The Huntresses 11

Sierra

Tak ako skoro každý večer v poslednom čase, aj tento som trávila u chalanov. Tak ako takmer vždy, skončila som len sama s Harry a Louisom. Louis nemohol odísť, aj keď veľmi chcel a Harry nechcel. Ostatní sa veľmi rýchlo upratali do svojich izieb. Kedže sme ako veľmi inteligentní ľudia nedokázali viesť ani chvíľu rozhovor bez toho, aby sme sa pohádali, jednoducho sa zapla telka pozerali sme. Veľkí to gentlemani, títo dvaja, bez toho, aby sa spýtali tam rovno zapli nejakú trápnu americkú romantickú komédiu s tým, že to je jediné, čo chcú všetky ženy pozerať a teraz sme všetci traja znudene zívali nad týmto lacným filmom. Až do chvíľky, keď sa hlavný hrdina konečne vschopil a babu, ktorá sa mu celý čas páčila dostal do postele.

„Konečne nejaká poriadna scéna,“ poznamenala som a vystrela sa, z doterajšej nudy som sa už zviezla na gauči dosť nízko. Obaja na mňa divne pozreli.

„Len mi nehovorte, že vás viac bavilo, keď sa na seba pozerali ako dvaja idioti, aj keď obidvaja mysleli len na toto,“ vysmiala som ich. Neznášala som, keď si ľudia neboli schopní niečo priznať, zvlášť, keď to bolo tak veľmi očividné.

„A to dievča, veď ju sledujte! Buď to ešte nikdy nerobila alebo sa brutálne hanbí pred kamerami. Keby mal ten chalan rozum, už by si to aj rozmyslel,“ pokračovala som s vhodnými poznámkami k filmu, za čo som si zasa zaslúžila vražedné pohľady.

„No ták, chalani, vás by to s ňou bavilo?“ spýtala som sa ich pochybovačne, na čo sa zatvárili, že mi už vylepia, „veď je nemožná, ušli by ste jej z postele! Alebo by sa ti to páčilo, Harry?“ spýtala som sa priamo jeho a čakala na odpoveď, ktorá, prirodzene, neprišla.

„Vlastne, možno aj áno,“ rozmýšľala som sama pre seba a nahlas, „možno by sa ti to páčilo, mohol by si si s ňou robiť, čo chceš, to úbohé dievča by netušilo ani, čo sa deje. Niečo ako ty, keď si so mnou. Bola by to príjemná zmena, nie? Nebyť ten, s ktorým si robia, čo chcú alebo ten, čo musí robiť, čo chcú, lebo je pod papučou...“

Louis sa znechutene pozeral pred seba a snažil sa nás ignorovať, no najradšej by ušiel preč. Harry na mňa pozeral, akoby si nebol istý, či som to naozaj povedala, či si to len nepredstavoval. Zároveň však pôsobil, že by na mňa najradšej skočil a uškrtil ma alebo možno aj niečo iné, keby tu nebol Louis. No napokon sa pokojne usadil, akoby nič. Mala som chuť zaškrípať zubami, presne by to vyjadrovalo všetko, čo som cítila. Od kedy sa Harry takto ovláda?! Harry, s ktorým som chodila sa nedokázal v okamihu upokojiť, on vybuchol, a keď vybuchol, bol najzraniteľnejší. Vykričal, čo cítil, čo si myslel, neskrýval sa za tento hlúpy sarkazmus a nebol ticho, keď človek čakal odpoveď. Naštvaný Harry bol vášnivý, robil a hovoril to, čo chcel, čo cítil, hovoril pravdu. Teraz len prevracal oči a ignoroval ma.

„Na druhej strane, keď tak nad tým uvažujem, možno sa ti páči byť ten poslušný, robiť, čo sa ti povie. Vyhovuje ti, keď ti rozkazuje niekto, keď ťa ovláda, keď má nad tebou moc? Páči sa ti, keď si s tebou robím, čo chcem? Vzrušuje ťa to? Mám si na teba nabudúce zobrať nejaký bičík?“ neprestávala som ho provokovať, pričom som sa k nemu stále viac približovala.

„Nijaké nabudúce nebude,“ zasyčal, hlas sa mu triasol od hnevu, nad ktorým strácal pomaly kontrolu.

„Pokiaľ viem, ty o tom nerozhoduješ, ty len poslúchaš,“zašepkala som mu, kedže som už bola pri ňom naozaj blízko, jeho horúci rýchly dych som cítila na pokožke. Surovo ma pritlačil k operadlu gauča, aby sa mohol nakloniť nado mňa.

„Skús ešte raz niečo také povedať! Skús to a uvidíš,“ zavrčal na mňa, plecia mi stále držal príliš pevne, až bolestivo.

„Musíte si takéto veci vybavovať tu?“ otrávene nám do toho zasiahol Louis. Harry nič nepovedal, akoby ho ani nepočul, no odtiahol sa odo mňa, chytil ma však hneď za putko na nohaviciach a ťahal za sebou do kuchyne, kde som skončila v miniatúrnom priestore medzi ním a stenou.

„O čo sa pokúšaš?!“ zavrčal na mňa, a keď som neodpovedala, potiahol ma za vlasy tak, aby som sa mu pozerala do očí.

„Chcem nájsť toho Harryho, ktorého som poznala,“ odpovedala som mu pokojne, no najprv som ho ešte chvíľku nechcala čakať, čo jeho zúrivosti neprospievalo.

„Daj mi pokoj!“ znova zavrčal, na čo som sa naňho len uškrnula. Rovnako drsne, ako to robil on mne som ho chytila za plecia a skôr, než ma mohol odhaliť či prekaziť mi to som ho pobozkala. Zostal zaskočený, čo mi len vyhovovalo, keď som mu ruky strčila do zadných vreciek nohavíc a pritlačila si ho k sebe. Zúrivo sa odtiahol a mňa odtlačil tak, že som si chrbát udrela do steny za sebou. Bez slova som mu strelila, sama som nevedela povedať, za čo konkrétne to bolo a odkráčala preč.

„Pochop, že už s tebou nechcem mať nič spoločné!“ zavrčal za mnou, na čo som sa rozosmiala.

„To ty pochop, že chceš!“