stave, ktorý dokáže žehlička vyriešiť. A že dorazí. Všetko sa môže stať a ja na to ani nechcem pomyslieť.

Rukami som si prešla po naskladanej čiernej sukni a vyrovnala ju po tom, čo som vstala. Podkolienky som si vytiahla o čosi vyššie, skontrolovala v zrkadle, či je blúzka dobre zastrčená za pásom sukne a do ruky vzala rúčku kufra. Prehodila som si cez plecia kabát a na niekoľko dní zamkla byt. Už aby som bola späť.

Cesta na letisko bola krátka, no taxikár dotieravý. S úľavou som vystúpila a radšej si napriek jeho ochote kufor k budove letiska odtiahla sama. Nebol ťažký, veď ani nebol plný. Pokojne som ho odtiahla dnu, odovzdala ho a sadla som si v malej kaviarni na svoju rannú kávu. Alebo skôr poludňajšiu. Pritom som si listovala nezaujímavé letiskové letáčiky a hrala sa na mobile. Nenávidela som čakanie na letisku. Alebo celkovo čakanie.

„Môžem?“ spýtal sa ktosi, držiac sa stoličky patriacej k stolu, za ktorým som sedela. Zdvihla som pohľad a pozrela do Zaynovych očí.

„Prosím,“ usmiala som sa naňho milo a už zo zvyku mu podal keksík, ktorý bol ku káve. Na okamih sme obaja zostali prekvapení, no vzal si ho s úškrnom.

„Tešíš sa?“ spýtal sa veselo, zatiaľ čo sa pasoval s obalom keksu.

„Neskutočne,“ prevrátila som oči a zasmiala sa. Pridal sa uvolnene ku mne.

„Nejako to spolu vydržíme,“ žmurkol na mňa a okoloidúcu čašníčku požiadal o pohár džúsu.

„Myslíš, že nikto na to nepríde?“ spýtala som sa neisto.

„Nemyslím. Okrem toho, že tentokrát budeme spolupracovať, výnimočne ani nebudeme stredobodom pozornosti.“

„Uvedomuješ si, že tam bude takmer celá moja rodina? Všetci presvedčení, že si môj priateľ a extrémne zvedaví?“ varovala som ho.

„Aj tak sú už všetci na môj život neustále zvedaví. Možno nám aspoň získam pár nových fanúšikov,“ žmurkol na mňa a odpil si z džúsu, ktorý pred neho čašníčka postavila. Skôr, než som mohla protestovať jej podal peniaze aj za moju kávu.

„Ako sa mimochodom v poslednej dobe máš?“ nadhodil veselo.

„Celkom fajn, trochu zaneprázdnene,“ pokrčila som plecami.

„Čo ty?“

„Asi tak podobne,“ ušrnul sa. Na chvíľu sme obaja boli ticho.

„Nemali by sme už ísť?“ spýtal sa po chvíli a ja som sa pozrela na hodinky.

„Tak sa zdá,“ zasmiala som sa a obaja sme začali vstávať. Napravila som si sukňu a on mi zatiaľ vzal tašku a prehodil si ju cez plece.

„Vieš, že nič také nemusíš robiť,“ prevrátila som oči.

„Vieš, že to urobím rád. A vôbec nie je ťažká,“ zaklamal, cítiac jej hmotnosť na pleci.

„Vlastne, doteraz som také nič nevedela,“ priznala som pošepky, nezvyknutá na milého Zayna a už vôbec nie na jeho zmeny nálad. Doteraz ma ignoroval, zrazu je milý...

„Tak ideš?“ otočil sa, stojac už dobrých päť metrov predo mnou. V dobrej nálade som pobehla, držiac si príliš ľahkú sukňu pritlačenú k stehnám a on sa smial.

„Zrejme si práve polovici letiska zlepšila deň,“ žmurkol na mňa a podal mi tašku, aby som si z nej mohla vziať letenku. Potom mi ju znova vzal a podal mi ju, až keď som si z nej v lietadle chcela vziať mp3-ku. S úsmevom som mu ponúkla jedno slúchatko, ktoré vďačne prijal.

„Nepredpokladám, že budem mať nejaké slovo vo výbere hudby,“ zamrmlal, na čo som prikývla.

„Nepredpokladáš správne,“ vyplazila som mu jazyk a on len prevrátil očami. V tej chvíli som si uvedomila, že mi chýbajú staré doťahovačky. Chýbajú aj jemu? Chýbam mu ja?

Uznanlivo prikývol, keď sa v slúchatkách ozvala pieseň.

„Nevedel som, že máš takýto dobrý vkus,“ zasmial sa a ja som sa usmiala tiež. Prečo mám pocit, akoby sme si nikdy neboli takto blízko, keď teraz vedieme len nejaké zdvorilostné rozhovory?

„Je veľa toho, čo o mne nevieš, akosi sme sa nikdy veľmi nerozprávali,“ uškrnula som sa dúfajúc, že to nevyznelo ako výčitka, ktorá v tom rozhodne byť nemala.

„Robili sme iné veci,“ pokrčil plecami, úsmev stále neopúšťal jeho pery.

„Myslíš, že to tam naozaj vydržíme a nepozabíjame sa?“ vyslovila som svoju obavu, ktorá si pri tomto priateľskom rozhovore zdala hlúpa.

„Nemusíš sa báť,“ uistil ma, „ja ti viac neublížim,“ povedal takmer láskavo, skôr ma vydesil.

„Chýba ti to? Chýbam ti?“ vyhŕkli zo mňa tie nevypovedané slová a hoci som si dlaňou prikryla pery, boli už vonku. Jeho výraz sa v okamihu zmenil na emóciu, ktorú by som mohla identifikovať jedine ako zdesenie.

„Prepáč,“ zamrmlala som a otočila sa k nemu chrbtom, líce som si oprela o malé okno a zatvorila oči tváriac sa, že spím. Kedykoľvek som ich však otvorila, v skle som videla obraz jeho tváre, hľadiacej sústredene na mňa.

 teraz som si všimla, že topánky na prvom obrázku vyzerajú presne ako moje... :3