Point in time 5

Sadla som si vedľa Zayna na gauč, no on ma chytil za ruku, ktorú mi stláčal najsilnejšia, ako dokázal. Chabo som mu to oplácala a cítila, ako mi do ruky prestáva prúdiť krv. S Paulom sme prebrali posledné podmienky odchodu, ubytovania a celého turné. Rozlúčili sme sa s tým, že sa stretneme o dva dni na letisku.

*************************************

Zúrivo som za sebou ťahala kufor po chodníku a po každom zastavení ním znova trhla. Hlúpy kufor! Nemôže ísť normálne za mnou?! Musí naskakovať na každom kameni, zapadať do každej priehlbiny?! Ťahala som ho za sebou len tých pár metrov od taxíka po letisko, no úplne to stačilo, aby som mala zničenú náladu. Kufor bol neuveriteľne ťažký, veď odchádzam na dva mesiace, v druhej ruke som niesla tašku plnú hlúpych papierov s pár nevyhnutnými vecami a mala som pocit, že mi každú chvíľu niečo spadne. Kufor mi znova nadskočil a ja som zanadávala. Prečo tu musím byť sama?! No vedela som to veľmi dobre. Nikto nevedel, že pracujem pre Paula, že som Liamova sesternica a chodím so Zaynom. Čím dlhšie to zostane v tajnosti, tým lepšie. V letiskovej hale som sa tvárila, že vôbec nevidím päť postáv okolo ktorých sa už zhromaždili nejaké dievčatá. Zdá sa, že tie sú všade. Aj o tretej ráno na letisku v Londýne.

Ignorujúc ich som prešla k postave postávajúcej v rohu. S pobaveným výrazom sledoval chalanov, ktorí ledva stáli na nohách, no úsmevy rozdávali na všetky strany a fotili sa s fanynkami. Musela som sa usmiať pri predstave tých zaspatých ksichtov, ktoré sa určite objavia na fotkách. Bez slova som Paulovi podala všetky letenky a dokumenty, ktoré som ako jeho asistentka mala na starosti, nechala som si len svoje a nenápadne som smerovala popri chalanoch k letiskovej kontrole. Oni prídu neskôr a až keď nás nikto nebude vidieť budeme môcť dať najavo, že sa poznáme. Pripadalo mi to ako obrovská kravina, aj tak ma dlho neutaja, no o tretej ráno sa mi s nikým nechcelo hádať.

Usadila som sa v prvej kaviarni za letiskovou kontrolou a so šálkou silnej kávy čakala. Už o päť minút sa ozvalo za mnou hlasné zívnutie a ja som vedela, že sú tu. Položila som na stôl niekoľko mincí, zahŕňajúce aj slušné sprepitné a posadila sa ku chalanom na neďalekú lavičku. „Do kedy ste včera žúrovali?“ spýtala som sa ich pobavene, sledujúc, ako sa cez seba naskladali na krátku lavičku, každý ležal na niekom inom, všetci so zatvorenými očami a nebolo možné rozoznať, ktoré končatiny sú koho. Telo v koženej bunde, na ňom noha v zelenom, ruka v pletenom svetri, ďalšia ruka v károvanej košeli, cez to noha v bielej teniske a zpod nej vytŕčal akýsi kúsok šálu. Noha v červenom tu, kus svetra tam. Masa ľudských tiel, nepravidelne sa dvíhajúca pri nádychu každého článku. „Desať libier, že budú do piatich minút ležať na zemi!“ ozval sa za mnou veselý hlas a ja som sa otočila práve, keď mi akýsi neznámi chalan položil ruku na plece. „Josh,“ predstavil sa s úsmevom, ktorý som mu hneď opätovala. „Som Zoe. A neverím, že tak vydržia dlhšie ako minútu.“ „Beriem,“ povedal veselo a na zoznámenie ma objal. Vedela som, kto je, hoci som úplne zabudla, že aj on s nami letí, Paul ho spomínal. Bubeník. A za ním stáli ďalší ľudia, pracujúci sa okolo chalanov. „Veľmi ma teší, Zoe,“ povedal prehnane milo a vtisol mi bozk na obe líca.

„Toto si vyprosujem! Odstúp od mojej...ech...priateľky!“ ozval sa spoza nás Zayn a snažil sa vymotať z ľudskej kopy, ktorú s chalanmi na lavičke vytvorili. Podľa všetkého som usudzovala, že Zayn je tá kožená bunda, nohy v béžovom, z ktorých jedna už nemala topánku, ale len sivú ponožku. Nohy v tmavomodrom, ktoré som priradila k blonďatej Niallovej hlave vytŕčajúcej z opačnej strany pri pokuse uniknúť z masy tiel, ktorá ho čoskoro zavalí kopli kamsi pred seba, Zayn zasyčal a celú kopu stiahol dolu. „Zdá sa, že mi niekto dlhuje desať libier,“ otočila som sa pobavene k Joshovi, ktorý len pokrútil hlavou. Kým začal loviť peňaženku v taške, obrátila som sa k chalanom a sledovala, ako sa každý z nich snaží v tej kope nájsť svoje nohy a iné stratené časti tela. Chytila som za golier čiernu bundu, o ktorej som bola presvedčená, že patrila Zaynovi a vyžívajúc sa v tom, že ho škrtím som ho vytiahla z metajúcej sa hromady. Zalapal po dychu, no mne to bolo jedno, ťahala som ho za sebou a kráčala smerom k prázdnemu odľahlému kútu letiskovej haly.

„Malik, čo zas stváraš?!“ spýtala som sa ho podráždene. Nepáčilo sa mi to. Nemá sa čo do mňa starať! „My dvaja aj tak spolu nechodíme, nehraj sa na žiarlivého! Len sme sa zoznamovali! Keby mi to vadilo, zbavím sa ho aj sama! Nemiešaj sa mi do života! Je to len moja vec, čo robím!“ „Nemusíš sa hneď urážať!“ „Ale musím! O čo sa pokúšaš?! Chceš donútiť každého človeka, aby sa mi na desať metrov vyhýbal?!“ „Nerobia to aj sami?!“ „Snažíš sa byť vtipný? Nedarí sa ti to.“ „Nemusím sa snažiť, ja som vtipný od prírody!“ „Aký namyslený! Keby si aspoň mal na to dôvod!“ „A nemám?“ „Neviem o žiadnom.“ „Už ti niekto povedal, že si hrozne nevšímavá?!“ „Už ti niekto povedal, že si hrozný debil?!“ „Nie, nikto na to nemal dôvod.“ „Alebo ti len nechcel ublížiť, chudáčik, úplne stačí, že si idiot, nemusíš o tom aj vedieť!“ „Ako mám vydržať chodiť s chuderou, ako si ty?!“ „Nejako to budeš musieť vydržať, miláčik,“ povedala som mu sladko, vtisla mu bozk na líce a kráčala preč. Po niekoľkých krokoch som však dostala lepší nápad. Zvrtla som sa na päte, položila Zaynovi ruku okolo krku a pritiahla si ho bližšie. Najprv som ho pomaly pobozkala na pery, spolupracoval, no nadšenie som z neho necítila. Vedela som však, že pred všetkými ma nepreruší. Bozk som pomaly prehlbovala, až som ho bozkávala so všetkou vášňou. Nikdy by to nahlas nepriznal, no páčilo sa mu to. Plinulo som prešla od jeho pier až ku krku, prechádzala som mu po ňom nižšie a prisávala sa mu na rozličné miesta. Celé som to rýchlo ukončila, vo chvíli, keď by to nečakal, no nezdal zaskočený.

„Chytíš mi miesto v lietadle, zlatko? Čím ďalej od teba, tým lepšie! A uprav si tie vlasy, nech sa za teba hanbím trošku menej,“ povedala som mu a prešla na WC-ka. V zrkadlovom skle na dverách som videla, ako za mnou pozerá. Nechápavo. Zrejme ho moje správanie zaskočilo, rozmýšľala som, kým som si na pery dávala novú vrstvu rúžu, no viac som zvedavá, ako sa bude tváriť, keď bude mať zajtra na krku záplavu červených fliačikov.

Niečo pre pobavenie :D

kiež by :D (ani nechcite, vedieť, čo za kraviny už mňa napadajú)

Mať takýchto učiteľov zomriem :D Len neviem, či od smiechu alebo ešte predtým dostanem infarkt

Awww sooo sweet ♥ Nouis, moja obľúbená bromance