Not in time 8

Niekedy ľutujem, že som nezačala s pomenovávaním kapitol, lebo by ma to neskutočne bavilo. Táto by sa napríklad volala: Ak ti niekto povie, že alkohol nie je riešenie, rozbi mu fľašu o hlavu

Netuším, ako ma to napadlo, no nedokážem sa tej myšlienky zbaviť.

Xxx 

(napadlo ma čosi, čo si získalo názov Nonexistent a uvidí sa, či z toho niečo bude ;))

„Kurva, Zoe, drbe ti?“ zanadával Zayn v jednej vete viackrát, ako predtým dokopy a prvé slovo si zašomral ešte raz popod nos. Odtiahol sa odo mňa a kopol do skaly, zatiaľ čo som ho nechápavo sledovala a srdce mi zúrivo bilo. Nechápala som abslutne nič.

„Si až tak drbnutá? Myslíš si, že som úplny kokot? Že som ťa v prvej sekunde nespoznal? A čo si kurva čakala? O čo ti šlo do piče?!“ kričal na mňa, jeho hlas zachrípnutý a výraz zúrivý.

„Čo sa s tebou stalo?“ spýtala som sa ho namiesto odpovede nešťastne, akoby som mala slzy na krajíčku.

„So mnou?! Čo sa kurva stalo s tebou?!“ Len som pokrútila hlavou.

„Takýto si nikdy nebol. Odkedy takto nadávaš? Odkedy si takýto zúrivý? Ešte pred chvíľou si bol milý...“

„A už ma to kurevskly unavuje! Vydržať s tebou a ovládať sa?! Ako ti mám nevylepiť?! Krista, veď stále, stále ti drbe! Uvedomuješ si vôbec, čo za pičoviny robíš odkedy sme sem prišli?!“

„JA?“ musela som sa zasmiať. Zhlboka, zúrivo sa nadýchol.

„Správaš sa ako drbnutá pubertiačka!“

„Prepáč, že ťa stále milujem,“ pokrčila som plecami a snažila netváriť zranene.

„Máš pocit, že o to stojím?!“ zhúkol a ja som sa neovládla a jednu som mu vylepila. Myklo ním, no inak to ignoroval, len na mňa pozeral, ak to vôbec bolo možné, zúrivejšie.

„Čo sa ti stalo?“ spýtala som sa nešťastne, maska, ktorú som stále držala mi vykĺzla spomedzi prstov a po líci sa mi spustila prvá slza. V mojich očiach sa muselo odzrkadlovať neskutočné sklamanie. Slzu som si zúrivo utrela, oči nespúšťajúc z jeho tváre.

„Čo sa stalo? Kde sa v tebe berie toľko hnevu, nenávisti, krutosti? Prečo mi chceš ubližovať? Prečo ti už na mne nezáleží?“ spýtala som sa ho úplne vážne a skôr, než odpovedal, hoci neverím, že to mal v pláne som mu ešte raz vylepila.

„Za to, že ti na mne viac nezáleží,“ zašepkala som.

„Kto povedal, že mi niekedy vôbec záležalo?“ spýtal sa, no vedela som, že to bola len čistá krutosť a nemyslel to vážne. Hoci zúrivý, stále bol čitateľný.

„Ty. Snáď aj tisíckrát,“ zašepkala som a odišla. Nechala som ho tam stáť samého na pláži, kým som so slzami tečúcimi po lícach kráčala do hotela. Hoci som si to zo začiatku neuvedomovala, noc bola chladnejšia ako predchádzajúca a chlad v spojení so všetkými emóciami mi spôsobili triašku. Pod horúcou vodou v sprche som si uvedomovala, ako veľmi som túžila po tom, aby prišiel za mnou a jediným bokom všetko vyriešil. No on, samozrejme, neprišiel.

Zayn sa ešte dlho prechádzal po pláži, nadával skalám a kopal do všetkého, čo mu prišlo pod nohy. No v jeho mysli nebola jediná myšlienka na ľútosť. Celú ju pohltili zúrivosť a nenávisť, ktoré ho viedli a on sa nepýtal kam. Kopal do kameňov, ako mu prikazovali, k oblohe kričal slová, ktorými ony opisovala dievča plačúce kvôli nemu v svojej izbe, zatínal päste a nepýtal sa. Len počúval, čo mu ona, nenávisť, prikázala. Neplakal, z jeho oka sa nevykotúľala jediná slza. Plakali len skaly, ktoré si odnášali zúrivosť vládnucú jeho mysli. Plakali hviezdy, nechopné sledovať toľký žiaľ, toľkú bolesť. No Zayn, ktorý sa moknúc prechádzal po pláži na slzy ani nepomyslel. Stále len kopal do čoraz premočenejšieho piesku a neuvažoval, nesmútil, nič z toho viac robiť nemusel. Smútiť nepotreboval a rozmýšľala zaňho zúrivosť.

Keď o tri hodiny neskôr vošiel do hotelovej izby, premočený s fľašou v ruke, Zoe sedela na posteli a čosi ťukala do mobilu. Znechutene prevrátil oči a čosi nezrozumiteľné zamrmlal.

„Koľko toho vypiješ priemerne za deň?“ zaujímala sa Zoe, nedvíhajúc pohľad od mobilu, nadvihla len jedno obočie.

„Menej, než sa ty vypytuješ,“ zasyčal a poriadne si odpil. Zoe to nijak nedojalo, nepohla ani brvou.

„A to nám to tu teraz bude smrdieť ako morký pes?“ spýtala sa, stále mu nevenujúc pozornosť a ďalej čosi robila na mobile.

„Tak nedýchaj. Všetkým tak urobíš láskavosť,“ zavrčal.

„Ako rýchlo sa z teba stala troska,“ poznamenala a v tom okamihu fľaša dopadla v podobe miliónov črepín na dlážku.

„Dúfam, že to plánuješ utrieť.“

„Dúfam, že sa plánuješ udusiť v spánku.“

„Som si istá, že to bez problémov zariadiš,“ zamrmlala a bez ďalšieho slova sa uložil spať, ignorujúc Zaynov pád a nadávky. Krásne sny, zapriala sama sebe a aj v jej mysli to znelo ironicky.

  

Ráno bola izba opäť prázdna, až na neskutočný smrad. Nechcela som ani vedieť, koľkými spôsobmi v noci všetok ten alkohol zo Zayna vyšiel. Otvorila som balkón, okno, a keď som otvorila kúpelňové dvere, pohľad na Zayna na zemi ma nijak neprekvapil. Po zrátaní, že do začiatku svadby má ešte šesť hodín som sa ho rozhodla pokojne nechať spať, obliekla sa čo najrýchlejšie a vypadla z toho smradu do hotelovej reštaurácie. Pri rannej káve a výhľade na more by som mohla stráviť pokojne aj hodinu, ak by si niekto po dvadsiatich minútach naozaj hlučne neprisadol oproti.

„Krásne ránko aj tebe,“ uškrnul sa široko, tentokrát nie priateľsky.

„Krásne bolo, kým si neprišiel.“

„Myslel som, že to ty si ma doteraz tak strašne chcela mať pri sebe, čo sa stalo? Nebodaj si sa rozhodla zachovať si zvyšok sebaúcty?“

„Nehovor mi, že sa po vyslovení týchto viet vôbec musíš pýtať, prečo ťa nechcem mať pri sebe.“

„Po tvojich, naozaj zúfalých pokusoch nebolo možné nevšimnúť si.“

„Tak buď rád, že nich už budeš ušetrený. Vďaka, že si mi včera vysvetlil, že za to nestojíš.“

„Zlato, zlato,“ zatskal, „ja stojím za oveľa viac, jediné, čo nestojím je o teba.“

„Neviem, prečo si mal potrebu prisadnúť si sem a povedať mi všetko toto, no srdečná vďaka. Keby ma to čo i len trochu trápilo, iste by som si to vzala k srdcu.“

Po tých slovách som vstala a prešla do izby, kde som sa akurát mohla pustiť do príprav samej seba. Pár sekúnd po mojom príchode sa dovalil aj Zayn a zabúchal na dvere kúpeľne, v ktorej som bola zamknutá.

„To mi ani tu pokoj nedáš?“

„Tá kúpeľňa je spoločná!“

„A mňa to absolútne netrápi.“

„Mám tam svoje veci!“

„Vážne zlato? Tak ja ti ich hodím z okna a môžeš si ich ísť po pláži zbierať,“ zasmiala som sa a na najbližšiu pol hodinu bolo ticho.

Skôr, než som si zmyla vlasy som si ešte prečítala novú správu na mobile, že letenky do New Yourku mám zajednané.