She is mine! 43

 

 

 

Potom, čo kopa strašne nesympatických chlapíkov, čo mali veľké bruchá a zapáchali všeličím, odniesla všetky krabice a plastové nádoby do chodby môjho nového bývania, s úľavou som si vydýchla. Podarilo sa mi utiecť, napríklad aj od samej seba, ale to je oproti mužovi žijúcom v tom dome, malá obeta. Louis bol až priveľké pokušenie na to, aby som sa tvárila, že nič nebolo. Pretože bolo, a bolo toho veľa, medzi nami dvoma.
Vysoké sandále som si odložila na drevenú komodu v obývačke, do ktorej stredu som sa postavila, iba v tenúčkych silónkach. Poobzerala som sa dokola, a keďže celý byt bol v podstate jeden obrovský otvorený priestor, dovidela som všade. Aj na obrovskú posteľ, ktorá sídlila naľavo od presklenej steny. Studené krémové farby v rôznych odtieňoch priestor zväčšovali ešte väčšmi a zároveň drevo, ktoré pokrývalo celú podlahu a všetok nábytok tu tomu dodávalo teplo. Čo sa mi však páčilo najviac, bola obrovská kuchyňa a masívny gauč, na ktorom som mimovoľne spočinula očami akurát keď sa môj mobil šiel zblázniť od vibrácií.

"Kde si?"
"Doma?"
"Nevidím ťa tu."
 "U mňa doma, trdlo."
 "No výborne, ibaže teraz musíš prísť sem, kde mimochodom ešte stále oficiálne bývaš." "Horí?"
 "Ako v pekle."
"Len aby ti nezhorel ten pestovaný zadok."
 "Skôr mám obavy o ten tvoj, žiadaný."

Započula som útržok smiechu pred tým, ako zložil a šla si obuť topánky, pri ktorých ležali aj kľúče s príveskom od Tomma.
Vzhľadom na to, že slnko nad celým Anglickom už zapadalo, cesty boli pomerne prázdne a tak som tridsať minútovú cestu skrátila na polovicu, ani nie úmyselne, len som proste zbožňovala rýchle jazdy, zvlášť, keď som šoférom bola ja. Ovládač od obrovskej brány som mala stále v priehradke pod palubnou doskou, kde aj ostane, pretože im nehodlám vrátiť žiadne z kľúčov, ktoré som dostala, aby som sa sem mohla kedykoľvek a pre čokoľvek vrátiť. Brána sa zasunula a ja som prudko zabrzdila vedľa Harryho auta, ktoré bolo podobne veľké, ako to moje.

„Čau láska.“ Vyškriabala som sa na barovú stoličku vedľa Zayna, ktorý držal plechovku sódy a na pulte pred nami mal pripravenú cigaretu. Oblizla som si pery, v snahe rýchlo zahnať chuť na čiernu marlborku a z misky si vzala ovocný cukrík.

„Ahoj moja. Tešíš sa čo si pre teba peklo pripravilo?“ Pozrel sa na mňa z jeho úškrnom lámača sŕdc a provokačne pomykal obočím. Do pusy som si napchala ešte jeden malý cukrík, z pliec stiahla rifľovú bundu a v členkoch si prekrížila nohy, zatiaľ čo Zayn kĺzal pohľadom po mojom nahom chrbte. Zamrmlal niečo ako „nečudujem sa im“, čím som si však nebola istá, kým sa spamätal.
„Nezdá sa ti, že si nejako rapídne schudla?“ Spýtal so starosťami v tvári a ja som sa zošuchla zo stoličky, aby som si tiež mohla vybrať jednu sódu.
„Vôbec nie a teraz vysyp tie ohromné správy, kým si nerozmyslím moju prítomnosť v tomto dome.“ Tak, chlapče, klin sa klinom vybíja. Keby si aspoň nemal pravdu... mala by som priberať, nie chudnúť, práve teraz. Zatriasol hlavou, kým ja som si sypala ľad do pohára a následne otvárala plechovku.
„Dnes sme boli s chalanmi na nejakom interview v jednom z tých lifestyle magazínov, čo číta celý svet. Pýtali sa nás asi milión otázok, zatiaľ čo sme sedeli na takom gauči s mätúcim vzorom a ja som myslel na to, nech už to skončí, pretože to robenie fotografií potom je oveľa väčšia sranda...“
„Malik, k pointe.“
„Už som pri nej bol, keby si ma neprerušila. No skrátka, myslel som si, že asi zle počujem, keď sa ma spýtali na teba, nie na ten blud so sestrou, len skrátka na Adrianu, čo by nebolo až také divné, keby ti potom neposlali toto.“ Váhu preniesol iba na časť svojho tela, kým sa rukou načiahol do zadného vrecka čiernych džínsov a vytiahol z tade trošku prehnutú obálku z hrubého lesklého papiera. Na chvíľu sa mi zastavil dych, pri myšlienkach na to, čo všetko by mohli vedieť, no potom som sa upokojila. Keby to naozaj vedeli, už by to vedel aj svet a obálku by nebolo treba. Zvedavo som sa po ňu natiahla, no Zayn ju stiahol za seba.
„Najprv si poďme zapáliť.“ Za takýto návrh by som ho bola najradšej zabila, také lákavé to bolo, iba sa oprieť o stĺp na terase a poťahovať si z ťažkých marlboriek a pri tom sa rozprávať a potom fúkať ten dym v čo najväčších oblakoch. Občas sme sa v tom pretekali.
„Zayn, ja už nefajčím.“ Keď vypleštil tie veľké očiská, skoro som sa rozplakala, pretože môj najlepší kamarát vždy vedel, že sa nezaujímam o to, čo si spoločnosť myslí o cigaretách, čo si chalani myslia o fajčiacich dievčatách, ani o to, ako škodia zdraviu, preto vedel, že by som sa ich dobrovoľne a z vlastného rozhodnutia nikdy nevzdala.
„Nežartuj a poď.“ Uhla som pred jeho uhrančivými čokoládovými očami pohľadom do ľava a zahryzla si do spodnej pery.
„Len mi daj tú obálku, potom ti to vysvetlím.“ Nedôverčivo si ma premeral odhora až po palce na nohách no podal mi ju a ja som sa zadkom oprela o kuchynský ostrov za mnou. Vrchná strana už bola odlepená a ja som pred nazretím dnu vrhla na toho chalana predo mnou rýchly vyčítavý pohľad, ktorý vravel, že nemá byť zvedavý. Z ružovkastého, mierne trblietajúceho sa papiera sa vznášala sladká vôňa, nad ktorou som zvraštila nos, čierne logo s elegantným písmom sa skvelo na celej prednej strane. Keď som dnu vsunula dva prsty, vytiahla som dva tenučké predmety. Ten prvý z nich, ktorý ležal na vrchu, bola fotka a ja som sa nechápavo poobzerala po miestnosti.
„Prezri si ju.“
Pekný záber plný ostrých farieb mi nebol ničím známy, dievča na ňom malo vlasy čierne ako uhoľ, ledabolo rozpustené vo veľkých lokniach a červené šaty, na hrudi vystavovalo na obdiv provokačne malé množstvo čiernej krajkovanej podprsenky, holé nohy malo pekne opálené a tie čierne topánky priam kričali, koľko stáli. Toto dievča, okolo ktorého vietor rozfúkal sukňu až ku bedrám, pričom odhaľoval kúsok čisto čiernych nohavičiek sa práve chystalo prejsť cez cestu. Keď som upriamila pohľad na jej tvár, do očí mi bili výrazné lícne kosti, pretreté broskyňovou lícenkou, precízne namaľované riasy a tenká linka, čo však bolo na tom až príliš bezchybnom dievčati najzrejmejšie, bolo sebavedomie, ktoré ukazovalo svetu, keď sa pozeralo na pravo a pri tom ľahko prižmurovalo viečka, za ktorými skrývalo pichľavý pohľad takmer čiernych očí. Fotograf zaostril práve na ňu takým spôsobom, že svet okolo nej bol na fotke rozmazaný a ja som si pomyslela, že to dievča je naozaj krásne, a ani nemusí na svet žmurkať milými očami, aby to bola pravda. Jediné, čo som však nechápala bol dôvod, prečo by mi to posielali.
„Kto to je?“ Zodvihla som hlavu a sledovala, ako si Zayn oblieka koženú bundu s cigaretou pripravenou medzi perami a mimovoľne som pred fotku položila lístok k nej priložený.

„Ty predsa.“