Not in time 2

Mrzí ma ta dĺžka čakania... Enjoy at least ;)

Deň, keď Zayn zavolal bol jednou z najťažších skúšok trpezlivosti. Tvárou som bola celý deň prilepená na hodinách, odrátavala som minúty, sama neviem, prečo. Nie som tak zúfalá, nepotrebujem ho k životu, vravela som si, plne vedomá toho, že ide o lži. Nikdy som nechcela byť dievčaťom, ktoré je od niekoho, zvlášť chalana závislé. Dnes sa za to hanbím pozrieť do zrkadla, možno preto zrak upieram radšej na ručičku hodín, ktorá si dáva načas. Dnes ho po čase uvidím. Ako bude vyzerať? Bude mať nové tetovania, ktoré som ešte nevidela? Iný účes? Bude mať stále ten krivý úškrn? Cigaretu medzi perami? Budeme si vôbec mať čo povedať?

Plná pochybností som sa posadila za volant a zapla rádio najhlasnejšie, ako mi to ušné bubienky dovolovali. Stále som však nedokázala zabrániť pochybnostiam, či sa tam vôbec objaví, či príde. Auto som zastavila bezohľadne na mieste vyhradenom pre invalidov, v tejto časti mesta to nikoho netrápilo. Diskutujúc sama so sebou, ako dlho čakať a po akom čase odísť, ak sa neukáže som váhavo prešla až ku kaviarni na rohu, pred ktorou sme sa mali stretnúť. Nedokázala som opísať svoje prekvapenie, keď sa dvere kaviarne otvorili a von vyšiel Zayn. Zmenil sa. Pre pocit, ktorý ma pichol pri srdci snáď neexistuje pomenovanie. V končekoch prstov som cítila nutkanie prejsť po jeho tvári a vôbec nie jemne pôsobiacom strnisku, ktoré som na nej nikdy nevidela. A napriek tomu, ako sa mu to hodilo som nemohla premôcť ten bolestivý pocit, ktorý ma naplnil v okamihu, keď som pochopila, že to po žiadnej stránke nie je človek z okamihu, keď sme si povedali zbohom. Akosi som až teraz pochopila, že čas sa nezastavil ani preňho, že ho nenájdem takého, akého som ho nechala. Obrazne povedané. V skutočnosti sme nikto nikoho nenechali. Len sme akosi obaja prestali bojovať a poddali sa.

„Vyzeráš dobre,“ povedal na privítanie, milo a predsa nezaujato a podal mi jeden papierový pohár kávy.

„Veľká čierna, jeden cukor,“ povedal milo, keď zbadal, ako nazerám pod plastový vrchnáčik. Ani náhodou to nebol Zayn z minulosti. Poznala som mnoho jeho tváry, no gentleman bolo čosi úplne neznáme. Cudzie a hoci milé, radšej by som privítala drzého, provokujúceho Zayna. Môjho Zayna.

„Napadlo ťa niečo? Kde sa zastaviť?“ spýtala som sa ho odľahčeným tónom a odpila si z horúcej kávy. Zayn si ma stále prezeral, hoci ani ja som z neho nemohla spustiť oči. Na ulici sme museli vyzerať ako dvaja cudzinci, nikto by si nepomyslel, že sme niekedy boli viac.

„Vlastne som nad tým veľmi neuvažoval,“ mykol plecom a odpil si zo svojej kávy. Tiež som si odpila.

„Kde teda navrhuješ, že začneme?“ spýtala som sa a v mysli som počula odpoveď, ktorú by som na túto otázku dostala pred pár mesiacmi. U teba v posteli, zašepkal by mi do ucha tónom, z ktorého by sa mi zatriasli kolená. Dnes však len pokrčil plecom.

„Možno nejaký darčekový obchod?“ navrhol, na čo som prevrátila oči.

„Nezháňame tu narodeninový darček deň pred oslavou,“ pripomenula som mu.

„V podstate zháňamene svadobný dar, za rovnakých okolností,“ zasmial sa. Šťuchla som ho hravo do pleca, jeho prítomnosť ma donútila odviazať sa sama od seba. On mi však šťuchanec nevrátil, len pokrútil hlavou. Tváriac sa, že mi to neublížilo som uvažovala, kam ísť. Akosi som sa spoliehala, že Zayna čosi napadne. A samozrejme, on sa spoliehal na mňa.

„Čo tak začať jednoducho kráčať?“ navrhla som, „a dúfať, že niečo cestou uvidíme?“

Prikývol. Nič viac. A tak sme kráčali. Nikdy som tak veľmi netúžila vedieť, čo si myslí. Je rád, že je to za nami? Chýba mu to? Chýbam mu? Nevyzerá tak. No na druhej strane, Zayn vždy bol skvelý herec.

„Ako sa mimochodom máš? Čo máš nové?“ spýtala som sa ho priateľsky.

„Dobre. Nič,“ zamrmlal a nevenoval mi viac pozornosť. Z vrecka bundy vytiahol krabičku cigariet a jednu mi ponúkol.

„Vďaka, no už nefajčím,“ usmiala som sa, na čo som uňho dnes zbadala prvú emóciu. No ten prekvapený pohľad hneď aj zmizol a nahradil ho znova ľahostajný. Svoju cigaretu si zapálil a vydýchol jemný dym. Ten pohľad mi takmer vohnal slzy do očí. Neoholený, v roztrhanej bunde a s cigaretou medzi perami bol viac sexy, ako kedykoľvek predtým. No už nebol môj. Keď z ničoho nič zastal, takmer som doňho vrazila. Úplne ma ignorujúc zabočil do akéhosi obchodu, na ktorého názov som sa musela pozrieť, aby som pochopila, že ide o hudobniny. S povzdychom som ho nasledovala dnu, do tmavého stiesneného priestoru so zvláštnym zápachom, ktorý mi nič nevravel. Zayn ho však vdýchol s pôžitkom, s akým niekto privonia k novej knihe. Neisto som sa oprela o stenu pri dverách, pozorujúc ho, ako si očami odborníka prezerá všetky nástroje, niektorých sa dotýka. Takmer ma pichlo pri srdci s krutou myšlienkou, že k tým nástrojom je nežnejší, než bol kedy ku mne.

„Vrátim sa o pár minút,“ povedala som mu a nečakajúc na reakciu, ktorá by aj tak neprišla som vyšla na ulicu a rozhliadla sa dookola. Hoci vzduch vonku nebol v ničom iný, možno len plnší smogu, mala som pocit, že až teraz môžem dýchať. Užívajúc si ten pocit som prešla cez ulicu a vstúpila do obchodu s príliš sladkou vôňom a množstvom ružovej asi všade. Napriek počiatočným pochybnostiam som našla pre Sophiu čosi, čo ich oboch poteší, a keď som vyšla z obchodu, Zayn už stále pred hudobninami a rozhliadal sa.

„Čosi ma ešte napadlo,“ usmiala som sa naňho a zamávala papierovou taškou z obchodu. Pri pohľade dnu sa uškrnul naširoko aj on a hoci som takmer čakala akúsi provokačnú, perverznú poznámku, žiadnej som sa nedočkala.

„Bude sa im to páčiť,“ povedal len a ponúkol sa, že tašku odnesie, hoci nevážila takmer nič.

„Objavil si niečo?“ spýtala som sa ho po chvíľke trápneho ticha, ktoré ho zjavne netrápilo.

„Vybavené, zaplatené, objednané,“ povedal a potiahol si z novej cigarety. Skôr, než vydýchol sa otočil, aby na mňa nešiel dym a ja som na okamih túžila, aby mi ho radšej vyfúkol do tváre, ako to zákerne robieval.

„Má to byť spoločný darček,“ napomenula som ho, na čo mykol plecom. Dnes to robil akosi často.

„Nebola si tu, aby sme sa poradili.“ Povzdychla som si.

„Tak čo si vybral?“

„Záleží na tom?“ zamrmlal.

„Samozrejme, že záleží, má to byť od nás oboch. Čo mimochodom znamená, že ma necháš zaplatiť polovicu,“ vysvetlila som mu rázne, na čo mi podal leták s lesklého papiera.

„Tento,“ zamrmlal, keď ukázal na jeden obrázok a bez vysvetlenia či ďalšieho slova odišiel.